Téma na september 2017

//Téma na september 2017

REHOĽA V ZAKLADANÍ 

Téma slávenia: Oslava jubilea rehole pripomína pápežské potvrdenie Dominikovej intuície, že mohol slúžiť Cirkvi prostredníctvom Rehole kazateľov. Toto uznanie bolo vyjadrené v mnohých bulách, ktoré odporúčali túto úplne novú rehoľu miestnym cirkvám. Musíme však podotknúť, že toto tvorí len prvú dimenziu potvrdenia rehole. Požaduje doplnenie zo strany samotných bratov, ktorí musia deň čo deň niesť túto intuíciu, že kazatelia sa túžia zasvätiť podľa príkladu prvej Ježišovej komunity k apoštolskému a evanjeliovému životu. Komunitný projekt je teda prostriedok, ktorý nám rehoľa ponúka, aby nás podporila v úsilí o „potvrdenie“ našej rehole.

Biblický text: Mt 4,23-25

Text na reflexiu: List bratom Rehole kazateľov, Bruno Cadoré: OD „PROPOSITA“ REHOLE KU KONVENTNÝM PROJEKTOM APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA

Fratres Ordinis Prædicatorum

CURIA GENERALITIA

Rím,  21. septembra 2015

List bratom Rehole kazateľov

Od „Proposita“ rehole ku konventným projektom apoštolského života

 

„Úlohu (propositum) Rehole vyjadril pápežHonórius v liste svätému Dominikovi týmito slovami…“ (LCO 1, §1).

Prot. č.: 50/15/679 Listy reholi

 

(pokračovanie listu)

Komunita umožňujúca sebavyvlastnenie a znovunájdenie mobility

Schopnosť sebavyvlastnenia je podľa Benedikta XVI. podstatnou duchovnou požiadavkou evanjelizácie. Zdá sa mi, že naša príslušnosť ku komunite a naša účasť na jej živote a poslaní tvoria v reholi dve cesty ako sa môžeme učiť vyvlastniť seba samých a „svoje“ kázanie. Vypracovanie apoštolského plánu komunity na kapitule je zaiste jeden z najvhodnejších prostriedkov, ktorý nás môže povzbudiť v tomto smerovaní a posilniť úlohu „riadenia“ konventnej kapituly. Ide tu o svedectvo našej dôvery v možnosť bratského spoločenstva v ľudskom pokolení. A to z dvoch dôvodov. Už vyššie sme zdôraznili výzvu k dialógu a komunikácii medzi bratmi vo vnútri komunít, ako i zásadného miesta, ktoré má mať v tejto komunikácii Slovo života. Tvoriť spoločný projekt znamená hovoriť spolu o tom, čo nám dáva život, čo nás trápi vo svete, uprostred ktorého kážeme, a o tom, nakoľko rozumieme logikám, ktoré v ňom pôsobia, o našej starosti o spásu ľudstva, o našom štúdiu, či dialógu s neveriacimi[i]… Vo svojom príhovore k zasväteným[ii], pápež František napísal, že od nich očakáva, aby boli pozorní na to, čo chce Boh a svet. Zmienená komunikácia vyžaduje na jednej strane pravidelné vyhradenie času na tieto rozhovory (hoci často hovoríme, že sme unavení zo stretnutí), ale aj ponúknutie vzájomnej dôvery, úctu k slovu každého jedného bez toho, aby sme ho redukovali na momentálne vyjadrenie jeho myšlienok, veľkodušné odhodlanie všetkých zúčastniť sa na „rozhovore“, ktorý prispeje skôr k vzájomnej jednomyseľnosti než k ideologickým konfrontáciám. Druhým z vyššie spomenutých dôvodov je to, že takýmto spôsobom by rozhovor medzi bratmi na kapitule nemal byť len príležitosťou na vypracovanie projektu, ale mal by dať každému bratovi príležitosť, aby sa naplno, bez strachu a bezvýhradne, zapojil do spoločnej zodpovednosti, prekonal pokušenie „prisvojiť si“ svojej povolanie kazateľa, „vlastniť“ apoštolát alebo inštitúciu, zúčastňovať sa spoločného života skôr na spôsob lobovania než zo solidarity, v ktorej sa každý z bratov snaží byť citlivý voči potrebám a výzvam všetkých. Ako často nášmu apoštolskému životu hrozí skostnatenosť kvôli individuálnemu lipnutiu na projektoch!

