1Kor 7, 29

Bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa.

Človek je od nepamäti pokúšany, privlastniť si večnosť už tu na zemi, vtiahnuť večnosť do času a takto priklincovať čas do pevného bodu. Avšak pocit, ktorý človek nadobudne v takto žitej večnosti sa rýchlo z pocitu bezpečnosti a istoty mení na úzkosť, lebo v rukách nám nakoniec zostane len tieň života, ktorý nám uniká pomedzi prsty.

Sv. apoštol Pavol na takéto pokušenie upozorňuje korinťanov, keď im pripomína, že „tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“. „Žite akoby ste nežili…“ – môže nás napadnúť, keď sa započúvame do jeho slov. A hneď si možno predstavíme človeka, ktorý opovrhol všetkým pozemským a svojho život zakorenil v duchovnom svete, odpútal sa od času a žije vo večnosti, kde čas nemá naňho žiadny vplyv. V obidvoch prípadoch sa večnosť javí len ako nemeniace sa trvanie a v konečnom dôsledku je útekom z času. No sv. Pavol nás nabáda práve k tomu, aby sme žili v čase.

K horeuvedenej predstave odpútanosti sa môže nezrelý človek dopracovať pri čítaní diel Majstra Eckharta a to hlavne jeho spisu O odlúčenosti. Na jednom mieste hovorí, že „byť prázdny všetkého stvoreného, ​​znamená byť plný Boha, a byť plný všetkého stvorenia, znamená byť prázdny Boha.“

Apoštol Pavol uvádza jediný dôvod pre život „akoby“: „lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“. Ale skúsme pozorovať aj účinky takého života. Autor Listu Diognétovi opisuje život kreťanov takto:

 Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí svojím pôvodom, ani jazykom, ani spôsobom života. Bývajú v gréckych i barbarských mestách, tak ako bolo každému určené a nasledujú domáce zvyky v obliekaní, stravovaní i iné zvyklosti, ukazujú skvelý a nepochybne pozoruhodný spôsob života. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci; zúčastňujú sa všetkého, ako jej obyvatelia a všetko znášajú akoby cudzinci; každá cudzia vlasť je ich vlasťou a každá vlasť je im cudzinou. Poslúchajú zavedené zákony a vlastným spôsobom života víťazia nad zákonmi. Sú úplne chudobní, a predsa mnohých obohacujú; majú nedostatok všetkého, a predsa oplývajú všetkým.

Všimnime si dobre ich život. Navonok sa ničím zvlástnym nelíšia. Žijú všade tam kde aj ostatní ľudia a predsa je ich život pozoruhodný, všade sa môžu cítiť ako doma, víťazia nad zákonmi, mnohých obohacujú a všetkým oplývajú. To nie je bezfarebný život. To je život v plnosti.

Opäť sa vráťme k Majstrovi Eckhartovi: „Pravá odlúčenosť nie je nič iné ako neochvejná stálosť ducha vo všetkom, čo sa prihodí – v milom aj nemilom, vo cti či hanbe i potupe – ako olovená hora nehybne stojaca v slabom vetre. Táto nepohnutá odlúčenosť najviac pripodobňuje človeka Bohu.“ A na inom mieste píše: „Nikto nemá radostnejšiu myseľ ako ten, kto stojí v najväčšej odlúčenosti.“

Odlúčenosť, alebo odpútanosť z tejto perspektívy je schopnosť prežívať naplnosť svoj život so všetkým čo mu prináša. To je život žitý v čase, ale nezlomený časom. Avšak prežívať naplno plynutie i vrtochy času, môže len človek zakorenený hlboko v Bohu. Vtedy sa bude podobať človeku ktorého opisuje žalmista v prvom žalme: „Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo úrodu dáva vo svojom čase, jeho lístie nevädne“. V opačnom prípade, bez zakorenenosti, akoby unášaný časom bude „ako plevy, ktoré odnáša vietor…“.

Večnosť teda nie je postavená mimo čas, ani nehybným momentom v čase, ale skôr otvorená nádoba; a my sme povolaní zaplniť ju pestrofarebnosťou života.

brat Lukáš