Téma na máj 2017

//Téma na máj 2017

Plán permanentnej formácie na rok 2017

Bratstva laikov sv. Dominika

Téma slávenia: Podujať sa na spoločný projekt znamená rozprávať sa o tom, čím žijeme; t.j. staviť na skutočnú komunikáciu, kde každý bez strachu a vypočítavosti nasadzuje svoje vlastné slovo, aby sa zúčastnil spoločného rozlišovania o smerovaní, ktoré je treba zvoliť pre najlepšiu možnú synergiu (súčinnosť) medzi životom a poslaním… Apoštolský projekt komunity sa rodí na priesečníku tejto dvojitej komunikácie – s Bohom a s bratmi – takým spôsobom, že spoločná apoštolská zodpovednosť (porov. AGK Bologna 1998, 127.3) nachádza svoj prameň v „starosti o svet“, v „láske k svetu“, ba dokonca v „nespavosti pre spásu sveta“, čo charakterizovalo Dominika, kazateľa milosti.

Biblický text: Jn 8,31-32

Text na reflexiu: List bratom Rehole kazateľov, Bruno Cadoré: OD „PROPOSITA“ REHOLE KU KONVENTNÝM PROJEKTOM APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA

Fratres Ordinis Prædicatorum
CURIA GENERALITIA

Rím,  21. septembra 2015

List bratom Rehole kazateľov

Od „Proposita“ rehole ku konventným projektom apoštolského života

„Úlohu (propositum) Rehole vyjadril
pápež Honórius v liste svätému Dominikovi
týmito slovami…“ (LCO 1, §1).
Prot. č.: 50/15/679 Listy reholi

(pokračovanie listu)

„Projekt“ ako potvrdenie Dominikovho „Proposita

Základná konštitúcia rehole (LCO 1, § I) začína práve slovom Propositum a rôzne preklady nám ponúkajú orientáciu pre upresnenie toho, o čo v „komunitnom projekte“ ide. „Propositum Ordinis his exprimebat verbis Honorius papa III s. Dominico et fratribus eius scribens“. Slovenský preklad začína nasledovne: „Úlohu rehole vyjadril pápež Honórius III. v liste sv. Dominikovi a jeho bratom týmito slovami: ´Ten, ktorý neprestáva robiť svoju Cirkev plodnou prostredníctvom nového potomstva, chce pripodobniť tieto moderné časy tým predošlým a šíriť katolícku vieru. Preto vám vnukol svätú túžbu objať chudobu, prijať rehoľný život a odovzdať sa ohlasovaniu Božieho slova a po celom svete zvestovať meno nášho Pána Ježiša Krista´ (Bula z 18. januára 1221).“ Prvé slovo španielčina prekladá ako „el ideal de la Orden“ (ideál, cieľ), angličtina „the Order’s purpose“ (účel, zámer, cieľ) a francúzština „le projet de l ‘Ordre“ (projekt, plán, zámer). Takto je Dominikovo Propositum projektom rehole, jeho ideálom, jeho cieľom. Ako môžeme napomôcť, aby program alebo projekt apoštolského života (programma seu schema vitae apostolicae; programa o proyecto; programme ou project) komunity bol interpretáciou, v určitej dobe a na určitom mieste prvopočiatočného proposita? Myslím, že práve toto je našou výzvou: stanoviť projekt pre «sväté kázanie».

