Prečo sa s Kristom zjavil Mojžiš a Eliáš? Čo nám má povedať ich prítomnosť? Ako porozumieť tomu odkazu, ktorý nám Písmo chce odkomunikovať?

Azda najčastejší pohľad hovorí, že obaja tým potvrdzujú, že Kristus je nielen človekom, ale aj Bohom. Dvaja starozákonní svedkovia pri Kristovom premenení akoby prirodzene zapadali do atmosféry svetla, ktoré objíma všetky postavy. Mojžišovi kedysi žiarila tvár od stretnutia s Bohom na vrchu Sinaj. Odrážala sa na ňom žiara Pánovej slávy. A Eliáša zasa ohnivý voz oddelil od jeho učeníka a vystúpil do neba. Oheň a žiara boli znameniami Božej moci. Žiara a svetlo pri premenení tak poukazuje na pravú Kristovu identitu, ktorá bola zahalená jeho ľudskosťou.

Iný pohľad na Mojžiša a Eliáša ich zasa vidí ako reprezentantov Zákona a prorokov, ktorí nás pripravovali na príchod Mesiáša po celé stáročia. Tak to vnímal aj sám Kristus a pripomenul to i dvom svojim spolupútnikom počas tých 60 stadií, ktoré im zmenili život na ceste do Emauz.

Ale prítomnosť Mojžiša a Eliáša počas Kristovho premenenia chce možno ukázať ešte na čosi iné. Mojžiš i Eliáš boli totiž učitelia, ktorí odovzdali svoje poslanie svojim žiakom a tí dokončili nimi začaté dielo. Popri Mojžišovi kedysi vyrástol Jozue ako jeho učeník, ktorý voviedol Boží ľud do zasľúbenej zeme. Elizeus zasa hneď po Eliášovom odchode dokazoval, že na ňom spočinula plná moc jeho majstra a konal na jeho mieste. Na oboch sa teda prejavila moc, ktorú ich obaja učitelia dostali od Boha.

Mojžiš a Eliáš neodovzdali svojim žiakom nedokončený projekt, manažérsky post či kanceláriu so šanónmi, ale odovzdali im svoju intímnu skúsenosť s Bohom. Odovzdali im to povolanie byť priateľom Boha v tomto svete a konať v jeho mene. Jozue a Elizeus ako ich žiaci sami na sebe zakúsili, že sa oplatí byť pri svojom učiteľovi, lebo sa môžu stať tým, čím boli oni. Mojžiš a Eliáš sú znamením toho, že prítomnosť Boha v živote človeka sa prirodzene vylieva na tých, ktorí žijú okolo nás.

Tam na vrchu zažívajú apoštoli, že to ovocie intímnej blízkosti Boha nekončí pri nich samých, ale je im dané ako dar pre druhých.

Skutočný priateľ Boha je povolaný neponechávať si túto skúsenosť pre seba, ale dokázať sa podeliť s druhými s plodmi tohto priateľstva. To je podstatou povolania každého z nás, laikov i zasvätených, aby sme nielen s Bohom boli, ale aj kázali o tom, ako miluje svet.

Peter tam na vrchu v šoku povie: Dobre je nám tu, tak tu zostaňme. Ale práve to je presný opak toho, čo sa má tam navrchu naučiť. Nevedel, čo hovorí. No, neskôr pochopí. Jeho úlohou nie je ostať tam na hore, ale po zvyšok svojho života pokračovať v diele svojho Učiteľa. Ak sa Kristus zjavuje v plnej sláve, tak to nie je preto, aby ohúril svojich učeníkov, ale – keď príde ich čas – aby oni dokázali túto skúsenosť odovzdať tým, ku ktorým budú poslaní.

V tomto nasledujeme samého Krista – ono Slovo, ktoré bol od počiatku u Boha a túto skúsenosť s Otcom si neponechalo pre seba, ale stalo sa človekom a prišlo nám ju sprostredkovať.

Pre celé generácie synov a dcér sv. Dominika práve táto skúsenosť s Bohom v modlitbe a jeho spoznávanie skrze askézu štúdia boli a sú momentom odhaľovania jeho pravej identity. V modlitbe a štúdiu zažívame to, čo zakúsili apoštoli na hore, kde sa Kristus pred nimi premenil. Je dobré, aby sme nezabudli na tie dve veľké postavy Starého zákona stojace vedľa neho. Tie nám pripomínajú to, že naším povolaním nie je ponechať si tú skúsenosť s Bohom pre seba, ale ísť a kázať.

brat Damián OP