Teologický a kánonicko-právny pohľad na zasvätený život (kán. 573 a 574 KKP)*

Prinášame Vám plné znenie prednášky, ktorú brat Konštanc Adam OP, povedal na stretnutí rehoľníkov a rehoľníc s košickým arcibiskupom a metropolitom Mons. Bernardom Boberom, zorganizovanom pri príležitosti Dňa zasvätených v Košiciach dňa 3. februára 2018.

Úvod

Nijaký snem v dejinách Cirkvi sa nezaoberal toľko rehoľníkmi než Druhý vatikánsky koncil, a to vo vieroučnej konštitúcii (kapitola VI.) Lumen gentium a v dekréte Perfectæ caritatis. Na predchádzajúcich konciloch, napr. na Tridentskom sneme, konciloví otcovia vydávali prevážne disciplinárne predpisy, a v niektorých prípadoch aj trestne normy. Rehoľníkom pripomínali ich záväzky, avšak koncily sa nikdy nesnažili vysvetliť miesto zasväteného života v tajomstve Cirkvi. Bol to práve Druhý vatikánsky koncil, ktorý uvážujúc nad samotnou Cirkvou, v konštitúcii Lumen gentium, podal náuku o tom, aké miesto zastáva zasvätený život uprostred rozličných kategórií Božieho ľudu.

 

  1. Technický význam rehoľného stavu (kán. 573 a 574 KKP)

Kánony 573 a 574 Kódexu kánonického práva (KKP)[1] slúžia ako teologický podklad ku „disciplinárnym“ kánonom, ktoré nasledujú po nich. Ich obsah je preto výlučne teologický. Ako uvidíme neskôr, najvyšší zákonodarca Cirkvi (pápež) chcel v týchto kánonoch podať náuku Druhého vatikánskeho koncilu na túto tému. Pri pohľade na text citovaných kánonov je jasné, že ich nezostavil kánonista ale teológ. Napokon právo Cirkvi, osobitne v matérii tak teologickej, akou je rehoľný život, sa nemôže študovať bez poznania teológie sviatosti a ekleziológie. Paralelným kánonom v Kódexe kánonov východných Cirkví z roku 1990 je kánon 410[2].

 

Kán. 573 KKP predpisuje:

  • 1. Zasvätený život profesiou evanjeliových rád je stála forma života, ktorým sa veriaci, užšie nasledujúc Krista pôsobením Ducha Svätého, naplno zasväcujú nadovšetko milovanému Bohu, aby z nového a osobitného titulu oddaní jeho oslave, budovaniu Cirkvi a spáse sveta dosahovali dokonalosť lásky v službe Božieho kráľovstva, a stanúc sa v Cirkvi skvelým znamením, boli predzvesťou nebeskej slávy.
  • 2. Na túto formu života v inštitútoch zasväteného života, kánonicky zriadených kompetentnou cirkevnou autoritou, sa slobodne podujímajú veriaci, ktorí sľubmi alebo inými posvätnými záväzkami podľa vlastných zákonov inštitútov konajú profesiu evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti, a láskou, ku ktorej vedú, sa zvláštným spôsobom spájajú s Cirkvou a s jej tajomstvom.

 

Kán. 574 KKP predpisuje:

  • 1. Stav tých, ktorí v takýchto inštitútoch konajú profesiu evanjeliových rád, patrí k životu a svätosti Cirkvi, a preto treba, aby ho v Cirkvi všetci podporovali a napomáhali.
  • 2. Boh do tohto stavu zvlášť povoláva niektorých veriacich, aby v živote Cirkvi požívali osobitný dar a aby podľa cieľa a ducha inštitútu boli na osoh jej spásnemu poslaniu.

 

  1. Stav dokonalosti (status perfectionis)[3]
  2. Obdobie pred Druhým vatikánskym koncilom

Teologická a kánonická tradícia na kresťanskom Západe, osobitne od systému vytvoreného sv. Tomášom Akvinským, ztotožňuje „rehoľný stav“ (status religiosus) so „stavom dokonalosti“ (status perfectionis). „Stav“ (status) znamená „spôsob ustáleného života“ a v práve zahŕňa skupinu osôb vo vymedzenej „typologickej kategórii“, a práve tá sa nazýva „právny stav“ (status iuridicus). Každý „stav“ v sebe obsahuje veľmi konkrétne „práva a povinnosti“.