Význam apoštolského projektu vypracovaného komunitou presahuje jednoduchý výpočet aktivít, zamýšľaných jednotlivými bratmi, alebo navrhovaných spoločne všetkými bratmi, či skupinami bratov v komunite. Takýto výpočet by tvoril iba formálny obsah „programu“ uvedeného v LCO 311. Nejde ani o vytvorenie „strategického plánu“ pre účinné kázanie, ktoré sa snaží prispôsobiť potrebám alebo ponuke trhu. Ide skôr o to, aby sa tento program vložil do dynamiky, ktorá ho presahuje a nesie: dynamiky v ktorej sa komunita bratov kazateľov snaží konkrétne zrealizovať „sväté kázanie“ rehole kazateľov. Toto sv. kázanie je totiž projektom, ideálom a cieľom rehole, ktorej potvrdenie žiadal Dominik od pápeža. V procese poznamenanom napätím a smerujúcim k tomuto ideálu sa  každý jednotlivec zapája do budovania komunity, a tá sa podieľa na utváraní budúcnosti provincie a rehole. Samotné komunity sa teda snažia byť „malými cirkvami“ v srdci Cirkvi a pripomínajú tak, že cirkev sa postupne usadzovala vo svete ako spoločenstvo, v ktorom Ježišovo kázanie priťahovalo neustále nových veriacich. Keď čítame evanjelium, môžeme dobre vidieť, že práve vstúpením do tohto pohybu sa postupne každý nový veriaci chápe sám ako adresát spásy, ktorú kázal Ježiš. Je ale tiež možno vidieť, že keď táto prvá komunita „Ježišových priateľov“ v sebe rozpoznala predobraz ohlasovaného spoločenstva, sama vidí naliehavú potrebu ísť ohlasovať radostnú zvesť o Kráľovstve do všetkých miest a dedín. To je tá dynamika, ktorá napĺňa Dominikovo „propositum“: byť v srdci Cirkvi, evanjeliovou pamäťou Ježišovho ohlasovania, na ktorej je postavená Cirkev. Také je dobrodružstvo svätého kázania, ktorým sa naša moderná doba pripodobňuje počiatkom prostredníctvom „Toho, ktorý obohacuje svoju Cirkev novým potomstvom (novými veriacimi)“ (LCO 1 §I).

Keď komunita vytvára svoj projekt apoštolského života, vstupuje do dobrodružstva príbehu, ktorým seba samú buduje, tým, že o sebe hovorí. Tak sa stáva domom kázania, keď sama k sebe hovorí o svojom zakorenení v evanjeliovom kázaní. Preto by som si rád vypožičal od Paula Ricoeura pojem naratívnej identity, aby som opísal, o čo ide pri vypracovávaní apoštolského projektu komunít. Paul Ricoer píše, že naratívna identita je „druh identity, ku ktorej ľudské bytie dospieva vďaka meditácii naratívnej funkcie“. Podľa neho, utváranie naratívnej identity jednotlivca alebo historickej komunity je miestom, kde sa vzájomne prelínajú dejiny a „fikcia“. Vo svetle tohto pojmu môžeme povedať, že zoči-voči riziku fragmentácie na roztrieštené alebo neurčité identity, sme povolaní vpísať život našich komunít do „živej pamäti“ vychádzajúcej z koreňov (Ježiša, prvého kazateľa, a Dominika) a tým odpovedať na výzvu neustálej obnovy. Pochopíme tak, že jednota kázania rehole, provincie alebo komunity, sa nevzťahuje k jednohlasnosti alebo uniformite, ale skôr k jednote ideálu, ku ktorému smeruje ohlasovanie Kráľovstva už od evanjeliových čias, a ktoré sa Dominik pokúšal realizovať vo svojej dobe: eschatologické spoločenstvo, ku ktorému hlásanie evanjelia o mene Ježiša Krista túži naprieč svetom získať nových veriacich. Bratské spoločenstvo, hoci stále nedokonalé, ktoré sa utvára vypracovávaním apoštolského projektu komunity, je v tomto zmysle znamením toho spoločenstva, o ktorom sa káže. Komunita, bez ustrnutia v márnej túžbe po identite, ktorá by zostávala stále rovnaká (idem), sa stáva sama sebou (ipse), keď sama seba premieta do znamenia prichádzajúceho Kráľovstva. V dobrodružstve takéhoto rozprávania sa môže komunita neustále prijímať ako „zasvätená“ prichádzajúcemu Slovu, udalosti milosrdenstva. „Komunita v projekte“ akoby bola sviatosť plánu Toho, ktorý poslal svojho Syna pre spásu sveta.

