„Otcovia jedli nezrelé hrozno, ale ich synom stŕpli zuby.“ Také príslovie si hovoril izraelský ľud odvlečený do babylonského zajatia.

Vykorenenosť z vlastného životného prostredia, neútešnosť novej situácie a žiadna budúcnosť na obzore, ktorú by si vedeli izraeliti predstaviť, ich nakoniec doviedla k pocitu bezradnosti. Je to práve táto bezradnosť, ktorá vedie človeka k tomu, že sa cíti obeťou okolností, ktorú zapríčinili tí druhí. V tomto prípade ide o kolektívnu zodpovednosť predkov. Sloboda sa v takto javí ako utópia a hľadajú sa vinníci: „Kto za to môže?“ Človek sa ponorí do akéhosi šerého sveta a jedine na čo sa zmôže je šomranie.

Jonathan Sacks, bývalý vrchný londýnsky rabín hovorí v jednom zo svojich komentárov k sidre Lech Lecha o „spoločnosti obetí“: Žijeme v dobe “ja som to nebol”. V slávnej súdnej sieni obhajoval advokát dvoch mladíkov, ktorí zabili svojich rodičov, tým, že boli vystavení psychologickému nátlaku. V inom prípade obhajca žiadal oslobodenie klienta, pretože za jeho agresivitu môže nekvalitná strava.

Niekedy sa zdá ako by sa dnešná spoločnosť vrátila do starej gréckej doby, kde životy ľudí určoval osud voči ktorému boli ľudia bezbranný. Často počúvame: „Tá dnešná spoločnosť…“. Dokonca aj pri spovedi sa ľudia akosi podvedome bránia prijať zodpovednosť za svoje hriechy. Dobre to vidno na tom, aké frázy používame na formulovanie svojich hriechov: „Človek urobí…“, „Keby nie ten môj manžel…“, „Vždy sa nakoniec pridám…“.

Timothy Radcliffe vo svojej knihe píše: „Aj pre našu spoločnosť je pokušením fatalizmus. Môžeme si myslieť, že sme obeťami svojich génov, chýb našich rodičov, okolností, ktoré sa vymykajú našej kontrole, hviezd, trhu, predsudkov či iných vecí.“[1]

Popieranie ľudskej slobody a teda aj zodpovednosti niektorí uchopili aj filozoficky a možno nás ani nenapadne ako podvedome žijeme z ich dedičstva. Opäť budem citovať Jonathana Sacksa: „V židovskom prostredí vyrástli traja veľmi známi popierači slobodnej ľudskej vôle. Prvý z nich, Baruch Spinoza, tvrdil, že ľudské konanie je logicky vysvetliteľné pochopením ľudskej prirodzenosti. Dnes by sme ho mohli zaradiť medzi genetických deterministov. Druhý bol Karol Marx, ktorý sa domnieval, že históriu formujú materiálne, konkrétne ekonomické faktory. A tretí bol Sigmund Freud, ktorý podriadil činy nevedomým a iracionálnym túžbam.“

A ďalej hovorí: „Ak chcete dnes získať pre seba sympatie, označte sa za obeť. Má to prekvapivé výhody. Ľudia sa s vami ľahšie stotožnia. Pomôžu vám. Nebudú vás za vaše činy kritizovať. Má to len dve nevýhody – je to falošné a ničí to ľudský charakter. Obeť je pasívny terč, zrieka sa svojej aktívnej úlohy. Programovo sa zbavuje zodpovednosti a tí, ktorí jej pomáhajú, ju v tom len utvrdzujú.“[2]

Prorok Ezechiel odmieta sťažnosť exultantov, že synovia by nemali trpieť za previnenia svojich otcov a to na princípe individuálnej zodpovednosti. Vyzýva ľud, aby sa zbavil nostalgie po domovine a aby sa usadil v novom prostredí. Spôsob života na mieste kde sa nachádzajú sa takto v Božom prozreteľnostnom pláne javí pre Izraelitov ako výzva, aby okolité národy a svet spoznali, kto je Boh. Toto pripomína výraz „potom spoznajú, že ja som Pán“, ktorý sa v knihe neustále opakuje.

Ako kresťania často zabúdame na malý detail v našej vierouke. A to je učenie o dedičnom hriechu. Nie je to abstraktná idea, ktorú by sme sa učili v katechizme, ale živá realita s ktorou sa každodenne stretávame. Ak sa pýtame: „kto za to môže?“, tak sa dôsledný spytovaním dostaneme až na sám počiatok a potom môžeme obviniť len Boha: „Je to on, ktorí stvoril takýto svet a takýchto ľudí“.

Svet, doba v ktorej žijeme, ľudia okolo nás a dokonca ani my sami nikdy nebudeme ideálni. Prvým krokom k tomu aby sme sa vymanili z pocitu obete, je vzdať sa tejto ideálnej predstavy a zapozerať sa do reality, ktorá nás obklopuje. Jednoducho musíme prijať, že tato realita je pre nás výzva. Je potrebné sa jej chopiť a kreatívne ju pretvárať na ostrov života, ktorý bude znamením pre ľudí okolo nás. Boh svet ešte úplne nestvoril. Nechal nám podiel, aby sme ho stvorili spolu sním.

[1] Radcliffe T.: VRHNI SA DO VODY, s. 84.

[2] Sacks J.: O SVOBODĚ A NÁBOŽENSTVÍ, Dlouhá cesta ke svobodě, s. 30.