Toto hovorí Pán: „Zajasaj, dcéra sionská, plesaj, dcéra jeruzalemská! Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe; je spravodlivý a prináša spásu, je chudobný a sedí na oslovi, na osliatku, mláďati oslice. Vyničím z Efraima vozy a kone z Jeruzalema; polámu sa bojové luky a bude sa ohlasovať pokoj národom.“ (Zach. 9, 9-10)

Prorok Zachariáš a jeho krátky spis ostáva trochu v tieni veľkých prorokov ako Izaiáš a Jeremiáš, a predsa jeho proroctvo malo takú silu, že ho použili evanjelisti, aby opísali Ježišov vstup do Jeruzalema. Prorok Zachariáš hľadí do budúcnosti a vidí v nej kráľa, ktorý nastolí spravodlivosť a právo iným spôsobom ako robievajú panovníci zvyčajne – nepoužije násilie.

Zachariášo proroctvo zaznelo pred viac ako 2000 rokmi a Ježišová smrť na kríži je už tiež minulosťou, ale násilie je stále prítomné. Denne o ňom počúvame v masovokomunikačných prostriedkoch a na každého z nás denne v nejakej forme dolieha. Je vôbec Zachariášová vízia možná? Príde ešte ten ohlasovaný kráľ pokoja na tento svet? Môžeme sa brániť bez toho, aby sme nepoužili aj my sami násilie. Zdá sa, že fakty ukazujú skôr opačným smerom.

Príbeh Martina Luthera Kinga tak ako ho vo svojej knihe Mystika a vzdor opisuje Dorothee Sölle ukazuje, že Zachariáš nebol idealista alebo blúznivec, ale že videl jedinú možnú budúcnosť v ktorej môžu ľudia spokojne nažívať a to je budúcnosť bez násilia.

Martin Luther King opustil svoj kľudný život baptistického pastora v Montgomery a mocne vstúpil do dejín v decembri 1955, keď polícia zatkla 24 ročnú čiernu krajčírku, ktorá sa vracala autobusom domov z práce len preto, že nechcela uvoľniť miesto belochovi hoci sedela v „negerskom oddelení“. Rosa Parks bola veľmi rešpektovaná žena, pretože okrem svojej práce bola aj neplatenou sekretárkou protirasistickej organizácie.

Večer po jej zatknutí pozval mladý King do svojho kostola známych a vplyvných čiernych občanov, kde došlo k rozhodnutiu o bojkote autobusov. Väčšina čiernych občanov sa k výzve pripojila. Bojkot trval rok, autobusy jazdili prázdne a taxikári vozili štrajkujúci do cieľa za cenu autobusu. V tej dobe sa baptistický farár King dostal do úlohy hovorcu miestneho hnutia za občianske práva – a zároveň do ohrozenia a strachu, s ktorými doteraz nestretol.

V januári 1956 Martin Luther King dostal prvýkrát do väzenia. Zámienkou mestských úradov bolo, že riadil rýchlosťou 30 miesto povolených 25 míľ za hodinu. Cestou do väzenia po prvý krát pocítil strach. Doma to nebolo o nič lepšie, jeho rodina sa musela denne vyrovnávať s mnohými nenávistnými telefonátmi a listami. „Vypadni a zmizni!“, alebo: „Vy negri si robíte problémy sami. Potrebujeme Hitlera, ktorý by našu krajinu vyčistil, a budeme ho mať.“

Jeden biely priateľ Kingovi oznámil, že ho ktosi vážne plánuje zavraždiť. Zrazu nevedel čo robiť. Vyčerpaný sa vrátil domov a išiel si ľahnúť. Znovu zazvonil telefón, King ho zdvihol a počul ohavný hlas, ako hovorí: „Počúvaj, neger, vieme o tebe všetko, čo potrebujeme. Ešte tento týždeň budeš ľutovať, že si do Montgomery vôbec prišiel. Martin už to nemohol vydržať. Vstal a prechádzal po chodbe sem a tam. Prvýkrát zacítil smrteľný strach. Išiel do kuchyne a urobil si kávu. Potom sa posadil ku kuchynskému stolu a premýšľal, ako by mohol z Montgomery odísť bez toho, aby vyzeral ako zbabelec. Nebola iná možnosť, musel preč!