Kapitula v srdci

Keď Konštitúcie poverujú vypracovaním komunitného programu alebo projektu konventnú kapitulu, zdôrazňujú, že kapitula je v srdci procesu vytvárania naratívnej identity komunít kazateľov i každého brata, ktorí sú ich členmi: „Aby spoločný život slúžil apoštolátu a aby ho obohacovala práca bratov, každý konvent nech vypracuje vlastný program alebo projekt apoštolského života. Tento plán, vypracovaný a revidovaný všetkými, musí schváliť provinciál. Takto sa vylúči individuálna aktivita bratov, neprípustná pre vlastnú komunitu a provinciála“ (LCO 311, §2). Prečo takéto naliehanie?

Kapitula v Oaklande (AGK Oakland, 38) od začiatku predstavuje, že komunitný život má byť plne integrovaný do celkového poslania kázania. Vypracovanie tohto „projektu života“ nerieši nevyhnutné napätie medzi komunitou a poslaním (ACG Mexico City, 36, 1.2.1), ale umožňuje ho prekonať tým, že ukážeme, že sa vzájomne posilňujú. Toto napätie pripomína starovekú dialektiku v rehoľnom živote: medzi kontemplatívnym a aktívnym životom, medzi poslaním a vnútorným životom komunity, medzi realitou komunity a sveta, dokonca aj medzi rehoľným a  svetským životom. Novú závažnosť získalo v pokoncilovom období hnutie aggiornamenta, keď sa podoba rehoľného života v reholi stala menej „monastickou“, a zmizol rozdiel medzi „konventným“ a „apoštolským“ životom, a zároveň sa formy života v konventoch rehole veľmi rozrôznili. V širšom zmysle, v Cirkvi mohla naliehavosť misijných diel často viesť k uprednostňovaniu hodnoty „konania“, niekedy dokonca k vytváraniu iluzórneho protikladu medzi konaním a bytím. To viedlo aj k tomu, že sa zabudlo, že voľba rehoľného života je voľbou „spôsobu života“, kde sa má brat kazateľ s bratmi a skrze bratov učiť ako sa stávať „mužom evanjelia“ a zároveň „apoštolským mužom“, tak ako fr. Vicaire opísal svätého Dominika. V takomto zmysle komunitný projekt nie je len zoznamom apoštolských aktivít toho či onoho brata, ale skôr naznačuje dynamiku, v ktorej každá komunita túži rozvíjať svoj vlastný „spôsob života kazateľa“ v projekte života, ktorý udržuje pospolu spoločenstvo a poslanie.

Prostredníctvom komunitného projektu vypracovaného konventnou kapitulou, sa uvedie do pohybu dynamika bratského spoločenstva a poslania tým, že integruje každého v jeho plnej a vlastnej miere, ale zároveň zachováva cieľ spoločného poslania (apoštolskej zodpovednosti), aby bol uchránený od subjektivizmu jednotlivcov. Kapituly naliehajú, aby bratia spoločne vynaložili námahu a našli si čas na prípravu tohto projektu, a vtelili do neho to, čo sa týka konkrétneho života komunity (AGK Krakov 2004, 224, 244), organizáciu jej života viery a slávenia, plánovanie času a využitie priestoru, vzťahov jednotlivých bratov ku komunite a zvyklosti komunity podľa rehoľných observancií rehole (LCO 40; Mexico City, 39). Pozývajú bratov kazateľov, aby považovali komunitný život za zdroj, aj za plod kazateľskej služby, a aby v ňom rozpoznávali prameň svojho vlastného osobného, ​​ľudského, kresťanského, rehoľného a apoštolského života. Nie je to práve táto vzájomnosť, ktorá robí z komunít kazateľov znamenie bratstva, kazateľov spoločenstva?

