6. Nedeľa v cezročnom období

Centrálnou témou dnešných čítaní je téma malomocenstva. Môže sa pre nás zdať vzdialenou, pretože asi nikto z nás osobne nestretol malomocného človeka. I keď nevyliečiteľne chorých ľudí očakávajúcich blízkosť smrti mohli stretnúť mnohí.

Duchovné posolstvo týchto textov je však stále aktuálne. Aké je toto duchovné posolstvo? V prvom čítaní sme počuli o tom, že malomocní po dôkladnej prehliadke kňazom boli vylúčení zo spoločenstva, aby sa touto infekčnou chorobou nenakazili aj ostatní členovia. Doslova hovorí: „Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“ Táto veta však v sebe ukrýva dva horizonty. Na jednej strane stojí odlúčenie od spoločenstva so znášaním samoty a svojho údelu, no na druhej strane stojí nádej, že sa môže vyzdravieť a vrátiť sa späť. Táto nádej je však nádejou viery, pretože vtedy ešte neexistovala účinná lekárska pomoc.

Práve v takomto rozpoložení, v zápase medzi samotou a odlúčením na jednej strane a nádejou na uzdravenie na druhej strane, sa stretáva Ježiš s malomocným v dnešnom evanjeliu. Človek zmietaný vo vnútorných pochybnostiach a protichodnosti túžob a reality, celkom sa dáva do rúk Ježiša a hovorí: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa ho dotýka a hovorí: „Chcem, buď čistý!“

Ježišov dotyk a Ježišova vôľa. Čo v sebe obnášajú tieto dva Ježišove postoje? Ježišov dotyk je podstúpením rizika, že sa aj on nakazí. A skutočne sa aj „nakazil“, keď sa Boh stal človekom a prijal našu smrteľnú ľudskú prirodzenosť. Ježišov dotyk našich opuchov a rán tela i duše nám obnažuje naše odlúčenia, samotu, bolesť, neprijatie a často aj hnev, či rezignáciu. Boh v Ježišovi čelí ľudskému nie vypovedanému na mnohých rovinách života. A učí nás vyjadriť túžbu po dobre, po tom obyčajnom, každodennom, ale aj po tom Dobre s veľkým D. Ježišov dotyk je dotykom spolupatričnosti prekonávajúcim odlúčenie, je dotykom tela, ktorý preniká až do srdca.

V takomto vedomí ľudskej krehkosti môže zaznieť Ježišovo: „Chcem, buď čistý!“ Ježišova vôľa nie je len o čistote tela. Jeho vôľa je aj o čistote v Duchu. Ježiš uprostred mnohých Nie necháva zaznieť svoje Áno, svoj súhlas, svoje prijatie, svoje spoločenstvo, veľkosť i pokoru Ducha. Ježiš totiž nehľadá vlastnú spravodlivosť, ale láskou k Otcovi hľadá a vyjadruje dobro pre všetkých, pretože to je postoj viery. Podobne ako Pavol v druhom čítaní hovorí: „Nebuďte na pohoršenie ani Židom ani Grékom, ani Božej cirkvi, ako sa aj ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení.“ Božie Áno človeku, vypovedané v Ježišovi, nás v Duchu vedie nezabúdať na požehnanie, ktoré sme v našom živote dostali skrze ľudí, ale aj do Boha. Nepamätať iba na to zlé a  ťažké v živote. Ale skrze modlitbu a stretnutia s Bohom a blízkymi, budovať pamäť viery, ktorá si uvedomuje, ako v našom živote konal a koná Boh, často aj v náročných situáciách. Boh koná nezištne, a to aj nás učí nehľadať len čo nám vyhovuje, ale nezištne konať čo osoží iným, aby boli spasení a to nie len vo večnosti, ale už v určitej miere aj tu a teraz. Srdečnosť viery sa má totiž prejaviť aj do ľudskej integrity každodennosti, do ľudskej zrelosti, ktorá nestráca nič z odvahy, dôvery, nádeje, ale ani dobromyseľnosti.

Jedným z poslaní veriacich v dnešnom svete je byť prorokmi vnímajúcimi túto Božiu realitu, ktorí túžia uvedomovať si ju a žiť ju, lebo to je prameňom liečivej sily lásky, ktorá dokáže liečiť mnohé prejavy malomocenstva dnešných čias a vytvárať spoločenstvá na Božiu chválu, ale aj pre spásu ľudí.

brat Irenej