Homília na Nedeľu Krstu Pána – B – 7. januára 2018

Biblickým miestam sa často prisudzuje teologický význam. A tak more, vrch, púšť, Galilea pohanov, Samária, rieka Jordán, územie za Genezaretským jazerom sú viac než len nejaké zemepisné miesta.

Evanjelista Marek nehovorí o presnom mieste, na ktorom došlo k Ježišovmu krstu, správu o tom nám však poskytuje evanjelista Ján: „To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil“ (Jn 1,28).

Tradícia od samého počiatku kresťanstva umiestnila Ježišov krst na miesto, ktoré sa volá Betabara, tam, kde Izraeliti, vedení Jozuem, prekročili rieku Jordán, aby vošli do Zasľúbenej zeme.

V obrade Ježišovho krstu teda nachádzame výslovné poukazy na prechod z otroctva na slobodu a počiatok nového Exodu do pravej Zasľúbenej zeme.

Betabara má ešte aj iný veľmi dôležitý význam, pretože podľa tvrdenia geológov, je to najnižšie položené miesto na suchej zemi (400 m pod úrovňou mora).

To, že Ježiš si vybral toto miesto za počiatok svojej verejnej činnosti, nemôže byť náhodné. Náš Pán, ktorý zišiel z výšin neba, aby oslobodil človeka, zostupil až do najhlbšej priepasti, aby ukázal, že che spasiť každého človeka, aj toho najopustenejšieho, aj toho, ktorého vina a hriech zavliekli do hlbín, z ktorých je nemysliteľné vyslobodiť sa. Boh nezabúda na svoje deti a neopúšťa ani jedno z nich.

A tak je zrejmé, že dnešný sviatok krstu Pána nám pripomína, že v Ježišovi Kristovi sa zjavila Božia milosť, ktorá priniesla spásu všetkým ľuďom.

Dnešný sviatok Pánovho krstu má byť preto príležitosťou k tomu, aby sme si uvedomili  skutočný význam nášho krstu. V ňom sme ponorení v Kristovi, ktorý je Božím „služobníkom“ a „Synom“. A tak vo chvíli nášho krstu aj my sme stali „Božími služobníkmi“, lebo máme slúžiť Bohu a blížnym, najmä chubobným a tým, čo sú na okraji spoločnosti, aby sme im pomohli zachrániť sa po materiálnej i duchovnej stránke. Krstom sme sa však stali aj „Božími synmi a dcérami“ v milovanom Synovi, s ktorého smrťou a zmrtvýchvstaním sme nerozlučiteľne spätí. Naša viera v osobu Ježiša Krista je živená nádejou a uživotňuje sa v konkrétnych skutkoch milosrdnej lásky.

A tak nech krst, ktorý sme prijali, inšpiruje naše každodenné úmysly, rozhodnutia a skutky. Veľmi jasne nám to pripomína apoštol Pavol: „Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam“ (Rim 6,2.12).

Vyslobodený z otroctva z každej formy zla, pokrstený má teda žiť ako slobodný človek, zasvätiť svoj život službe Bohu, to jest, plneniu Božej vôle, a každým dňom žiť vo väčšej slobode, ktorú nám daroval náš Pán Ježiš Kristus.

brat Konštanc