Tu nachádzame dynamiku naratívnej identity, ktorou sa bratia, komunity a provincie integrujú do Dominikovho „proposita“. Nie sme raz a navždy „usadení“ v dominikánskej identite, ktorá by bola definovaná hodnotami, spôsobmi konania, historickými prvkami rehoľnej tradície,  ktorú by sme mali majstrovsky zvládnutú. Ide skôr o integráciu s druhými – s pohľadom druhých a s ich rozlišovaním -, ktorá v konečnom dôsledku vytvára naše osobné a komunitné bytie ako „kazateľov“, neustálym dialógom medzi komunitou a poslaním. Práve naša integrácia do dominikánskeho spoločenstva, „poslaného kázať“, nám udeľuje našu vlastnú apoštolskú slobodu podľa Dominikovho projektu, tak silne poznačeného túžbou kázať jednotu v spoločenstve. Keď skladáme profesiu poslušnosti Dominikovi, zaväzujeme sa, že ostaneme verní jeho duchu a jeho projektu (LCO 189, § IV), dávame sľub, že sa budeme podieľať na bratskom spoločenstve kázania, ktoré ustanovil, práve v mene túžby „byť poslaní kázať“. Táto dynamika pripomína dynamiku budovania samotnej Cirkvi a kázanie bratského spoločenstva tvorí osobitý príspevok rehole k funkcii „evanjeliovej pamäti“, ktorú má  v Cirkvi zasvätený život.

Náš projekt tak bude nepochybne komunitný, a to nielen preto, že ho vypracováva a pravidelne prehodnocuje kapitula komunity, ale hlavne preto, že ako ovocie dialógu kapituly, „utvára“ komunitu tým, že ju „vyslovuje“, t.j. formuluje ciele a konkrétne záväzky, prostredníctvom ktorých chcú byť bratia aktívnymi dedičmi rehoľnej tradície. Keď tento projekt „vyslovuje“ komunitu (jej realitu, jej záväzky v jej životnom priestore, jej ciele a apoštolské realizácie, jej rytmus a organizovanie času komunitného stretávania, jej apoštolský program) hovorí tiež, že táto komunita túži stále viac a viac integrovať život a poslanie, aby sa tak stala opravdivo tým, čím sľubovala byť: učiacou sa komunitou, miestom stretnutia, miestom slávenia, teda domom kázania (AGK Krakov 2004, 225). Komunita sa neredukuje na jednoduchú „praktickú záležitosť“ (aj keď ide aj o praktickú realitu konfrontácie s požiadavkou „cností“ nutných k spolužitiu, či o „základňu“ poskytujúcu všetkým potrebné prostriedky na ich osobné kázanie). Je predovšetkým miestom, kde sa naša profesia poslušnosti zosúlaďuje s tajomstvom milosti Slova, v ktorom „prebýval“ Dominik. Každý brat kazateľ sa tak bude podieľať na utváraní rehole, v jednote kazateľského spoločenstva. Tak sa odhaľuje proces, ktorým bratia „potvrdzujú“ Dominikovo Propositum. Komunitný projekt je teda „rozprávanie“, ktoré vyjadruje, ako komunita a jej členovia dosahujú svoju identitu kazateľov.

