V dnešnom evanjeliu sme boli svedkami toho, ako z cesty unavený Ježiš prichádza do Samárie a sadá si k studni. Stretáva sa tu so ženou, Samaritánkou a ich vzájomný rozhovor sa spočiatku týka prirodzenej potreby človeka, akou je uhasenie smädu. V čom je teda takéto bezprostredné stretnutie Krista so Samaritánkou také zaujímavé, že evanjelistovi Jánovi pripadalo natoľko dôležité, aby ho zapísal, a tým z neho natrvalo spravil jeden z pokladov kresťanskej tradície?

Židia sa so Samaritánmi nestýkali. Vzájomné antipatie, často prerastajúce do otvorenej nenávisti, sa medzi nimi začali v roku 721 pred Kristom. Vtedy severné Izraelské kráľovstvo zaniklo a veľká časť obyvateľstva severných kmeňov skončila v zajatí, alebo bola rozprášená. Potom v tomto regióne asýrski králi Salmanazar V. a Sargon II. usadili ľudí iných národností, väčšinou pohanov, násilne deportovaných z ich krajín. Pohanskí obyvatelia sa pomiešali so zbytkom izraelských kmeňov a vytvorili nový národ – Samaritánov. Keď sa Židia vrátili z babylonského zajatia, začali v Jeruzaleme znova stavať zrúcaný Šalamúnov chrám a obnovovať posvätný jeruzalemský kult. Samaritáni, v očiach Židov menejcenní pre ich nečistý miešaný pôvod, ponúkali pri obnove Jeruzalema svoju pomoc. Židia ich ale odmietli slovami, ktoré zaznamenal prorok Ezdráš: „Vy a my nesmieme spolu stavať dom nášmu Bohu.“ Obe skupiny si zachovali sobotu ako hlavný sviatočný deň, obriezku, niektoré sviatky a očakávali Mesiáša. Avšak Samaritáni odmietali celú náboženskú skúsenosť Izraela koncentrovať iba v Dávidovom dome, v Jeruzaleme. V Ježišovej dobe sa odveká rivalita vystupňovala natoľko, že povedať niekomu: „Si ako Samaritán!“, bolo urážkou. Pointa dnešného príbehu spočíva práve v tom, že Kristus vystupuje ako ten, kto ľudské predsudky búra a chce dať príklad aj svojim súčasníkom.

Spasiteľ prekonáva skutočnosť, že žena je Samaritánka, príslušníčka nenávidenej zmiešanej rasy so zlou povesťou. Mala päť mužov, teraz žije so šiestym. Aj po vodu sa normálne chodilo ráno a večer, no ona prichádza na poludnie, v najväčšej horúčave, možno aj preto, aby sa nestretla s mnohými ľuďmi a nestala sa terčom výčitiek svojho okolia. Ako žena bez sprievodu manžela, by sa na verejnom mieste nemala dať do reči s iným mužom, tobôž nie s cudzincom a Židom. Podobný zákazový model správania by mal platiť aj pre Ježiša. Avšak Kristus porušuje tieto zvyklosti ľudského zákona, lebo v prvom rade hľadá človeka uboleného, odstrčeného a slabého, ktorý ako hlavnú vec v živote potrebuje zažiť prijatie, odpustenie a uzdravenie zo svojej pohnutej minulosti.

Kristus pred ženou, a tým ani pred nami, neskrýva pravdu o jej živote, hoci môže byť bolestivá. My dnes nevieme či ona bola obeťou mužov, alebo či s ňou to bolo také neznesiteľné, že ju päť mužov radšej opustilo. Ježiš nerobí arbitra, ktorý by samaritánku vyšetroval a zisťoval kto je v danej zlej situácii ten hlavný vinník. V každom prípade akési pozvoľné odhaľovanie temných stránok zo života ženy nemá za cieľ ju zahanbiť, ale priviesť k tomu, aby si sama uvedomila, kde spravila chybu a spoznala v Kristovi očakávaného Mesiáša hľadajúceho práve tých, ktorí najviac potrebujú jeho milosrdenstvo symbolicky vyjadrené v obraze živej vody.

Paradoxne Kristus ako siedmy, v biblickom jazyku ako ten posledný muž zavŕšiteľ, skrižuje Samaritánke cestu a doslova sa stáva osudovým mužom jej života, ktorý doň prináša to šťastie, lásku a zmysel, aké ona sama tak ťažko a neúspešne vo svojich vzťahoch hľadala. Aj každý jeden z nás si so sebou nesie skutočnosti, na ktoré rozhodne nie sme hrdí. Ježiš, ako Boží Syn to veľmi dobre vie. Tak ako vyviedol z omylu Samaritánku, chce zo životných omylov vyviesť aj nás.  Zmyslom celého tohto procesu je privedenie k spáse. Veľmi citlivo viedol Samaritánku v intímnom rozhovore krok za krokom od vonkajších veci – studňa, voda – a od pozemských rečí – chrám v Jeruzaleme – k vnútornej podstate spásy – nadobudnutiu poznania o Bohu a zisku Božej milosti.

 Ako k tomu dochádza? Nuž pokiaľ človek nekajúcne zotrváva v područí hriechu, nevyhnutne považuje Boha za svojho protivníka podobne, ako v symbolike ľudovej interpretácie Zákona mala byť nenávisť medzi ženou – samaritánkou a Kristom – Židom. Medzi človekom a Bohom potom vzniká nepriateľstvo, ktoré ľudské predsudky a nepochopené Božie zákony iba prehlbujú. A keďže človek za každú cenu chce vo svojom živote dosiahnuť určité veci, tak sa mylne domnieva, že potom je Boh ten, ktorý mu zatarasuje cestu v sebarealizácii svojimi prikázaniami.

Akonáhle človek zúži svoju náboženskú skúsenosť len na príkazovú a zákazovú kategóriu a začne uvažovať spôsobom „musíš a nesmieš“, tak vylúči zo svojho života aspekt Božieho milosrdenstva, posväcujúcej milosti a prijatia zo strany Boha tak, ako to vo vzájomnej komunikácii robili Židia a Samaritáni.

Milí priatelia, my sme dnes boli svedkami toho, že kto sa nechá vtiahnuť do dialógu s Bohom a zakúsi „slobodu Božieho dieťaťa“, tak sa jeho život môže radikálne zmeniť smerom k večnému životu. Žiadne predchádzajúce zlyhanie, ani spoločenské odvrhnutie nie nemusí byť toho prekážkou. Veď je napísané kto hľadá nájde, kto klope, tomu otvoria, kto prichádza ku Kristovi bude mať vodu večného života a nebude smädný naveky. Bez vody odumiera príroda aj človek. Bez milosti a duchovného života je človek ako vyprahnutá pôda. Využime preto ešte druhú polovicu pôstneho obdobia na to, aby sme vstúpili do intenzívneho vzťahu s našim Spasiteľom a Vykupiteľom Ježišom Kristom tak, ako k tomu neďaleko mesta Sychar našla odvahu neznáma Samaritánka spred dvoch tisícročí.

brat Gabriel