V Cirkvi jestvujú tri stavy v pravom slova zmysle a vzájomne sa vylúčujú. Sú to: duchovný stav, laický stav a stav, ktorý v súčasnosti voláme stav zasvätených. Avšak zmienený posledný stav je doprevádzaný prídavným menom perfectionis. Dokonalá vec sa považuje za takú vtedy, ak jej nechýba nič, ak sú v nej obsiahnuté všetky požadované prvky. Ináč vec nemôže byť definovaná ako dokonalá.

V nadprirodzenom poriadku „dokonalosť“ (perfectio) sa vzťahuje na dokonalosť v láske, vo svätosti. Stav dokonalosti teda znamená nejaký priamy vzťah ku svätosti ako stavu, ako niečo prežívané ustáleným spôsobom. Stojí za zmienku, že v teologickej i kánonicko-právnej tradícii sa pojednávalo o dokonalosti, ktorá ešte nebola dosiahnutá (perfectio acquirenda), nie o tej už získanej (perfectio acquisita), ktorá podľa teológie tej doby bola vlastná biskupskému stavu. A tak sv. Tomáš Akvinský, s presnosťou, ktorá ho charakterizuje, tvrdí: „Ten, čo vstupuje do rehole, nerobí profesiu, že bude dokonalý, ale že sa vynasnaží, aby sa dokonalým stal.“[4]

Preto teologická tradícia považuje rehoľný život za školu kresťanskej dokonalosti alebo svätosti. Podľa tejto tradície, rehoľný život spočíva v úsilí o svätosť. Z toho vyplýva dynamizmus rehoľného života, ktorý smeruje k dokonalosti lásky. Stav dokonalosti sa však neobmedzuje len na osobné posvätenie rehoľníka, ale smeruje ku službe Cirkvi.

Na otázku, „či je nevyhnutné, aby v Cirkvi jestvovali rozličné úrady a stavy“, sv. Tomáš Akvinský odpovedá kladne. Prvým zdôvodnením jeho tvrdenia je, že „rôznorodosť úradov a rozličnosť stavov je potrebná k dokonalosti samotnej Cirkvi“.[5]

Koncilová dogmatická konštitúcia Lumen gentium[6] poukazuje na túto službu Cirkvi slovami: „Keďže však evanjeliové rady spájajú svojich nasledovníkov – v láske, ku ktorej smerujú – a osobitným spôsobom s Cirkvou a jej tajomstvom, aj ich duchovný život má sa zasvätiť dobru celej Cirkvi. Z toho vyplýva povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania, modlitbou, alebo aj tvorivou prácou na prehĺbovaní a upevňovaní Božieho kráľovstva v dušiach a na jeho šírení všade na svete.“[7]

Kódex kánonického práva teda, v kánone, ktorý komentujeme (kán. 573), vyjadruje myšlienku služby Cirkvi, ktorá je charakteristická pre rehoľný život. Takto sa pred nami vynárajú tri „skutočnosti“:

  1. stav, 2. osobné posvätenie, 3. služba Cirkvi.

 

Na prvom mieste je rehoľný život nejaký stav, „nejaký ustálený spôsob prežívania kresťanského života“, ktorý spočíva v uživotňovaní evanjeliových rád prostredníctvom verejných sľubov. Napriek tomu, že je nejakým stavom, je osobitným stavom, pretože sa neprejavuje nemennosťou, ba naopak, dynamizmom, pretože smeruje ku kresťanskej dokonalosti. A tak, stav dokonalosti, hoci sa naše tvrdenie bude zdať odporujúcim si, je stavom dynamickým.

Je tu aj druhá skutočnosť: osobné posvätenie. Samozrejme, týmto vstupujeme do oblasti morálky, vnútornej stránky rehoľného života, my však chceme zostať pri teologicko-sociálnych aspektoch rehoľného života, bez toho, aby sme vstúpovali na pôdu asketiky a mystiky.