Je vhodné zdôrazniť predovšetkým dve výzvy spojené s týmto úsilím o naratívnu identitu každej komunity kazateľov. Prvá je snažiť sa načúvať konverzácii Boha s ľuďmi, teda s odhodlaním načúvať Božiemu Slovu, ktoré sa káže a zároveň počúva, spoločne slávi i študuje. Práve cez toto postavenie Slova do stredu našich komunít môžeme smerovať k tomu, aby sme skutočne žili tajomstvo bratského spoločenstva popri neúnavnom hľadaní pravdy („Tvoje slovo je pravda“, Jn 17,17), ktorá oslobodzuje: „Zdieľaním života toho, ktorý poslaný od Otca, nám vdychuje svojho Ducha, nadobúdame vnútornú slobodu, ktorá jediná nás uschopňuje odpovedať na výzvy našich bratov a sestier“ (AGK Trogir 2013, 40). Život našich komunít preto hľadá spôsob ako pomôcť každému prijať tento životný štýl, ktorý „vyplýva z osobnej a komunitnej rovnováhy medzi štúdiom, kontempláciou a liturgickou modlitbou, pričom každá dimenzia je oživovaná tými ostatnými“ (ACG Trogir 2013, 45). Keď to tak robí, jedná sa už o evanjelizáciu: „sladkosť nášho bratského života, radosť a odpustenie, ktoré spoločne zdieľame, tvorí – vo svete ranenom násilím, konfliktami a vyčleňovaním – najlepšiu evanjelizáciu. Nenazývali sa snáď naše prvé komunity ´Svätým kázaním´?“ (AGK Trogir 2013, 45). Domami kázania, kde sa bratia naučia „ostávať v Slove“, aby sa tak „stali učeníkmi“ (porov. Jn 8,31-32; Jn 14,23; Mt 11,29). Je tu však aj druhá výzva: komunikácia medzi bratmi. Ide o jeden z najsmutnejších postrehov, ktorý je možné nadobudnúť počas vizitácií rehole: koľkokrát len ​​bratia hovoria vizitátorom, že „v tejto komunite sa spolu  nerozpráva“ (až na futbal, politiku, o iných, alebo niekedy o biskupoch!). Avšak, každý túži po kvalitnej konverzácii, ktorá by dokázala utkať sieť ľudskosti, bez ktorej nie je možné predstaviť si bratský a duchovný život, ani žiadnu apoštolskú zodpovednosť, ani možnosť spoločného projektu. Podujať sa na nejaký spoločný projekt znamená rozprávať sa o tom, čím žijeme; t.j. staviť na skutočnú komunikáciu, kde každý bez strachu a vypočítavosti nasadzuje svoje vlastné slovo, aby sa zúčastnil spoločného rozlišovania o smerovaní, ktoré je treba zvoliť  pre najlepšiu možnú synergiu medzi životom a poslaním… Apoštolský projekt komunity sa rodí na priesečníku tejto dvojitej komunikácie – s Bohom a s bratmi – takým spôsobom, že spoločná apoštolská zodpovednosť (porov. AGK Bologna 1998, 127.3) nachádza svoj prameň v  „starosti o svet“, v „láske k svetu“, ba dokonca v „nespavosti pre spásu sveta“, čo charakterizovalo Dominika, kazateľa milosti.

(pokračovanie na budúci mesiac)

Bruno Cadoré OP

magister Rehole kazateľov

Modlitba: Všemohúci a večný Bože, smieme ťa volať Otcom, lebo si nás prijal za svoje deti; dopraj nám stále rásť v synovskej láske, aby sme mohli dosiahnuť prisľúbené dedičstvo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Na stiahnutie: 2015-List magistra-Bruno Cadore-Propositum-II.

Téma na október

List pozývajúci k zapojeniu sa do dynamickej prípravy  Synody zvolanej pápežom Františkom na tému „Mladí ľudia, viera a rozpoznávanie povolania“ […]

Téma na september 2017

REHOĽA V ZAKLADANÍ  […]

Téma na jún

List Fr. Bruna Cadore OP k jubilejnému roku Rehole kazateľov – III. časť […]

Téma na máj 2017

Plán permanentnej formácie na rok 2017 Bratstva laikov sv. Dominika Téma slávenia: Podujať sa na spoločný projekt znamená rozprávať sa o tom, čím žijeme; t.j. staviť na skutočnú komunikáciu, kde každý bez strachu [...]

Téma na apríl 2017

Plán permanentnej formácie na rok 2017 Bratstva laikov sv. Dominika  Snívať s otvorenými očami […]

Formačná téma na marec

Timothy Radcliffe: UČIŤ SA VIDIEŤ […]

3. mája 2017|
// Omit closing PHP tag to avoid "Headers already sent" issues.