Komunikácia a život bratov v komunite sú tiež príležitosťou znovu spoločne definovať rovnováhu spoločnej „dominikánskej ekológie“, ktorú chceme podporovať a vytvárať. Sväté kázanie sa skutočne dá vykresliť ako „strom kázania“, ktorý chce uprostred života Cirkvi prispievať k existencii takého stromu, na ktorom si všetci môžu nájsť svoje hniezdo. Ale musí sa zároveň postarať o to, čo tvorí jeho korene, a musí  vytvoriť podmienky pre určitú rovnováhu dominikánskeho života v bratskom spoločenstve: bratský život, modlitbu a štúdium – tri spôsoby kontemplácie a hľadanie pravdy, ktorou je On sám. A práve z tohto dôvodu bude pri vypracovaní komunitného projektu dôležité spoločne upresniť konkrétny spôsob, ktorým komunita prijme nároky rehoľného života podľa konštitúcií rehole, svoje observancie  (a štúdium patrí medzi tie hlavné), objektívny vzťah ku všetkým pravidlám, aby spoločné poslanie bolo vždy chránené pred svojvôľou individuálneho subjektivizmu. Veľmi často sa práve pri príprave plánu stáva, že komunita zopakuje, akú hodnotu prikladá praktikám, ktoré ustanovujú „spôsob života“, ktorý v reholi podporuje našu túžbu nasledovať Krista a posilňuje naše apoštolské odhodlanie. Patrí k nim prísnosť a striedmosť života, bezpodmienečné zdieľanie dobier, vytrvalosť v modlitbe, ticho, neúnavnosť v štúdiu. Tak sa komunitný projekt stane hnacou silou bratského života, v ktorom budú nad sebou navzájom bdieť srdce a rozum, rovnako ako si budú vzájomnými strážcami spravodlivosť a milosrdenstvo.

Komunita je tiež miestom, kde môžeme vyjadriť ako sa chceme nechať vyvlastniť z určitej „svetskosti“. Komunitný dialóg umožňuje tiež vyhodnotiť situácie, keď ekonomické kritériá krátkodobo zaťažujú naše rozhodnutia v apoštoláte, alebo nám bránia v schopnosti podstúpiť riziko zmeny a inovácie, ktoré by mohli priniesť aj neúspech. Miera nášho „pocitu príslušnosti“ ku komunite nám uľahčí jasnejšie posúdiť, nakoľko nás ovláda  logika „postmodernity“ ktorá sa nás týka podobne ako všetkých našich súčasníkov. Jedná sa o vzťah identity osôb a ich komunitnej príslušnosti, krízu dôvery k inštitúciám a súvisiaca krehkosť demokratického fungovania, istú „krízu“ spoločnej viery, ktorá sa dnes dotýka všetkých náboženských vyznaní,  veľmi moderné riziko redukcie akéhokoľvek hodnotenia na postup riešenia problémov, bez snahy o rozvinutie hlbokých procesov obnovy. Jednou z čŕt „postmodernity“ sa uvádza skutočnosť, že bola érou pragmatizmu a vyzdvihovania efektivity rozumovej činnosti. V tejto perspektíve sa stále viac a viac cení vyhodnocovanie výsledkov činnosti. To sa týka aj nás, a preto je teda vhodné, aby sme vyhodnocovali komunitné projekty, ktoré formulujeme. Avšak vzhľadom na to, čo sme doteraz povedali, je dôležité nepomýliť si cieľ: vyhodnocovanie sa nezameriava len na efektivitu pragmatickej činnosti, ale na plodnosť projektu s ohľadom na posilnenie evanjeliovej a apoštolskej dynamiky komunity. Preto možno právom povedať, že vyhodnocovanie je nástrojom na oživovanie komunity pre priora (porov. AGK Caleruega 1995, 44; AGK Krakov 2004, 244; AGK Rím 2010, 68-69), alebo pre provinciála  (porov. napr. AGK Mexiko 1992, 40; AGK Providence 2001, 275) a to počas vizitácií, ktoré sú „prostriedkom reflexie a oživenia apoštolského a komunitného života“ (AGK Oakland 1989, 24). Pravidelné vyhodnocovanie komunitného projektu nám umožňuje zdôrazniť  zaangažovanie každého do spoločnej zodpovednosti v apoštoláte, a tak podporí  jeho úlohu. Pomôže tiež v boji proti prehnanému individualizmu, ktorý sa môže kedykoľvek znovu objaviť (porov. AGK Mexiko 1992, 36, 2.2.6). Kapitula v Ríme navrhla niekoľko kritérií, ako toto vyhodnocovanie realizovať (AGK Rím 2010, 62, 63-67).