„A vtedy som zistil“ vyznal King neskôr, „že náboženstvo je skutočné a že musím poznať Boha sám pre seba.“ Sklonený nad kuchynským stolom sa začal modliť: „Pane, stojím za tým, čo považujem za správne. Ľudia čakajú, že ich povediem, a keď pred nimi budem stáť bez sily a odvahy, zakolíšu. Som na konci síl. Už mi nič neostáva. Došiel som k bodu, keď už to nemôžem vydržať.“

Neskôr rozprával, čo sa s ním pri kuchynskom stole v Montgomery vlastne stalo: „V tom okamihu sa mi zdalo, že počujem hlas, ktorý volal: „Martin, povstaň za právo! Povstaň za spravodlivosť! Povstaň za pravdu! A vedz, že pri tebe budem stáť až do skonania sveta.“ Počul som Ježišov hlas, ktorý ma poveril, aby som nepoľavoval v boji.“

Potom započul slová piesne: He Promised never to leave me, never to leave me alone. (Sľúbil, že ma nikdy neopustí, že ma nikdy nenechá samotného.) V tom okamihu King pocítil Božiu prítomnosť ako nikdy predtým. „Strach ma zrazu opustil. A neistota zmizla. Bol som pripravený pozrieť sa všetkým do očí.“ Rozhodol sa, že neutečie, že nepôjde ľahšou cestou. Nadobudol istotu, že „dobrovoľne prijaté utrpenie má premieňajúcu silu.“

Keď bieli rasisti hodili na verandu Kingovho domu bombu, zhromaždili sa davy rozzúrených černochov ozbrojených pištoľami, nožmi, palicami a kameňmi. Keď sa King vrátil domu, zaprisahal zástup, aby na násilie neodpovedal násilím. Kto odpovedá na násilie násilím, na bomby bombami, na zabíjaní zabíjaním, ten žiadne problémy nevyrieši, ale zníži sa na úroveň svojho protivníka. Rozčúleným ľuďom radil, aby svoje zbrane odniesli domov, alebo aby ich hodili do mora. „Našou zbraňou je to, že žiadnu nemáme.“ Martin neskôr spomína: „Keď som dospel k názoru, že ako zástanca nenásilného jednania s ľuďmi nemôžem mať žiadnu výzbroj, že už nemôžem mať zbraň, musel som sa priamo vysporiadať s problémom svojej smrti. To som urobil a od tej doby som už zbraň nepotreboval, ani som nemal strach. Pocit vlastnej sily musí nakoniec prísť zvnútra.“ 

Príbeh Martina Luthera Kinga začal písať nové dejiny sveta a pritom stačilo tak málo – nepoužívať zbrane, nepoužívať násilie.

Keď hovoríme o násilí myslíme zvyčajne na tých druhých, pritom si možno ani neuvedomujeme, že každé zlé slovo, každý škaredý pohľad je sústom pre malú príšerku, ktorá je veľmi životaschopná, rýchlo rastie a nakoniec pohltí aj nás samých. Násilie nie je šíp strelený do protivníka, ale kameň vrhnutý do vody; rozčerí vodu na všetky strany a jej vlny sa dotýkajú nielen našich „nepriateľov“ ale aj našich blízkych a dokonca aj nás samých. Sám Ježiš nás na to dôrazne upozorňuje: „Kto mečom bojuje mečom zahynie“ (Mt. 26,52). Odmietnutie násilia znamená vzdať sa túžby po víťazstve ale vyhnúť sa aj porážke protivníka, ktorá by znamenala aj jeho poníženie. Záležitosť mieru a spravodlivosti je vždy vecou aj protivníka. Aj on potrebuje vzduch, aby dýchal. Jeho vec je aj naša vec.

Ak budeme nasledovať nášho Boha – Kráľa pokoja – pochopíme čo vlastne znamená „Blahoslavení čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ a „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Nezabúdajme, že tieto dve blahoslavenstvá patria k sebe!

fr. Lukáš OP