Okrem toho, „rehoľný stav“, „stav zasvätených“ (status consecratorum), z vlastnej povahy, je službou v Cirkvi, ma charakter výsostne ekleziálny. Kvôli tomu si pripomeňme text kánonu 573 § 1 KKP, v ktorom čítame:

„Zasvätený život profesiou evanjeliových rád je stála forma života, ktorým sa veriaci, užšie nasledujúc Krista pôsobením Ducha Svätého, naplno zasväcujú nadovšetko milovanému Bohu, aby z nového a osobitného titulu oddaní jeho oslave, budovaniu Cirkvi a spáse sveta dosahovali dokonalosť lásky v službe Božieho kráľovstva, a stanúc sa v Cirkvi skvelým znamením, boli predzvesťou nebeskej slávy.“

 

Je treba poznamenať, že „rehoľný stav, hoci neprináleží k hierarchickej štruktúre Cirkvi, predsa patrí k jej životu a svätosti“. Prameňom tohto tvrdenia je koncilová dogmatická konštitúcia Lumen Gentium: „A teda stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní rád evanjelia, i keď sa netýka hierarchického zriadenia Cirkvi, predsa predstavuje nedotknuteľnú zložku jej života a svätosti.“[8]

Bl. pápež Pavol VI. v tejto súvislosti povedal: „Zasvätený život je znamením dokonalej identifikácie s Cirkvou…; je výrazom (vašej) nerozdelenej prináležitosti ku Kristovi a k Cirkvi.“[9]

To, čo sme povedali doteraz, v skrátke vyjadruje súhrn teologickej a kánonicko-právnej tradície na danú tému pred Druhým vatikánskym koncilom a v Apoštolskej konštitúcii Provida Mater Ecclesia pápeža Pia XII[10]. Je však treba poznamenať, že prostredníctvom tejto Konštitúcie pápež rozšíril chápanie status perfectionis, ktorý bol dovtedy ztotožňovaný s rehoľným životom, aj na sekulárne inštitúty.

 

  1. Počas Druhého vatikánskeho koncilu

Počas rokovania Druhého vatikánskeho koncilu sa ozvalo veľa hlasov proti aplikácii „stavu dokonalosti“ na „rehoľný stav“. Najčastejšie argumenty boli tieto: stav dokonalosti „nie je monopolom rehoľníkov“ (non est monopolium religiosorum) ani niečo „ich vlastné a výlučné“ (quid proprium et exclusivum), pretože všetci kresťania sú povolaní ku kresťanskej dokonalosti či ku svätosti. Táto mienka sa presadila aj vo formulácii dvoch veľmi dôležitých dokumentov, ktoré pojednávajú o rehoľnom živote (Lumen Gentium a Perfectae caritatis), a tak sa v týchto nikde nenachádza zmienka o „stave dokonalosti“ (status perfectionis). Len v chronologicky prvom koncilovom dokumente, v konštitúcii o liturgii Sacrosanctum Concilium[11], sa pojednáva o „stave dokonalosti“. Pravdepodobne nepozornosťou sa do Lumen Gentium prešmyklo slovné spojenie „inštitút a inštitúty dokonalosti“[12].

Profesor kánonického práva Páter José Fernández Castaño OP[13] je presvedčený, že konciloví otcovia s prílišnou ľahkosťou kritizovali používanie spojenia výrazov „stav dokonalosti“ (status perfectionis). Je treba povedať, že v čase konania Koncilu takéto slovné spojenie znamenalo „status perfectionis acquirendae“ a nie „status perfectionis acquisitae“; okrem toho, od promulgovania apoštolskej konštitúcie pápeža Pia XII Provida Mater Ecclesia sa nepoužívalo len pre rehoľný život, ale aj pre sekulárne inštitúty, členovia ktorých nie sú rehoľníci. Uvažujúc nad týmto, zdajú sa byť prekrásnymi slová svätého pápeža Jána Pavla II:

