„Kontemplácia je ohlasovanie“ – téma na rok 2013 v rámci prípravy na 800. jubileum rehole v roku 2016 mi pripomína citát zo Sumy teologickej od Tomáša Akvinského, ktorý sa často používa ako dominikánske motto: „contemplata aliis tradere“ (STh II-II, q. 88.6), to znamená „nadobudnuté v kontemplácii ďalej dávať“.

Často sa toto slovné spojenie rozširuje na: „contemplari et contemplata aliis tradere“ a azda sa tým zároveň zatemňuje jeho vlastný zmysel, pretože týmto rozšírením citátu môže vzniknúť dojem, že ide o dve navzájom nezávislé činnosti: na jednej strane modlitba – na druhej strane ohlasovanie. V každodennej praxi dominikánskeho života môže takéto posunutie významu skončiť pri alternatívach ako: buď kontemplácia alebo ohlasovanie. Podľa skúseností nakoniec kontemplácia skôr či neskôr zapadne prachom.

Ohlasovanie a kontemplácia podľa Tomáša Akvinského

Spomínaný citát uviedol Tomáš v súvislosti s opisom úloh činnej rehole. Konkrétne ide o prvú úlohu „učenie a kázanie“, „ktoré plynú z plnosti nazerania“. Ohlasovanie plynie z modlitby, ktorá nie je žiadnym do seba uzavretým úkonom nezávislým od kontemplácie. Tomáš predstavuje závislosť ohlasovania od kontemplácie na nasledovnom príklade: človek prijíma v modlitbe svetlo, ktoré môže dávať ďalej v ohlasovaní. Kontemplácia je prameň a nutný, stály predpoklad každého ohlasovania. Potom „učenie a kázanie“ ako „pokračovanie modlitby s inými prostriedkami“, ktorá už viac neslúži na spásu len samotnému modliacemu sa, ale aj blížnym, je viac ako len obyčajné „nazeranie“. „Pretože je lepšie osvecovať než len svietiť; prijaté v nazeraní poskytnúť druhým než len žiť nazeranie.“

Kontemplácia nie je „benzínka“

Nedorozumenia okolo zmyslu a zaradenia kontemplácie sú zreteľnejšie v opisoch napr. populárnych kníh o modlitbe alebo modlitbových kurzov: „pohojdať dušu, mobilizovať sily, nadýchnuť sa…“

Modlitba, alebo skôr duchovná činnosť vôbec, nie je žiadna „benzíka“, na ktorej jednoducho natankujem, aby som potom mohla vo svojej starej každodennosti frčať na plný plyn. Tak by bol duchovný život pre mňa jednou z mnohých funkcií v mojom živote, ktorými si poslúžim, aby som opäť lepšie fungovala.

Obnovenie vzťahu k Bohu a svetu

Kresťanská modlitba znamená stálu prácu srdca a vyžaduje, aby som sa pustila do trvalého vzťahu. Objíma celý môj život, nanovo ho usporadúva a obnovuje môj vzťah k Bohu, k mne samej, k mojim blížnym a ku svetu, v ktorom žijem. Modlitba lieči, uzmieruje a premieňa. Tu si možno prečítať pár hesiel k modlitbe, ktoré to azda objasnia:

Modliť sa je intímne

Modlitba sa dotýka môjho najhlbšieho vnútra. Miesto modlitby je moje srdce. Tu som zraniteľná, bojazlivá, nedôverčivá, neistá. Veľa toho spočíva na mojom srdci, preto ho chcem chrániť a zatvoriť.

Som akoby rozdelená: na jednej strane túžim po kontakte, vzťahu a živote, na druhej strane nechcem Bohu ukázať svoje srdce.

Modlitba premieňa

Nikdy nezačínam modlitbu ako nepopísaný papier. Som niečím ovplyvnená, nosím obrazy o sebe samej a o Bohu a určite aj mnohé očakávania o tom, čo sa má v modlitbe stať a čo mi má modlitba priniesť.

Postupne sa takéto predstavy a nádeje menia. Moje vedomie o mne samej sa mení: Na začiatku som si myslela, že sama určím začiatok, začnem dielo a potom sa postupne stále viac a viac budem nachádzať vtiahnutá do siete vzťahov, v ktorej mi je už dávno pripravené miesto.