 

Metóda vyhodnocovania pre putujúce kázanie?

Bezpochyby neexistuje iba jediná „metóda“ na vypracovanie komunitného projektu, i keď niektoré etapy sú nevyhnutné[iii]. Každej provincii prináleží formulovať počas provinčného zhromaždenia či kapituly (príležitosti k provinčnej „komunikácií“) hlavné línie apoštolského projektu provincie a špecifické ciele plánu „života a poslania“ provincie, ktoré budú tvoriť podklad k vypracovaniu komunitných plánov.

Ak budeme považovať komunitný projekt za uskutočnenie nášho sľubu „apoštolskej poslušnosti“, bude sa musieť hodnotenie týkať nielen cieľov vytýčených komunitou, ale aj začlenenie komunitného projektu do širšieho projektu provincie, od ktorej komunita obdržala poslanie (plánovanie provincie, LCO 107), alebo i od rehole (porov. AGK Caleruega 1995, 44). Toto je napokon predmetom bodu konštitúcií, podľa ktorého musí byť projekt predložený provinciálovi (LCO 311 §II). Bude tiež veľmi plodné vyhodnotiť, ako zamýšľame prostredníctvom našich komunitných projektov spolupracovať na jedinom poslaní v rámci dominikánskej rodiny.

Vzhľadom na spomínaný sľub poslušnosti sa musíme taktiež zaoberať aj prekážkami, ktoré bránia v realizácii komunitného plánu a často oslabujú zodpovednosť za spoločné kázanie: individualizmus, spolčovanie sa, personalizácia apoštolátu, pokušenie zakladať skupiny a riziko fragmentácie, porovnávanie kazateľov, ktoré môže opäť viesť rozkladu komunity, pokušenie vyhľadávať uznanie, využívanie komunity (a teda jej jednotlivých členov) ako prostriedku na uskutočňovanie osobných projektov. Podobne aj pokušenie nepružnosti môže mať viacero príčin: prehliadanie kontextu vývoja spoločenskej situácie, zmien sociálneho zloženia a premien vnútri samotnej Cirkvi a jej vzťahu k okolitému svetu; podceňovanie odcudzenia Cirkvi a našich súčasníkov; zanedbávanie reality skutočných zdrojov, napr. demografického vývoja, ktoré núti k určitým zmenám; zanedbávanie trvalej formácie, ktorá by umožnila adekvátne odpovedať na nové potreby a výzvy, a uspokojenie sa s jednoduchým opakovaním toho, čomu sme sa venovali odnepamäti… A preto, že apoštolská poslušnosť sa mobilizuje „nespavosťou pre spásu sveta“, je zásadným orientačným bodom hodnotenia dôkladné zváženie premien a potrieb sveta (AGK Caleruega 1995, 44).

Konventný apoštolský projekt nie je, povedzme to jasne, strategický plán. Je to skôr bežný, ale možno prácnejšie získavaný plod vzájomnej komunikácie bratov, ktorá musí byť v strede života našich komunít. Proces jeho vytvárania má zostať jednoducho v kompetencii konventnej kapituly či komunitného stretnutia, kde komunikácia bratov umožňuje zároveň zdieľať aktuálne informácie o pôsobení každého brata, diskutovať o spoločných perspektívach vzhľadom na starosti sveta daného miesta a doby, hodnotiť a prispôsobovať naše aktuálne kázanie prioritám, ktoré vzídu zo spoločného rozhovoru, definovať priority pre nastávajúci rok a konečne formulovať komunitný apoštolský projekt a spôsob, ako navzájom previazať bratský život a poslanie. V podstate ide o to, ako pokračovať v slávení kapitúl alebo ich znovu zaviesť a zvyknúť si na ne, pretože počas nich sa slávi potvrdzovanie nášho povolania. Upevnenie našich apoštolských záväzkov, a niekedy pastoračných a apoštolských inštitúcií nás príliš často zvádzalo k presvedčeniu, že kapitula sa redukuje na rozhodovanie o pragmatickej organizácii zabehnutých vecí. Kapituly by však mali byť skôr miestom, kde sa bratia v rámci bratskej komunikácie stávajú vnímaví na starosti sveta a potreby ľudí. A práve takí vnímaví na nároky Slova, ktoré majú prijímať, zdieľať, hlásať a niesť stále ďalej do miest, kam nás On predchádza, a to s túžbou prispievať k neustálemu rozširovaniu spoločenstva jeho Cirkvi. Do akej miery sa budeme schopní „upevňovať“ v povolaní k „putovaniu“, do takej miery budeme schopní spoločne s celou dominikánskou rodinou potvrdzovať rehoľu ako Rehoľu kazateľov, ktorej projektom, ideálom aj cieľom je „sväté kázanie“ (porov. 4. lateránsky koncil).