„Život evanjeliových rád sa často nazýval cestou dokonalosti; a stav zasväteného života stavom dokonalosti. Tieto termíny sa nachádzajú aj v konštitúcii Lumen gentium (porov. č. 45), zatiaľ čo dekrét o obnove rehoľného života je titulovaný názvom Perfectae caritatis a zaoberá sa dokonalou láskou prostredníctvom evanjeliových rád (PC 1). Cesta dokonalosti zrejme znamená cestu nejakej dokonalosti, ktorú ešte len treba získať, a nie nejakú dokonalosť už získanú, ako jasne vysvetľuje sv. Tomáš Akvinský (porov. Summa Theol., II-II, 184, 5 et 7). Tí, čo sa podujali na praktizovanie evanjeliových rád, v skutočnosti ešte nedosiahli dokonalosť. Títo uznávajú, že sú hriešnici, tak ako všetci ľudia, zachránení hriešnici. Avšak cítia, že sú povolaní k tomu, aby sa výraznejšie snažili o dokonalosť, ktorá podstatne spočíva v láske (porov. Summa Theol., II-II, 184, 1 et 3). Nemôžeme iste zabudnúť na skutočnosť, že všetci kresťania sú povolaní k dokonalosti. Na túto dokonalosť robí narážku i sám Ježiš Kristus: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský otec“ (Mt 5, 48). Druhý vatikánsky koncil, zaoberajúc sa všeobecným povolaním Cirkvi ku svätosti, vraví, že takáto svätosť nachádza mnohotvárne zvýraznenie u jednotlivcov, čo smerujú k dokonalej láske vo svojom životnom stave, a tým sú na povzbudenie iným (LG 39; porov. 40). Predsa však táto všeobecnosť povolania nevylučuje, že niektorí sú povolaní osobitnejším spôsobom na nejakú cestu dokonalosti. Podľa Matúšovho rozprávania, Ježiš adresoval výzvu bohatému mladíkovi týmito slovami: „Ak chceš byť dokonalým…“ (Mt 19, 21). Myšlienka cesty dokonalosti má evanjeliový pôvod: bohatý mladík sa opýtal Ježiša na to, čo je dobré a v odpovedi dostal výpočet prikázaní. Avšak vo chvíli povolania, bol pozvaný k dokonalosti, ktorá ide ďalej než prikázania; bol vyzvaný, aby sa vzdal všetkého a nasledoval Ježiša. Dokonalosť spočíva v kompletnejšom darovaní seba samého Ježišovi. V tomto zmysle cesta evanjeliových rád je cestou dokonalosti pre tých, čo sú na ňu povolaní.“[14]

 

  1. Kódex kánonického práva z r. 1983 a Kódex kánonov východných cirkví z r. 1990

V aktuálnych legislatívnych textoch sa už nenachádza zmienka de statu perfectionis, ani de statu religioso, ale de vita consecrata, de institutis vitae consecratae a de statu consecratorum.[15]

V tejto súvislosti Lumen Gentium tvrdí:

„Vzhľadom na božské a hierarchické zriadenie Cirkvi rehoľný stav nepredstavuje prechod medzi duchovným a laickým spôsobom života, lebo Boh povoláva niektorých veriacich jednej i druhej zložky, aby mali účasť na tomto osobitnom dare v živote Cirkvi a aby napomáhali, každý svojím spôsobom, jej spasiteľné poslanie.“[16]

 

  1. Koncilový text predovšetkým potvrdzuje, že rehoľný stav (status religiosus) „nie je prechodným“ (non est intermedius) medzi stavom duchovným a laickým. Podľa tohto koncilového textu, “stav zasvätených“ (status consecratorum) „nie je prechodným“ (non est intermedius), t. j. požíva vlastnú „personalitu“, vlastnú „nezávislosť“, vzhľadom k duchovnému i laickému stavu; aby bolo jasné, je jedným zo „skutočných stavov“ (status purus) Cirkvi.
  2. Lumen Gentium nielen že nám ponúka toto základné tvrdenie nutné ku správnemu pochopeniu rehoľného stavu, ale podáva aj teologický dôvod. Skutočne, dôvodom uvedeným v Lumen Gentium je „božské a hierarchické zriadenie“ Cirkvi. Tá istá koncilová dogmatická konštitúcia, že hoci „rehoľný stav sa netýka hierarchického zriadenia Cirkvi, predsa predstavuje nedotknuteľnú zložku jej života a svätosti“[17]. Teda, netýka sa hierarchického zriadenia Cirkvi, ale podľa Lumen Gentium[18], má bezpochybný vzťah k jej božskému zriadeniu.
  3. Posledná poznámka: text Lumen Gentium poukazuje na ďalšie dve teologické charakteristiky rehoľného stavu:
  4. a) osobné povolanie zo strany Božej;
  5. b) požívanie a zúročovanie „osobitného daru“ v živote Cirkvi.

 

Tieto dve charakteristiky mimoriadným spôsobom obohacujú „rehoľný stav“ (status religiosus); prvá poukazuje na vlastnú božskú iniciatívu, na plod lásky a milovania[19]; druhá poukazuje na stonásobnu odmenu, ktorú Pán prisľúbil každému, kto sa zriekne všetkého kvôli jeho menu a ho nasleduje[20]. Práve kvôli tomu Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že Cirkev „chráni a napomáha svojský charakter rozmanitých rehoľných inštitútov“[21]; „práve preto tento svätý cirkevný snem povzbudzuje a chváli mužov a ženy, bratov a sestry, čo v kláštoroch alebo v školách a nemocniciach, ako aj v misiách sú vytrvalou a pokornou vernosťou tomuto zasväteniu na ozdobu Nevesty Kristovej a preukazujú všetkým ľuďom rozmanité ušľachtilé služby“[22].

