Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle.

Tieto slová zazneli v dnešnom evanjeliu. O kom to Ježiš hovorí? Koho sa máme báť? Možno si myslíte, že hovorí o diablovi. Ale nie je to tak! Diabol nesiaha Ježišovi ani po päty. Ježiš už diabla porazil. A každý, kto verí v Krista, postavil sa na stranu víťaza. Ten, koho sa máme báť, je sám Boh. No nie je to strach pred niekým, kto mi chce ublížiť, kto má zlú reputáciu, ale pred niekým, koho majestátnosť, všemohúcnosť či nepochopiteľnosť lásky, ktorej je schopný, mi naháňa zimomriavky. Takýto strach neparalyzuje, takýto strach sa stáva bázňou. A ako vieme, bázeň pred Pánom je počiatkom múdrosti (porov. Sir 1,16).

Prvý strach, ktorý sa objavil v Biblii, bol Adamov strach. Adam sa začal báť Boha až potom, čo zhrešil. Hriech, ktorý vniká do srdca človeka, vyvoláva strach pred Bohom. Strach pred tým, ktorý ma potrestá. Je to strach, ktorý ma od Pána vzďaľuje. A preto sa Adam pred Bohom skrýval. Podobne ako sa aj ja skrývam pred Bohom zakaždým, keď si hriech nechávam pre seba. No tento strach nie je tým správnym strachom pred Pánom, nie je bázňou voči Bohu. Slová jedného žalmu nám hovoria niečo iné: „K tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech“ (Ž 65,3). Prísť k tomu, ktorého odpustenie, milosrdenstvo zničí môj akýkoľvek veľký hriech. Bázeň pred Pánom, pred jeho Slovom, ma privádza k Tomu, ktorý má moc zmeniť môj život. Bázeň pred Pánom ma k Bohu približuje.

No bázeň pre Pánom ma vedie aj k tomu, aby som sa vyhýbal hriechu, pretože hriech a Boh, ktorému verím, nejdú veľmi dohromady. Keď Boh stvoril prvých ľudí, tak postupne ich povolal k piatim činnostiam. Mali sa množiť a naplniť zem, mali si podmaniť zem i všetky zvieratá , pomenovať všetko tvorstvo, obrábať pôdu raja, teda pracovať a napokon mali strážiť raj. No keď Adam a Eva zhrešili, Boh im jednu z týchto činností odobral. Ľudia mali aj naďalej naplniť zem, podmaniť si ju, pomenovávať stvorenstvo, obrábať pôdu. No nemohli už strážiť brány raja. Nemohli strážiť ten priestor, kde prebýval človek s Bohom. Keď čítame knihu Genezis ďalej, prídeme k príbehu o Kainovi a Ábelovi, o ktorom vieme, že neskončil dobre. Keď Kain začína vo svojom vnútri pociťovať závisť a hnev, prichádza k nemu Boh a vraví mu, že už hriech číha pri dverách jeho vnútra a on ma túto žiadostivosť hriechu ovládať. Inými slovami, Boh radí Kainovi, aby strážil dvere svojho vnútra, svojho srdca, pred zlými myšlienkami (hnevom, závisťou…), zlými vplyvmi. Pred prvým hriechom ľudia strážili „dvere raja“, po prvom hriechu sme povolaní k tomu, aby sme strážili „dvere svojho vnútra“, pretože naše vnútro je priestorom, kde s nami chce Boh prebývať. Strážiť dvere svojho srdca znamená, že vo svojom živote dávam vzťah s Bohom na popredné miesto, pretože do srdca nechcem vpustiť to, čo tomuto vzťahu neprospeje – hriech. Človek, ktorý má bázeň pred Pánom, stráži dvere svojho srdca pred hriechom.

Dnešné evanjelium nás pozýva k pravému „strachu“ pred Pánom. K strachu, ktorý nás od neho nevzďaľuje, ale práve naopak, ktorý nás k Pánovi približuje. Kto má bázeň pre Pánom, ten si stráži srdce pred hriechom. Kto má bázeň voči Bohu, ten vo svojom srdci vytvára priestor pre Pána, stavia Pánovi chrám.

Niekedy zvykneme o nejakom človeku povedať: tvoja láska mi naháňa strach. A nemyslíme to pritom veľmi dobre. Ale v prípade Boha je to skutočne tak. Božia láska by nám mala, v tom dobrom slova zmysle, naháňať strach. Pretože Boh je šialene zaľúbený do človeka. Do teba, do mňa, do nás… „Bojme“ sa teda toho, ktorý nás tak miluje!

fr. Alan OP