11. nedeľa v období cez rok, A (Mt 9,36 – 10,8)

„Žatva je veľká, robotníkov je málo“

Ježiš pozná situáciu nás ľudí: mnohí sme zmorení a sklesnutí, potrebujeme povzbudenie, oporu. On však vidí hlbšie, než je toto povrchové zdanie. V každom z nás už je zárodok Božieho života, nového človeka. Sme ako dozrievajúce obilie, ktoré ale treba pozbierať, aby nevyšlo nazmar: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ Vybral si dvanástich učeníkov a tých vyslal, aby hlásali: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“

Fritz Kreisler (1875 – 1962), svetoznámy huslista, chcel raz kúpiť vzácne husle. No zberateľ poznal hodnotu huslí a nechcel ich predať. Sklamaný Kreisler bol už na odchode, keď ho napadla myšlienka: „Mohol by som na tomto nástroji aspoň raz zahrať pred tým, než zamĺkne vo vašej zbierke?“ Zberateľ privolil. Veľký virtuóz naplnil dom takou nádhernou hudbou, že to zberateľa chytilo za srdce. „Nemám právo ponechať si tento poklad pre seba!“ povedal. „Husle sú vaše, pán Kreisler. Vezmite ich do sveta, nech ľudia počúvajú ich nádherný zvuk!“

Viera je väčší dar ako hudobný talent. Nakoľko sme ňou boli obdarení, natoľko by sme z tohto pokladu viery mali rozdávať. Keď to skúšame, stáva sa výzvou aj pre nás samých.

Pred viacerými rokmi ma vo vlaku oslovila pani s dcérou. Vysvitlo, že túto trasu nepoznala, preto bola trochu napätá, aby správne vystúpili. Ubezpečil som ju, že cestu poznám. Po niekoľkých minútach sa rozhovor zvrtol, žena začala robiť prudké tematické skoky: „Kto je váš najväčší učiteľ?… Ako si predstavujete Božie kráľovstvo?” Rýchlo mi došlo, že mám pred sebou osobu z agitačne zameraného spoločenstva, ktorá cíti povinnosť ohlasovať mi ich posolstvo. Do ich vystúpenia zostávala asi polhodinka. Vyjasnili sme si, že ona patrí medzi Svedkov Jehovových a ja som dominikán.

Povedal som jej, že keď sa chceme rozprávať, tak ma nezaujíma ich učenie, ale ona ako človek, to, čím žije, jej príbeh. Uhýbala, no napokon mi porozprávala, ako sa stala jehovistkou: Bola pokrstená a vychovávaná vo viere. Keď skončila školu a vydala sa, prišlo obdobie otázok a pochybností. Zašla za kňazom, spolu s manželom potom pristupovali aj k sviatostiam. Raz počula kázeň o tom, akí sú jehovisti nebezpeční. Jej sestra bola jehovistkou, tak ju to znepokojilo. Zašla za ňou a presviedčala ju, no nakoniec sa asi po pol roku sama stala jehovistkou a potom aj jej manžel.

Keď pani dokončila príbeh, prešla znovu k svojim naučeným frázam. Mal som pocit, akoby stála za nejakou stenou a do rozhovoru ponúkala len naučenú rolu. To, že je skutočne prítomná, som cítil len počas jej príbehu. Bola natoľko zviazaná potrebou ohlasovať, že ja ako živý človek som pre ňu prestal existovať. Na tej zmene bolo jasne vidieť, že náboženská viera môže mať dvojakú podobu.

Viera v zmysle presvedčení je o slovne formulovaných predstavách o Bohu. A presvedčenia, ak ich ľudia spájajú so svojou identitou, vytvárajú ideológie, ktoré sú prejavom ega – ono ich používa na svoje účely. Máme tendenciu lipnúť na presvedčeniach, a to v nás vyvoláva nutkanie prieť sa o nich s inými.

Viera v zmysle dôvery je vo svojom základe dôverou v život, v Boha, v niečo väčšie a základnejšie než sú pominuteľné veci a smrteľní ľudia. Objaviť ju môžeme v tichu, vtedy si môžeme uvedomiť svoju jednotu s prúdom života, s Bohom, ktorý je láskou. Takáto dôvera je vnútorným postojom, vedomím duchovnej dimenzie života, a to sa nebije ani nemôže biť s dôverou niekoho iného. Nemôžem povedať: moja dôvera v život a zmysel je pravdivejšia než tvoja dôvera. Je to vedomie toho, že som nesený životom, Bohom, ktorý mi chce dobre.

Ježiš nám dôveruje, že môžeme byť hlásateľmi radostnej zvesti, ktorá nás otvára dôvere a jednote so životom a Bohom. Dokážeme oslovovať ľudí v tom, čo potrebujú, čo ich trápi, čo ich podnecuje k duchovnému rastu?