Kto naozaj sme?

Boli tri ženy – matka a jej dve dcéry. Opustili južnú Afriku po páde apartheidu. Násilie, ktoré tam zúrilo, bolo také veľké, že sa v tomto prostredí nedalo žiť.

(V Juhoafrickej republike bol apartheid oficiálnou štátnou politikou v rokoch 19481990, neoficiálne sa táto politika uplatňovala už skôr. Prejavoval sa oddelením dopravných prostriedkov pre belošských a takzvaných „farebných“ obyvateľov. Černošské obyvateľstvo malo zakázaný prístup do reštaurácií, kín, parkov, pláží, škôl, nemocníc a iných zariadení a verejne prístupných miest určených belochom. Nemocnice a školy určené pre pôvodné obyvateľstvo boli podstatne menej vybavené než tie, ktoré mohli využívať belosi.)

„V jeden večer sme nezastavili na červenú, zo strachu, že nás zasiahne útok,“ rozpráva Amanda. „Zbraň sme mali stále poruke, aby sme sa vedeli vysporiadať so všetkým, čo by mohlo prísť. To nás nakoniec priviedlo k emigrácii do Kanady.“

Pre spresnenie, matka Amanda bola vdova a jej manžel zomrel na rakovinu. Jedna z jej dcér, tá najmladšia, duševne ochorela na dôsledky choroby, ktoré prekonala v detstve. Druhá jej dcéra pracovala pre medzinárodnú firmu. Celý svoj život obetovala starostlivosti o svoju  matku a chorú sestru. Celá rodina nakoniec našla svoje miesto na rozvoj a spoznala aj trochu šťastia, keď emigrovala do Kanady. Slnko však nad nimi nesvietilo dlho. Dom, v ktorom žili, vyzeral akoby boli stále v južnej Afrike – bol zabarikádovaný.

Amanda vo svojom príbehu s ľútosťou spomína na časy, kedy bola bohatá a na to, ako jej chýba jej rodná krajina. Starosti jej robila aj choroba mladšej dcéry. Ak by sme sa osobne  rozprávali s touto ženou, pochopili by sme, že v živote každého človeka sa vyskytne utrpenie.

Keď mala Amanda 87 rokov, javila sa ako žena plná horkosti a trpkosti. Je trochu smutné vidieť, že aj keď so svojimi dcérami musela kráčať po dlhej a namáhavej ceste života, nebola schopná prijať jeho realitu a vytvoriť tak vo svojom dome miesto, kde prúdi život.

Príbeh Amandy nám môže poslúžiť na uvažovanie nad dnešným úryvkom evanjelia.

Jeho základom je potupná smrť Ježiša ako zločinca medzi zlodejmi, odsúdeného politickými a náboženskými predstaviteľmi vtedajšej doby. Na úplnom počiatku vzniku kresťanských komunít bola téma Ježišovej potupnej smrti tabu. Veď, nebolo sa čím chváliť. Až návšteva sv. apoštola Pavla v  kresťanskej komunite v Korinte priniesla nový pohľad na túto Ježišovu smrť. Pavol sa neváhal postaviť tvárou v tvár tomuto faktu a povedať to priamo:

Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia. (1Kor 1,18-25)

Tak ako sv. Pavol, aj evanjelista Ján hovorí skôr o pozdvihnutí kríža a jeho oslave, aby tak naznačil rovnakú realitu. Teda to, čo je normálne videné ako neúspech a poníženie, je prítomné ako víťazstvo, ako vyjadrenie istej výnimočnosti a jedinečnosti.

Vstúpme znovu do Jánovho evanjeliového textu, ktorý je pre nás posolstvom Božej lásky a kríža ako daru – Syna.

Ján píše, že Boh miloval svet takým spôsobom, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí nezomrel, ale mal večný život. Celý život Ježiša, vrátane jeho “škandalóznej smrti” je prezentovaný ako Boží dar. Nechcem tu poukazovať na ľudskú zlobu, ktorá vedie nakoniec k jeho smrti. Túžim Vám dnes hlavne poukázať na dar jeho lásky. Tento dar je opísaný ako jeho jediný Syn.

A ako sa však takáto dramatická realita môže stať darom?