Napokon kán. 574 § 1 KKP predpisuje, že: „Stav tých, ktorí v takýchto inštitútoch konajú profesiu evanjeliových rád, patrí k životu a svätosti Cirkvi, a preto treba, aby ho v Cirkvi všetci podporovali a napomáhali.“

Podobne, aj kán. 411 KKVC sa o tom zmieňuje takto: „ Rehoľný stav má byť všetkými podporovaný a napomáhaný“.

 

III. Zasvätený život

Do nášho spôsobu vyjadrovania sa zaviedol výraz zasvätený život, ktorý označuje presne ohraničenú formu kresťanského života, ktorý spočíva v inštitucionalizovanom prežívaní evanjeliových rád. Nie všetci teológovia a ani kánonisti sú zajedno, pokiaľ ide o používanie tohto výrazu na označenie tých, ktorí žijú podľa evanjeliových rád.

Bol to Druhý vatikánsky koncil, ktorý označil zasvätený život stav tých, ktorí sa zaväzujú k zachovávaniu troch evanjeliových rád „sľubmi alebo inými svojou povahou sľubom podobnými záväzkami“[23]; avšak, aspoň Lumen Gentium identifikuje „zasvätený život“ s „rehoľným stavom“.

 

III.1 Teologický rozmer zasväteného života

Kán. 573 § 1 KKP tvrdí, že:

  1. tí veriaci v Krista, ktorí žijú v rehoľnom stave, užšie nasledujú Krista;
  2. zasväcujú sa verejnými sľubmi:

dosahovaniu dokonalej lásky v službe Božieho kráľovstva,

pre budovanie Cirkvi

a spásu sveta;

  1. zriekajú sa sveta
  2. sú predzvesťou nebeskej slávy.

 

Lumen Gentium[24] tvrdí, že život tých, ktorí sa nachádzajú v „zasvätenom živote“ (vlastne sa to vzťahuje na rehoľný život):

  1. väčšmi oslobodzuje rehoľníkov od pozemských starostí;
  2. očividnejšie poukazuje všetkým veriacim v Krista na nebeské dobrá, jestvujúce už na tomto svete (eschatologický rozmer);
  3. vydáva učinnejsšie svedectvo o novom a večnom živote;
  4. vernejšie nasleduje a trvalo sprítomňuje v Cirkvi spôsob života, na ktorý sa podujal Ježiš Kristus;
  5. dáva najavo:

–  veľkosť moci Krista Kráľa,

– nekonečnú silu Ducha Svätého, čo podivne účinkuje v Cirkvi.[25]

Jestvuje ešte text Lumen Gentium[26], ktorý sa zdá byť podstatným pri určovaní teologicko-ekleziálneho rozmeru života zasvätených[27]. Článok 13, rozdelený do 4 paragrafov, sa priamo vzťahuje na univerzálnosť (katolicitu) a na spoločenstvo (communio) Cirkvi. Communio, ako vieme, tvorí centrum ekleziológie Druhého vatikánskeho koncilu.

V tejto prednáške sa nebudem zaoberať štvrtým paragrafom, pretože pre nás sú dôležité len prvé tri.

V prvom paragrafi sa vraví, že všetci ľudia sú povolaní, aby sa stali súčasťou Božieho ľudu. Ten istý koncilový text tvrdí, že Boží ľud zostáva „jedným a jediným“ (unus et unicus manens) v sile Ducha Svätého, ktorý je pre Cirkev, pre všetkých i pre jednotlivých veriacich, „zhromažďujúcim a jednotiacim“ princípom.

Druhý paragraf rozvíja myšlienku „univerzálnosti“ v „jednote“ Ducha, v Kristovi ako v Hlave.

Avšak pre nás je najdôležitejší tretí paragraf. Po všeobecnom úvode nasleduje tvrdenie, až dvakrát po sebe, že communio medzi jednotlivými partikulárnymi Cirkvami je typickým pre formovanie Božieho ľudu. Text uvádza nový termín: Boží ľud nielenže sa zhromažďuje z rozličných národov, ale sa aj vnútorne stmeľuje z rozmanitých stavov[28].

