Ľudské ohľady

V dnešnom evanjeliu čítame, ako farizeji a herodiáni chcú podchytiť Ježiša v reči a idú na to veľmi premyslene. Celý rozhovor začnú slovami: „… Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. …“

Ľudské ohľady sa dotýkajú jednej podstatnej črty v hĺbke srdca človeka. Tou črtou je túžba byť v spoločenstve, byť prijatý. Kvôli spoločnému dobru sa niekedy ľudia uchyľujú k „milosrdnej lži“, vyhýbajú sa konfliktom, ustúpia. Povedia si v duchu, že to nestojí za to, aby niekto šiel do konfliktu, po ktorom zostane iba ťaživá atmosféra. Iná skupina ľudí sa však cíti byť v takejto situácii dotknutá a na ľudské ohľady reagujú svojou hrdosťou. Chcú ukázať, že mnohé veci vedia a dokážu. Chcú si získať postavenie uprostred spoločenstva, chcú mať rešpekt. No nie vždy je táto ľudská snaha vyniknúť a získať uznanie korunovaná úspechom.

Odpoveďou dnešných liturgických textov na takýto tlak okolia, je situácia ukrytá za dnešným prvým čítaním. Kontext tohto úryvku je krušný. Izraeliti, ktorí bolí hrdým národom, mali svojho kráľa, svoje slávne dejiny, mali centrum svojho života – Jeruzalem, kde stál chrám Pána a kde ľudia mohli zakúsiť, že Boh je uprostred nich a že ich prijíma. V istom momente o to všetko prišli. Jeruzalem bol dobytý. Ľudia vysídlení. Nemali kráľa a ani chrám. Prenikol ich pocit, že Boh na nich zabudol. Že musia znášať bremeno vyhnanstva za svoje hriechy. Že pre nich niet viac cesty k záchrane. Boli na dne. Boli pokorení. No vtedy kráľ Kýros vydáva dekrét, ktorý im umožňuje vrátiť sa domov a začať nanovo. Práve vtedy si uvedomili jednu dôležitú vec, že Boh nebýva na jednom mieste, že je všade a aj s nimi vo vyhnanstve, na ich „dne“. Ich slabosť sa im stala silou nového začiatku. Tu nešlo o žiadne ohľady, ale o úprimnosť pred Bohom a ľuďmi. Byť zakorenený v Bohu.

Možno, že aj táto skúsenosť Izraela stála pri Ježišovi vo chvíli jeho konfrontácie s ľuďmi, voči ktorým vystupoval kriticky. Ježišovo zakorenenie v Bohu mu pomáha v rozlišovaní vecí. Nenecháva sa strhnúť ani strachom, ani pýchou. Tým, že mu nejde o slávu získava vnútornú slobodu, ktorá mu pomáha vidieť veci hlbšie, nezostať na povrchu. Ježiš často v otázkach, pri ktorých je postavený do situácie vybrať si z dvoch vecí, buď – alebo, nachádza tretiu cestu. No táto jeho cesta nie je formou úniku, ani cestou prispôsobovania si reality k vlastnému prospechu. Jedinou cestou, z ktorej neuhol je cesta kríža. Cesta, ktorá odzrkadľovala jeho zakorenenie v Bohu a jeho vernosť, resp. vernosť Boha svojmu slovu. Ježiš si bol vedomý cieľa a ak ho chcel niekto urobiť sudcom v dedičskom spore, tak sa tejto roly zrieka ako neprináležitej. Prečo? Lebo okolo nás je veľa vecí, ktoré si nárokujú pravdu a spravodlivosť, ale vo svojej podstate im nejde ani o jedno, ani o druhé. Ide im o to, aby sa človek nimi zaoberal v takej miere, aby zabudol na podstatné veci v živote. Aby sa tak vyčerpal, že mu nezostane čas a sila pre skutočnú pravdu a zvlášť nie pre lásku.

Veľmi pekne túto múdrosť zachytáva rozprávka o Alibabovi a štyridsiatich zbojníkoch. V čarovnej skale je ukrytý veľký poklad, ku ktorému si nachádzajú cestu dvaja ľudia. Jeden pre to, aby si zobral to, čo je potrebné pre život. Z ľahkosťou tam príde a s ľahkosťou vie odísť a nezabudnúť na zázračné slovíčko, pretože nechce bohatstvo pre bohatstvo, ale pre život. Ten druhý prichádza k pokladu a ohúrený toľkým bohatstvom zabudne na čarovné slovo. S túžbou odniesť si z pokladu čo najviac, stráca seba samého a nachádza smrť.

Učme sa s Ježišom voliť si život a tak sa stávať bohatými teraz, ale aj vo večnosti, v pravde a v láske.

fr. Irenej OP