Keď chcú ľudia zdôrazniť s určitou nástojčivosťou istú dôležitú vec, tak ju zopakujú. A ak chcú opísať istú abstraktnejšiu vec, ktorá je pre nich dôležitá a chcú sa s ňou podeliť s druhými, tak sa snažia na tú istú vec pozrieť z rôznych uhlov pohľadu. V dnešnom evanjeliu sme počuli ako Ježiš hovorí dve podobenstvá o tom, čomu sa podobá božie kráľovstvo. Téma božieho kráľovstva je pre Ježiša a jeho ohlasovanie podstatnou. Keďže to nie je jednoduchá téma, tak sa k nej snaží viac krát vrátiť a vyzdvihnúť jej podstatné črty.

Aké sú tieto dôležité črty ohlasovania blízkosti božieho kráľovstva? Podobenstvo o horčičnom zrnku a o kvase upriamujú pozornosť na niečo nepatrné a malé, čo v sebe nesie obrovský potenciál, ktorý pramení z vnútra. Pôsobí skryte a počas celého času nestráca tento rozmer skrytosti – zrnko je zasadené do zeme a stále má svoje korene pod povrchom zeme. Vďaka ním žije a získava silu pre to čo vidieť, čo je na povrchu. Podobne aj kvas je vmiešaný do cesta, kde intenzívne pôsobí, a ktorý nevidieť na povrchu, iba ak v podobe zväčšovania objemu cesta. Oba tieto obrazy na svojom vrchole nesú veľké posolstvo, ktorým je, že tu sú pre iných. Keď vyrastie rastlina z horčičného zrnka, odpočinú si na nej vtáci a keď cesto vykvasí upečú z neho chlieb, ktorý sýti iných.

Ako tieto charakteristiky aplikovať na duchovný život? Náboženské prejavy, ktorými sú modlitba, pôst, čítanie Svätého písma, účasť na sviatostiach, konanie skutkov milosrdenstva sú často malé, zanedbateľné veci v porovnaní s veľkými radosťami a starosťami každodenného života. Keď ich vynecháme, tak máme pocit, že sa v živote nič zásadné nezmení. Práve naopak, môže nás to viesť k vnútornému presvedčeniu, že si nenecháme do života hovoriť nikým a ničím iným, že my si určujeme priority a máme veci v živote pod kontrolou.

No sú to práve tieto drobné vonkajšie prejavy viery: modlitba, Písmo, sviatosti, skutky milosrdenstva  a iné, ktoré v sebe ukrývajú veľkú silu božej blízkosti. Božieho slova, ktorého vnútornou silou je túžba Boha zdieľať život, privádzať k plnosti života. Ako sa to môže udiať? V túžbe po múdrosti a poznávaní pravdy tak života, ako aj božích tajomstiev, človek postupne nadväzuje vzťah dôvery a priateľstva. Božie slovo zasiate v hline a ceste našej duše vie podobne ako slovo priateľa v skrytosti inšpirovať, povzbudiť, napomenúť, priviesť k pokániu, tešiť, i prosiť o požehnanie pre seba i pre iných. Týmito a mnohými inými prejavmi nám pomáha v stíšení stále čerpať silu z božieho prijatia nás samých a z jeho náklonnosti k nám. Ak z tohto zakorenenia v Bohu budeme sami čerpať, vyrastieme v živote v „stromy“, ktoré nemusí zlomiť prvá búrka života, ale ktoré vytvoria tieň pred páľavou slnka námah, či úkryt pred dažďom nepriazne, ktoré na človeka môžu denne doliehať. Na jeho vetvách môžu nájsť spočinutie a oddych ľudia, ktorí sa mihnú našim životom, ale aj tí, ktorí si tam vytvoria hniezdo najbližšieho spoločenstvo. Ak budeme  takto vnútorne prekvasení, budeme dávať zakusovať okolo nás chuť priateľstva a dôvery, ktoré potrebujeme ako každodenný chlieb. Budeme môcť voňať a chutiť Božou dobrotou tak, ako hovorí jedno ľudové vyjadrenie: „Ten človek je dobrý, ako krajec chleba.“

Nie je toto jedným z prejavov Božej moci v tomto svete, a cez ľudské srdce sprítomnenie Božieho kráľovstva, ktoré môže byť už teraz medzi ľuďmi?