V nedeľnej modlitbe čítame, že dokonalé šťastie dosiahneme, iba ak slúžime pôvodcovi všetkého dobra. Po akom dobre túžime? Komu slúžime? Uvedomujeme si, že dokonalé šťastie pochádza od Boha, pôvodcu všetkého dobra? Koľkí ľudia sú skromní a pracovití, slušní a spravodliví. Čo majú z toho? Nič! Zajtra zomrú… Ozaj? Týmto krutým úvodom nášho zamyslenia otvárame vážnu skutočnosť pozemského života. Raz skončí. Kresťania nemajú byť len pracovití, starať sa o hmotné zabezpečenie, ale majú mať zrak pozdvihnutý k nebu a byť zahľadení do večnosti, na Boha.

V prvom čítaní z Knihy prísloví sme počuli o usilovnej žene. Chváli sa jej pracovitosť, lebo sa stará o celú domácnosť. No pripojená je dôležitá veta: „Len žena, čo sa bojí Pána, zaslúži si chválu“. Keď sa naše ruky a telo skláňajú k práci, náš duch, naša myseľ majú vidieť toho, komu slúžime. V Evanjeliu Ježiš hovorí o talentoch, ktoré sme dostali. Nemajú ležať ladom. Chopiť sa práce znamená spolupracovať na svojom vykúpení. Prácou vytvárame nielen vonkajšie diela, ale sami sa ňou vnútorne obohacujeme, zdokonaľujeme. Budujeme hmotnú aj duchovnú kultúru, v ktorej najvyššou hodnotou je láskyplný vzťah k druhej osobe. Načo je nám hmotné bohatstvo, ak nikto iný nemá na ňom účasť. Nemyslím na „obchodného ducha“, na trhový mechanizmus medzi výrobou a spotrebou, ale na komunikáciu medzi osobou a osobou. Predstavme si človeka, ktorý žije sám. Postaví dom, obrobí záhradu, má úrodu, krásny trávnik, kvety. Vyrobí si pohodlné kreslo a sedí v ňom na priedomí. Teší sa z krásy prírody a svojich diel. A čo ďalej? Všetko končí v jeho duši, ale jeho duša hľadá. Ak vo veciach nájde zaľúbenie, stáva sa sám jednou z tých vecí, ktoré ho obklopujú. Alebo si povie: „Nie, veď tieto veci som zdokonalil a sú v mojej duši.“ Nuž, komunikuje s nimi, ale márne. Svojmu psíkovi udelí hodnosť človeka, aby simuloval priateľstvo s človekom, ktorý mu chýba… Logika ateizmu je krutá a život neveriaceho nemilosrdne končí v prázdnote pominuteľnosti vecí aj človeka, s ktorým by žil a teraz by sedel vedľa neho v druhom kresle. Príde čas, kedy stvorené veci i druhý človek potemneli, stratili sa v tme noci. Žiadny večný kolobeh života, žiadne prevteľovanie! A čo je smrť? Koľko samovrážd kričí o zúfalstve nad životom, ktorý sme dostali od Stvoriteľa. Aké to bude prekvapenie, keď sa neveriaci objaví pred Bohom. Azda sa osopí na nebeského Otca s výčitkou: „Čo mi chceš, aj tak ti neverím!?“ Apoštol Pavol upozorňuje Solúnčanov: „Pánov deň príde ako zlodej v noci“ a vyzýva: „Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi!“ Evanjelista Matúš zaznamenal Ježišovu výstrahu takto: „Bdejte a buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“ – A bude žať, kde nesial a zbierať, kde nerozsýpal… Sme ochotní dať mu nielen svoje kreslo, či kvet z vypestovanej záhrady? Spoznáme nebeského Otca a pravdu, že každý, aj so všetkým, s čím disponuje, patrí Božiemu Synovi? Nečakajme, že sa rozhodneme až potom, pred tvárou Najvyššieho. V časnom živote každý rozhoduje aj o svojej večnosti.

brat Peter OP