Modlitba je vzťah

Tento vzťah bol nadviazaný už na začiatku môjho života. Viera mi hovorí, že nie som sama so sebou, ale že moje srdce je hýbané božským životom. Vysvetľuje mi to túto vágnu a tmavú túžbu, ktorá vystupuje z môjho najhlbšieho vnútra a ťahá ma. Takéto hnutie „z vnútra“ ma udržuje v nádeji, že prídem k Bohu a k sebe samej.

Na tejto ceste budem oslobodená od mojich mnohých ideí a snov, od fantázií o neobmedzenej moci a komplexov menejcennosti. Preniknem tak k sebe samej, ku skutočnosti môjho srdca: Vo mne už žije boží Duch, už mi je darovaný celý život.

Modlitba vedie od prianí ku skutočnosti

Ak zostanem trpezlivá v pravidelných časoch modlitby a vytrvalá vo vlastnej modlitbe, skôr alebo neskôr narazím nevyhnutne na vnútornú špinu, na tiene a rany, ktoré zanášajú a zatvrdzujú srdce.

Vidím požiadavku, volanie Boha a mám dobrú vôľu odpovedať na toto volanie. Zároveň však zažívam žiadostivosť a márnivosť, podlieham svojmu každodennému egoizmu, ťažkopádnosti a zbabelosti.

Modlitba je boj

Namiesto toho, že by sa stav zlepšoval, rastie odpor. Všetko sa stáva namáhavé, trýznivé. Hľadám výhovorky, aby som sa vyhla modlitbe. Nevôľa k všetkému zbožnému ma mätie. Chcem si nahovoriť, že za moju biedu sú zodpovední iní ľudia a životné podmienky. Tuším, že sama musím prevziať zodpovednosť za seba, svoju vieru a svoju modlitbu.

Odkiaľ prichádza táto podráždenosť? Prečo zasahuje všetko, čo sa udeje, moje zranené miesta, akoby to bolo na ne namierené? Čo ma chce odradiť od modlitby? Kto?

Modlitba je sebapoznanie a spoznanie Boha

Začínam tušiť, že výpovede Svätého písma a viery o skutočnosti a pravde človeka predsa platia ja pre mňa: som stvorená, konečne ohraničená, núdzna, závislá. Koniec koncov si neviem sama pomôcť, sama sa oslobodiť a uzdraviť.

A práve takto, v tomto stave som milovaná. Práve teraz je Boh tu. Dnes mi chce pomôcť. Stará sa o mňa, oslobodzuje ma a uzdravuje ma.

Modlitba spôsobuje vďačnosť

Boh neprišiel len niekam a niekde a neurobil len hocijaký spásonosný skutok. Myslí stále celkom konkrétne na mňa, stal sa pre mňa človekom a daroval svoj život za mňa.

Stávam sa pripravenou prijať Božie milosrdenstvo. Božia lásku ku mne získava meno: Ježiš Kristus.

Modlitba vedie k nasledovaniu

Ježiš sa stáva dôležitým pre mňa. Skusujem, že ho potrebujem, presne ako ho potrebovali ľudia, o ktorých rozprávajú evanjeliá. Bol ich poslednou a jedinou nádejou. Všetkých ich prijal a uzdravil, preto hľadali jeho blízkosť, milovali ho a išli s ním.

Modlitba je zmierenie

Začínam sa zmierovať so svojou slabosťou, s odkázanosťou na pomoc iných, s mojím strachom, núdzou a závislosťou ako stvorenia. Objavujem núdzu svojho blížneho: patríme spolu, pretože obaja patríme Bohu ako jeho milované stvorenia.

Modlitba lieči

V mojej novej dôvere, že Boh je tu a pre mňa, sa môžem priblížiť k svojim najtemnejším a najbolestnejším životným zraneniam. Chopím sa smelosti a prosím Ježiša, aby vyliečil tieto zranenia.

Modlitba je príhovor

Božou cestou nejdem sama pre seba. Všetky dary milosti sú mi dané aj pre druhých. Preto môžem a mám za druhých a v ich mene veriť, dúfať a modliť sa.

Modlitba zbližuje

Tak, ako ma Boh vidí, pozerá aj na mojich blížnych. Každý človek mu leží na srdci. Čím bližšie prídem vo svojom srdci k Bohu, tým bližšie sú mi moji blížni. Stanem sa bdelou pre svet.

Sestra Maria Magdalena Dörtelmann OP, priorka Kláštora Ukrižovaného Vykupiteľa v Lage pri Osnabrücku.

Článok uverejnený v časopise Kontakt – Freundesgabe der Dominikaner der Provinz Teutonia, 41/2013, str. 8-10.