Záver: rehoľa v zakladaní …

Na záver by som chcel vyjadriť svoje želanie, aby bol tento list preštudovaný a aby komunita diskutovala o jeho obsahu počas kapituly. Na základe tohto listu a podľa pokynov provinciála bude môcť každá komunita vypracovať komunitný projekt. Budúce vizitácie v provinciách, ktoré sa budú zameriavať na obnovu kázania a stálu formáciu, budú príležitosťou pokračovať v týchto úvahách.

Oslava jubilea rehole pripomína pápežské potvrdenie Dominikovej intuície, že mohol slúžiť Cirkvi prostredníctvom Rehole kazateľov. Toto uznanie bolo vyjadrené v mnohých bulách, ktoré odporúčali túto úplne novú rehoľu miestnym cirkvám. Musíme však podotknúť, že toto tvorí len prvú dimenziu potvrdenia rehole. Požaduje doplnenie zo strany samotných bratov, ktorí musia deň čo deň niesť túto intuíciu, že kazatelia sa túžia zasvätiť podľa príkladu prvej Ježišovej komunity k apoštolskému a evanjeliovému životu. Komunitný projekt je teda prostriedok, ktorý nám rehoľa ponúka, aby nás podporila v úsilí o „potvrdenie“ našej rehole, ako je to tiež vyjadrené v Základnej konštitúcií: „Základná úloha rehole a z nej vyplývajúci spôsob života si zachovávajú v každej dobe svoje dôležité miesto v Cirkvi. Avšak, ako nás učí naša tradícia, je osobitne dôležité im porozumieť a oceňovať ich, keď nastanú podmienky pre zmeny a rozvoj. Za takých okolností je úmyslom rehole statočne obnovovať samú seba a prispôsobovať sa daným okolnostiam tým, že rozlišuje a schvaľuje to, čo je v očakávaniach ľudí dobré a užitočné, a to potom preberá do nemeniteľného súladu základných prvkov svojho života“ (LCO 1 , § VIII ).

Komunitný projekt sa v tomto zmysle viaže k nášmu sľubu poslušnosti, ktorým sa každý zaväzuje, spolu s bratmi, ktorí ho prijímajú medzi seba a ktorých každý prijíma za vlastných, k zakladaniu „svätého kázania“ v službe Cirkvi: „Komunitný projekt je jedným z dôležitých miest, kde sa vykonáva sľub poslušnosti, ktorý zakladá našu osobnú zodpovednosť za budovanie komunity a poslaniu rehole“ (AGK Caleruega 1995, 44). Z toho vyplýva jasná výzva na každodenné žitie rehoľného sľubu, aby sme nielen spolu s ostatnými, ale aj pomocou ostatných boli a neustále sa stávali bratmi kazateľmi.

Na základe zapojenia do tejto „zakladateľskej dynamiky“ môže byť rehoľa svätého Dominika definovaná ako „evanjeliová pamäť“, ktorou sa Cirkev utvára skrze kázanie ako „sviatosť“ priateľskej komunikácie Boha s ľudstvom. V spoločenstve s vami prosím Pána, aby nám udelil svoju milosť ku každodennej službe svojej Cirkvi a svetu.