Na to je jednoduchá odpoveď: z lásky. Ježišov život je predstavený ako dar, pochádzajúci z lásky Boha a táto láska sa prejavuje v celom jeho živote. Láska sa javí  ako živá skutočnosť, ktorú Otec odovzdáva Synovi a Syn Otcovi. Tak ako píše evanjelista: „Ten, kto prijíma Syna, prijíma tiež aj Otca – živú skutočnosť – život bez konca. Pretože láska znamená život.“

Preto udalosti, ktoré chceme vo svete odstrániť, ako napríklad ľudskú zlobu a tragickú smrť, sa nakoniec môžu stať aj zdrojom života, ak tam vstúpi láska.

Všetky tieto slová sa môžu zdať krásne až poetické, ale možno aj vzdialené. Môžeme sa preto pozerať s nepochopením na  Otca,  zdroj lásky, lásky, ktorá bola stelesnená v živote a osobe Ježiša Krista. Láska, ktorá stále vstupuje do nášho sveta prostredníctvom Ducha Svätého. Nie je ľahké pochopiť toto tajomstvo našej viery. Môžeme sa k tomuto tajomstvu len priblížiť tým, že pohliadneme na náš život, ktorý je darom  lásky a tým má tiež účasť na živote Najsvätejšej Trojice.

Ak toto nepochopíme, celý náš život bude nenaplnený.

V našom živote sa určite nájdu situácie, nad ktorými nemáme žiadnu kontrolu, napr. narodenie hendikepovaného dieťaťa, smrť blízkej osoby, opustenie rodnej krajiny (ako Amanda), odluka alebo rozvody manželov, ktoré zanechávajú na deťoch svoje stopy, práca, ktorá nesplnila naše očakávania… Každý máme v živote svoje utrpenia.

Otázka, ktorá z toho vyvstáva je:

Čo urobím po prvotnom šoku, po poslednej slze, keď sa v mojom živote vyskytne takáto alebo podobná situácia?

Môžem pokračovať v nariekaní a odmietaní reality alebo môžem povedať: „Je to pravda, toto je moja realita života. Musím sa rozhodnúť, ako ďalej žiť!“

Toto je, bratia a sestry, miesto, kde môžeme hovoriť o viere. Moje rozhodnutie veriť spočíva v prijatí mojej životnej situácie a vo vnímaní Boha, ktorý je mojím zdrojom lásky – života. Toto rozhodnutie nedokážem urobiť, ak samého seba nevnímam a neprijímam ako bytosť, ktorá je plná lásky a života a nezmierim sa so skutočnosťou, ktorá je predo mnou. Niekedy podvedome hľadáme spôsob, ako zastaviť túto ťažkú dynamickú realitu a odmietame ju jednoducho prijať. Hľadáme spôsoby ako veci kontrolovať a silou – mocou im zabrániť, hoci na nich nemáme skoro žiaden dosah. Odmietame náročné situácie prijať a nájsť zmysel života v momentálnej  nezmyselnosti. Tu si môžeme uvedomiť, že potrebujeme pomoc pri objavovaní, kto vlastne sme, lebo sami to nedokážeme. Je to úloha Ježiša, ktorý nám pomôže nájsť našu vlastnú  identitu, a tým aj zmysel pre náš život.

Prebýva v nás láska a život a táto realita je aj podstatou samotného Boha. Takto má človek účasť na živote Najsvätejšej Trojice. Láska, ktorá  prebýva v Bohu je odovzdaná v Ježišovi, ktorý ju odovzdáva ľudstvu, cez Ducha Svätého, aby všetka realita, radostná alebo bolestná, sa stala zdrojom života. Ak sa otvoríme pre lásku, ktorá  je v našej podstate, budeme mať účasť na plnosti života. Ak sa, bohužiaľ, zabarikádujeme tak, ako sme to počuli v príbehu Amandy a zanevrieme na veci, ktoré nie sú skutočnosťou, odsudzujeme sa na smrť, alebo ak by sme použili slová evanjelia: „Ten, kto v neho neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v Božieho Syna.“

Bratia a sestry, zakončím slovami sv. apoštola Pavla Galaťanom:

Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista, ktorý seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vyslobodil z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha a nášho Otca: jemu sláva na veky vekov. Amen. (Gal 1,3-5). 

fr. Kristián OP