Krista Kráľa A (Mt 25, 31-46)

Určite mnohí z nás radi pozerajú alebo čítajú kriminálky. Keď sa kriminálka schyľuje k záveru, chceme vedieť, kto to bol. Ťažko nám zatvoriť knihu, alebo vypnúť televízor, pokiaľ nevieme, kto je vrahom. Až keď to zistíme, napätie pominie.

Dnes  sa deje niečo podobné. Nekončí sa síce nejaká kriminálka, ale končí sa niečo napínavé. Náš cirkevný rok došiel dnes k svojmu záveru.  Prvou adventnou nedeľou o týždeň  začne nový cirkevný rok. Počas cirkevného roka sme opäť počúvali rôzne príbehy  a zápletky, rôzne osoby vstúpili do hry a potom opäť zmizli zo scény. Dnešná nedeľa  je takým vrcholom a bodom zvratu.  Lebo dnes vystupuje istá osoba, ktorá hrala hlavnú úlohu niekedy skryto niekedy zjavne, ešte raz v celkom inom svetle.   Dnes slávime veľké finále.  Dnes slávime Krista Kráľa.

Králi a kráľovné  vzbudzujú  aj v dnešnej dobe živý záujem. Kde vystúpia, tam sa objavia masy ľudí. Bulvár pravidelne  informuje o škandáloch v kráľovských rodinách.    Aj keď tieto korunované hlavy len veľmi málo môžu hovoriť do politiky a majú malý vplyv v bežnom živote, predsa sú stredobodom záujmu. Z pojmu „kráľ“ akoby vychádzala istá fascinácia, alebo čaro.

O kráľoch  a kráľovnách sa skladajú piesne, natáčajú sa filmy, vznikajú básne.  Mám pocit, akoby v nás ľuďoch  bola silná potreba zachovať si tento obraz  kráľovstva.

Za týmto obrazom sa skrýva symbol , ktorý sa v našom podvedomí dotýka tých najhlbších vrstiev našej duše, ktorý v nás vyvoláva hlbokú túžbu,  mať svoju hodnotu, milovať a byť milovaný, túžbu po uznaní, túžbu po vnútornej kráse.   To všetko  zaznieva v našom vnútri, keď  si vyjavíme obraz kráľa.

Na túto pratúžbu vo vnútri človeka nadväzuje dnešná nedeľa, keď uvažujeme o Kristovi Kráľovi.

Pozemským kráľom a kráľovnám  Ježiš nemôže konkurovať.  Nenosí korunu zo zlata ale z tŕnia, nevozia ho na štátnej  limuzíne ale na oslíkovi. Nesedí na zlatom tróne, ale visí na kríži.

V zaobchádzaní s ľuďmi sa však naozaj správa kráľovsky.  Nie prepych a pompéznosť  tvoria jeho kráľovstvo, ale predovšetkým  jeho láskavosť, jeho starostlivosť, jeho citlivosť, ktorými sa približuje k človeku.  On je kráľ, ktorý nepotrebuje  podaných.  Naopak je kráľom, ktorý z nás urobil kráľovské deti  a chce, aby sme  pocítili jeho lásku. Pred ním sa nemusíme hádzať na kolená ,ale môžeme k nemu kráčať vzpriamene.

Túto jeho lásku však máme odovzdávať´ ďalej v prospech našich blížnych a tak rozširovať jeho kráľovstvo už tu na zemi.  Podľa tejto uskutočnenej lásky sa bude Večný Kráľ rozhodovať, či budeme patriť do jeho nebeského kráľovstva, alebo nie. Veď sám hovorí:  „ Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma;  bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“    A potom ďalej : „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ 

Je určite dobré, že každoročne slávime  sviatok Krista kráľa. Keď je Kristus náš kráľ, potom to znamená, že sme kráľovské deti. Potom veľké finále na konci cirkevného roka je aj naše finále.

Br. Stanislav