V bratskom priateľstve,

váš brat,

fr. Bruno Cadoré OP

magister Rehole kazateľov

[i] V tomto duchu kapitula v Caleruege vyhlásila: „Komunitný projekt (Oakland, 38; Mexico, 39) je jedným z mála mechanizmov, ktorý nám dovoľuje prehĺbiť dialóg v komunite, regulovať a napomáhať k rovnováhe medzi komunitou a jednotlivcom. Je jasné, že tu nejde o plánovací, ale o dôležitý prvok nášho spoločného života a ponímanie nášho poslania. Pre jednotlivca to znamená stať sa súčasťou skupiny, organizovanej jedinečným spôsobom, a zladiť alebo dokonca podriadiť svoj vlastný projekt komunitnému. […] Komunitný projekt, práve preto, že predpokladá aktívnu účasť všetkých bratov, v závislosti od ich darov a zdravotného stavu, môže byť užitočným prvkom na to, aby sa vyhlo vytváraniu určitých nátlakových skupín alebo marginalizácii jednotlivých bratov. Komunitný projekt musí byť založený na reálnych možnostiach komunity, mal by však zároveň dbať o to, aby bol v súlade s prioritami rehole, s cieľmi provinčných kapitúl, a samozrejme s potrebami a požiadavkami Božieho ľudu“ (ACG 1995, Caleruega, 44).

[ii] Pápež František,  Apoštolský list všetkým zasväteným pri príležitosti Roku zasväteného života, 21. november 2014.

[iii] Každá provincia má určiť metódu, ktorú navrhne komunitám na vypracovanie spoločného projektu. Môžeme tu iba pripomenúť na základe aktov vyššie spomínaných kapitúl dôležité prvky, ktoré by mali byť integrované do týchto projektov.

  • Rozhovor medzi bratmi by mal umožniť formulovať základné perspektívy poslania komunity, ktoré je aktuálne v danú chvíľu a v danom kontexte. Bude to tiež príležitosť dovoliť, aby sa starosti sveta stali súčasťou toho, čo bratia medzi sebou zdieľajú, a takisto aby sme sa my poučili od bratov, ktorí sa rôznym spôsobom starajú o svet, pretože je pravdou, že naše kázanie by sa malo zakoreniť v súcite a v starosti o spásu sveta.
  • Bratia sa dohodnú na hlavných prvkoch organizácie života komunity: úlohy, ofíciá a ich popis, modlitba a liturgické slávenie, kapituly a rady, dovolenky, komunitné duchovné obnovy, finančné otázky. Mal by sa dohodnúť aj rytmus a spôsob vyhodnocovania.
  • Každý brat bude mať možnosť prezentovať svoje apoštolské záväzky a služby, a potom bratia spoločne určia hlavné línie apoštolskej služby komunity. Tieto rozhovory musia byť príležitosťou na vyhodnotenie apoštolského života komunity vzhľadom na záväzky komunity, apoštolský plán provincie a tiež hlavné priority určené generálnymi kapitulami.
  • Počas takéhoto dialógu sa komunita konštituuje postupným preberaním toho, čo možno nazvať „spoločná apoštolská zodpovednosť“ (porov. AGK Bologna 1998, 127,3); berie pri tom do úvahy potreby a zdroje, dary a ako nadobudnúť potrebnú formáciu, a spôsob, ktorým komunita stanoví ako chce prispieť k apoštolskej zodpovednosti provincie.
  • Cieľom projektu bude na základe rozlišovania uskutočneného v komunite, upresniť spôsob a rytmus vyhodnocovania, najmä pokiaľ ide o spoločnú apoštolskú zodpovednosť komunity, integráciu a službu v rámci miestnej cirkvi, začlenenie do projektu provincie a do univerzálneho poslania rehole.

Modlitba: Všemohúci Otče, prenikni svojou milosťou naše srdcia, aby sme vo svetle tvojich prikázaní kráčali stále za tebou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Na stiahnutie: 2015-List magistra-Bruno Cadore-Propositum-IV.

Téma na október

List pozývajúci k zapojeniu sa do dynamickej prípravy  Synody zvolanej pápežom Františkom na tému „Mladí ľudia, viera a rozpoznávanie povolania“ […]

Téma na september 2017

REHOĽA V ZAKLADANÍ  […]

Téma na jún

List Fr. Bruna Cadore OP k jubilejnému roku Rehole kazateľov – III. časť […]

Téma na máj 2017

Plán permanentnej formácie na rok 2017 Bratstva laikov sv. Dominika Téma slávenia: Podujať sa na spoločný projekt znamená rozprávať sa o tom, čím žijeme; t.j. staviť na skutočnú komunikáciu, kde každý bez strachu [...]

Téma na apríl 2017

Plán permanentnej formácie na rok 2017 Bratstva laikov sv. Dominika  Snívať s otvorenými očami […]

Formačná téma na marec

Timothy Radcliffe: UČIŤ SA VIDIEŤ […]

8. septembra 2017|
// Omit closing PHP tag to avoid "Headers already sent" issues.