1. Pamätáš sa na moment, keď si bol pred 8. rokmi zvolený za provinciála?

Najprv som mal pocit, akoby mi niekto naložil stokilové závažie, ktoré nebudem schopný uniesť. Začal som oslovovať bratov pre spoluprácu vo vedení, a ich otvorenosť a ochota sa mi stali nádejou, že spolu to zvládneme.

2. Čo si v tom čase považoval pre provinciu za najdôležitejšie?

Bolo to ešte obdobie rozmachu a rastu provincie, vo formácii bolo stále dosť bratov. Ešte doznievalo nadšenie a duchovné oživenie 90-ych rokov, mali sme veľké množstvo aktivít a ponúkali nám ďalšie, boli sme jednou z provincií s najmenším vekovým priemerom, ale neboli sme bez chýb. Za najdôležitejšie som vtedy považoval a aj teraz považujem podporu bratskej vzájomnosti, ktorá nikdy nie je samozrejmá.

3. Osem rokov je dlhá doba. Čo sa podarilo za ten čas dosiahnuť, čo ostalo otvorené?

Myslím, že sme pokročili na ceste zrelosti ako jednotlivci aj ako
provincia. Navonok sa vykonalo veľa dobrého v práci s mládežou, v
ružencovom apoštoláte, v sociálnej oblasti, v akademickej sfére.
Dokončili sme opravy, splatili dlhy. Súčasne sme ale prešli do obdobia
útlmu, náš počet sa zmenšuje a to pred nás kladie nové výzvy. Táto
situácia oveľa väčšej vzájomnej odkázanosti nás núti viac spolu
diskutovať, prehodnocovať, čo je dôležité, a spolu hľadať nové riešenia.
Mám pocit, že túto zmenu si zatiaľ príliš nepripúšťame. To je však
hlboko ľudské, že sa podvedome bránime zmenám. Takouto transformáciou prechádzajú aj iné provincie a nikde to nie je ľahké.

4. Čo dalo toto obdobie Tebe osobne?

Bola to pre mňa veľká škola a som za to vďačný. K zrelosti nás neposúvajú obdobia, keď nám je dobre a robíme to, čo bez problémov zvládame, ale náročné výzvy, ktoré prináša život, a my ich prijmeme.

5. Odkaz pre nového provinciála?

Provinciál potrebuje podporu bratov. Chcem, aby vedel, že mu budem oporou.

Pýtal sa fr. Marián