Podľa ekleziológie Druhého vatikánskeho koncilu „ordines“ sú podkladom pre zaradenie rehoľného stavu na presné miesto v štruktúre Cirkvi. Odpoveď na otázku, čo sú to „ordines“, „životné stavy“, sa nachádza v tom istom koncilovom texte. V skutočnosti, medzi členmi Cirkvi, napriek „jednote“ jestvuje „rôznosť“. Vďaka rozličnosti stavov teda jestvujú:

  1. a) služby (officia);
  2. b) zameranie a životný stav (condiciones et vitae ordinationes).

A tak vidíme, že koncilový text umiestňuje rehoľný stav nie ku službám, k offíciám, ale ku životným podmienkam a zameraniu života. Pozrime sa na spomínaný text Lumen Gentium:

„A tak ľud Boží nielenže sa zhromažďuje z rozličných národov, ale sa aj vnútorne stmeľuje z rozmanitých stavov. Jeho členovia sa totiž od seba odlišujú či už podľa služieb tým, že niektorí vykonávajú posvätné úrady pre dobro svojich bratov, alebo podľa životného stavu a zamerania tým, že viacerí, uberajúc sa užšou cestou k svätosti v rehoľnom stave, podnecujú bratov svojím príkladom.“[29]

A tak je možné tvrdiť, že „ordines“, „životné stavy“, vytvárajú jediný Boží ľud. Jeden z týchto stavov, stav, ktorý vychádza z podmienok a zamerania života, je rehoľný stav, predsa však nie je nijako sekundárny alebo doplnkový k tomu, čo vytvára podstatu Cirkvi, ale patrí k jej samotnej štruktúre.

Z týchto textov je možné vydedukovať aspoň päť teologických aspektov zasväteného života:

– teocentrický,

– kristocentrický,

– ekleziálny,

– eschatologický a

– apoštolský.

 

III.1.1 Teocentrický aspekt

Všetci členovia zasväteného života majú za hlavný cieľ kult, poctu a uctievanie jedného a trojjediného Boha. Rehoľník „sa snaží zavŕšiť úplne darovanie seba ako obetu, prinesenú Bohu, ktorou sa celá jeho existencia stáva nepretržitým kultom Boha v láske“[30]. Zasvätený život spočíva „v nasledovaní Krista v sile Ducha Svätého, darujúc sa úplne Bohu, nadovšetko milovanému“[31]. Z toho vyplýva rozmer teocentrický, zameraný na Boha, ale aj trinitárny rozmer.

 

III.1.2 Kristocentrický aspekt

Zasvätený život jestvuje v Cirkvi, ba viac, je založený na vyučovaní a na príklade samotného Krista a preto podstatne spočíva v nasledovaní Krista. To preto má zasvätený život rozmer výslovne kristologický. Kristus je prameňom, centrom, príkladom, dôvodom jestvovania zasväteného života.[32]

III.1.3 Ekleziálny aspekt

Podstata Cirkvi nezávisí od učenia teológov ani od záverov kánonistov, ale od výslovnej vôle jej božského Zakladateľa[33]. Podstata Božieho ľudu teda spočíva v „communio“, v spoločenstve, vytvoreného zo stavov. Lumen Gentium okrem iného tvrdí, že:

  1. a) evanjeliové rady (nevraví sa „stav“ ani „zasvätený život“) sú Božím darom, ktorý Cirkev dostala od svojho Pána a ktorý neustále uchováva vďaka jeho milosti[34];
  2. b) stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní rád evanjelia, i keď sa netýka hierarchického zriadenia Cirkvi, predsa predstavuje nedotknuteľnú zložku jej života a svätosti[35].

Posledné tvrdenie má veľmi veľký význam, aby sme pochopili ekleziálny rozmer zasväteného života. Túto časť je možné uzavrieť tvrdením, že zasvätený život patrí k „spirituálnej“ alebo „charizmatickej“ štruktúre Cirkvi, nie však k tej „hierarchickej“ (sociálnej).

