Homília na 13. nedeľu v Období cez rok – A

„Krstom sme teda pochovaní v smrť“ (Rim 6, 4).

Apoštol Pavol nám ponúka hlboký pohľad prvých kresťanov na základnú sviatosť kresťanského života – na krst. Definuje ho ako smrť. Využíva pri tom obraz ponorenia a vynorenia. Ponorenie symbolizuje smrť, zanechanie starého spôsobu života. Tak ako voda potopy očistila zem od skazy, tak ako vody Červeného mora zachránili Izraelitov od otroctva v Egypte, tak isto sa vo sviatosti krstu ponorením odstraňuje otroctvo a hriech, ktorý nás spútaval. Zanecháva sa starý človek so svojimi skutkami. Vynorenie z vody zas znamená zmŕtvychvstanie. Zanechaním zla vstáva nový človek, pretvorený Kristom a určený pre Krista.
Pavol rozvíja ďalšiu dôležitú myšlienku, keď spomína, že vzkriesený Kristus už viacej neumiera. Rovnako aj my, vzkriesení krstom už viac neumrieme. A práve toto vedomie dodávalo prvým kresťanom odvahu podstúpiť smrť. Vedeli, že krstom už raz zomreli a fyzická smrť pre nich už nepredstavovala bariéru, pretože ich nemohla oddeliť od Krista. Toto vzkriesenie však dávalo veriacim aj dôležitú výzvu: keď si už zomrel hriechu, tak sa k nemu svojimi skutkami nevracaj, ale ži novým životom, respektíve doslova podľa gréckeho textu: začnime kráčať v novosti života. Totižto krst nie je iba nejaké vonkajšie gesto, ktorému kresťania dávajú teologický význam smrti a zmŕtvychvstania. Ale krst podstatne mení človeka. Nastáva ontologická zmena ľudskej osoby. Ja sa skutočne touto sviatosťou mením a nadobúdam vyššiu dôstojnosť. Podobne ako Eucharistia: nekvasený chlieb, ktorý sa mocou Kristových slov stáva jeho telom, hoci vidím len chlieb a pociťujem chuť chleba, predsa to už nie je obyčajný chlieb. To isté sa deje aj pri krste – nemení naše vlastnosti, schopnosti, myslenie; nespôsobuje žiadnu fyzickú či mentálnu zmenu, ale predsa hlboko zasahuje našu prirodzenosť a mení ju, povyšuje ju a vtláča do duše nezmazateľný znak. To je tá smrť, že ja po krste už nie som tým istým, ako pred ním. To je pôsobenie sviatostí, to je tajomstvo sviatostí.
Pre prvých kresťanov bol krst skutočným začiatkom nového života. Dovtedy sa hodnota ich života odvíjala od práce, od postavenia, od zábav a podobne. Krstom nadobúdam hodnotu tým, že som Božím dieťaťom. Výkon a postavenie nie sú rozhodujúcou veličinou môjho života.
Myslím, že dnes je znova potrebné vrátiť sa k poznávaniu hodnoty nášho krstu, lebo sa ponárame do sveta, ktorý chce od nás čo najviac za čo najkratší čas. Ak chceš byť „in“ musíš mať poriadny výkon, veľa peňazí, dobrý mobil, vypracované svaly a miery 90-60-90, musíš žiť a obliekať sa tak, ako všetci. Krstom sme sa stali súčasťou Ježiša, jeho tajomného tela, kde platia iné hodnoty. Ale jedine tieto Kristove hodnoty nám pomáhajú prežiť plnohodnotný život naplno a nie živorenie a plytkú spokojnosť, ktoré sú nám ponúkané z každej strany. Krst nie je výhra, krst nie je cieľ, krst je iba začiatok. Nadobúdam ním vyššiu dôstojnosť a je na mne, ako v spolupráci s Božou milosťou budem tieto dary rozvíjať. „Ak ste s Kristom vstali zmŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3, 1).