Sir 27,33-28,9 a Mt 18,21-35

Odpustenie je jedným zo základných prvkov kresťanstva. Spomína sa aj v Otčenáši a vo vzťahu človek – Boh je povýšené na sviatosť.

Veľkosť odpustenia napriek našej krehkosti vykresľuje aj jedna dominikánska legenda. Hovorí o tom, že sv. Dominik raz stretol pri bráne kláštora diabla. Začudoval sa a opýtal sa ho, čo tam robí. Diabol pyšne odpovedal, že v kláštore sa cítil veľmi dobre a ponúkol sa, že Dominika posprevádza. Keď šli okolo spoločenskej miestnosti, diabol škodoradostne ukazoval: „Pozri, tu tvoji bratia klebetia a šomrú na svojich predstavených.“ Keď prišli do kostola, povedal: „Tu bratia na kázňach nudia ľudí alebo ich odrádzajú svojou nepripravenosťou.“ Potom ho zaviedol k celám bratov: „Tu tvoji bratia márnia čas a celé hodiny trávia na internete alebo pozeraním seriálov.“ Dominik začal byť z toho frustrovaný. Keď však šli okolo kapitulnej miestnosti, Dominik si všimol, že diabol začal byť rozladený. „Čo sa deje?“, spýtal sa. „Toto miesto vôbec nemám rád. Tu strácam všetku svoju moc, pretože na tomto mieste si tvoji hrozní a skazení bratia navzájom odpúšťajú.“

Áno, zlo nad nami víťazí vtedy, keď nás privedie k hnevu alebo ľahostajnosti, a naopak najväčším víťazstvom nad zlom je odmietnutie nenávisti, odpustenie a postoj lásky voči tomu, kto nám ublížil. Odpustenie je čin, ktorý mení srdce druhého človeka. V neviditeľnej sfére ducha z takého srdca vždy odkvapká trochu jedu egoizmu. Keď sú tie kvapky poslednými, premenu človeka môžeme vidieť aj navonok.

Náročnosť odpustenia iste poznáme z vlastnej skúsenosti. Keď mi niekto ublíži, odpustenie málokedy prenikne celé moje bytie. Často uviazne len kdesi na povrchu. Spoznám to tak, že keď náhodou príde reč na toho človeka, ktorý mi ublížil, neodpustím si pichľavú poznámku na jeho adresu. Alebo keď sa s ním stretnem, z tónu svojho hlasu môžem vycítiť podráždenie, averziu. Čo s tým?

Vo vlastnej nedokonalosti sme všetci odkázaní na druhých a na Boha. Trojjediný Boh všetko dôležité spojil so vzájomnosťou. Zlo, ktoré som spôsobil iným, síce nemôžem sám premeniť na dobro a lásku – to môžem iba vo vzťahu k druhému človeku. Všetci okrem mňa však túto moc premeniť zlo vo mne na dobro majú. Preto je dobré prosiť o odpustenie a modliť sa za to.

Okrem samotného odpustenia je veľkou vecou a výrazom múdrosti nájsť primerané vonkajšie vyjadrenie. Niekedy to môže byť láskavé správanie sa k vinníkovi, ktorý je práve v štádiu obrátenia, keď „vstupuje do seba“ a práve toto mu môže pomôcť. Ale inokedy je oveľa primeranejšia zdržanlivosť spojená s jasným vytýčením hraníc, ktoré dovtedy ten druhý ignoroval. Áno, odpustenie môže byť spojené aj s tým, že druhému nedovolíme naďalej zneužívať naivnú dobrotu, manipulovať druhými alebo byť k nim hrubý.

Takým veľmi populárnym spôsobom tento postoj ukazuje film známeho režiséra Stevena Spielberga „Chyť ma, ak to dokážeš“ natočený podľa skutočného príbehu. Agent FBI v ňom chytá prešibaného mladého podvodníka. Stále mu dáva najavo, že mu na ňom záleží, ale že mu nebude tolerovať hrubé porušovanie zákona. Je to zvláštny postoj, lebo sa zdá, že znamená byť zároveň niekomu nápomocný aj byť proti nemu. Paradox je to len navonok. Na dne duše každého človeka sídli Boh a v tejto hĺbke ho môžeme prijať a osloviť. Naopak povrchovým prejavom ega, ktoré druhým ubližujú, treba zabrániť, avšak bez hnevu, bez vnútorného posudzovania alebo odsudzovania a samozrejme bez vyvyšovania sa nad toho druhého. Agentovi FBI sa po čase podarilo mladého podvodníka chytiť a dostať ho do väzenia. Ani tu mu neprestal dávať najavo, že mu na ňom záleží. Pomaličky si získal jeho dôveru, takže sa z podvodníka nakoniec stal expert, ktorý pomáha odhaľovať iných podvodníkov.

Nech sú aj liturgické texty dnešnej nedele pre nás všetkých výzvou hľadať spôsoby, ako si byť v našich životoch bližšie, ako byť bez naivity milosrdnými a odpúšťajúcimi ľuďmi, hodnovernými nositeľmi radostnej zvesti.

brat Reginald OP