 

III.1.4 Eschatologický aspekt

Pápež Pius XII. sa vyjadril, že rehoľníci sú „ako Boží anjeli“[36]. Druhý vatikánsky koncil výslovne uznal eschatologický aspekt zasväteného života, keď formuloval, že takýto život „nemá tuná trvalého miesta, ale si hľadá budúce“; že „poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá, jestvujúce už na tomto svete“; že „vydáva účinnejšie svedectvo o novom a večnom živote“; a že „je predzvestovateľom budúceho vzkriesenia a slávy nebeského kráľovstva“.[37]

 

III.1.5 Apoštolský aspekt

Apoštolát prinaleží ku samotnej povahe rehoľného života. Už samotná skutočnosť úplného zasvätenia sa božskému kultu a službe bratom, poukazuje, že rehoľný život obsahuje v sebe „právo“ a „povinnosť“ na apoštolát. Ťažko chorý rehoľník, keby nemohol opustiť lôžko a ísť robiť apoštolát, už samotným tepom svojho srdca obohacuje Cirkev pokladom svojho apoštolátu.

 

  1. „Životný stav“ (status) a „zameranie“ (condicio) v zasvätenom živote

Tento právny problém nebol príliš študovaný a kvôli tomu je aj dnes medzi teológmi a kánonistami veľa nejasností. Aj dnes je veľa autorov, ktorí nedokážu pochopiť jestvovanie troch stavov v pravom slova zmysle v Cirkvi a ktoré sa navzájom vylúčujú.

 

IV.1 „Životný stav“ (status)

Kánonické právo rozdeľuje kresťanov do troch kategórií alebo životných stavov. Životný stav sa takto stáva právnym inštitútom s presným vymedzením. Konkrétne, životný stav je súhrn vlastných a výlučných práv a povinností istej skupiny osôb.

V Cirkvi sú kresťania rozdelení do troch čistých stavov: do stavu laického, stavu duchovného a stavu zasvätených.

Prvý záver, ktorý z toho vyplýva,  je, že nie je možné prináležať súčasne k viacerým životným stavom, ale len k jednému.

Ak totiž laik alebo klerik zloží rehoľnú profesiu, vstúpi do stavu zasvätených a ipse facto stráca stav, ku ktorému prináležal predtým.

Laik stráca svoj pôvodný stav pri diakonskej vysviacke a tak vstupuje do duchovného stavu.

Duchovná osoba po prepustení z duchovného stavu[38] patrí k laickému stavu.

Samozrejme, v Cirkvi jestvuje aj niekoľko stavov v nie pravom zmysle slova a zaradzujú sa do jedného z vyššie spomínaných životných stavov. Napr. manželský stav patrí k laickému stavu, biskupský stav k duchovnému.

 

 

IV.2 „Osobné zameranie“ (condicio personalis)

Hneď v úvode je treba poznamenať, že „osobné zameranie“ (condicio) znamená kvalitu osoby a nie je kategóriou osôb. Konkrétne, „osobné zameranie“ (condicio) v Cirkvi je predovšetkým teológickou skutočnosťou, ktorá charakterizuje osobu. „Osobné zameranie“ (condicio) pochádza z krstu alebo zo sviatostnej vysviacky.

Preto v stave zasvätených je možné nájsť kresťanských laikov (condicio personalis) a kresťanských klerikov (condicio personalis). V súlade s touto náukou v stave zasvätených niektorí majú condicio personalis duchovnej osoby iní laickej osoby.

Všetci členovia inštitútov zasväteného života majú „osobné zameranie“ (condicio personalis) duchovných osôb alebo laikov, prináležia však ku stavu zasvätených a už nie k duchovnému alebo laickému stavu. Preto je možné rozprávať o zasvätenom laikovi a o zasvätenom klerikovi. Životný stav (status) sa v tomto prípade získava zložením rehoľnej profesie, „osobné zameranie“ (condicio) krstom a sviatostnou vysviackou.

 

  1. Záver

Použitie slovného spojenia „zasvätený život” na definovanie istej formy kresťanského života nie je úplne najšťastejší. V Cirkvi jestvujú predsa ďalšie formy zasväteného života, nie menej dôležité od prežívania zasvätenia tých, ktorí skladajú profesiu evanjeliových rád. Ba viac, najdôležitejšie, prvé, základné, radikálne je zasvätenie sa prostredníctvom „krstu”. Toto zasvätenie je jediné, ktoré má plné právo byť považované za „kresťanské zasvätenie”, lebo nám umožňuje prejsť zo smrti do života, od hriechu k stavu milosti, od nebytia k bytiu, umožňuje nám stať sa Božími deťmi, včleňuje nás do Krista a do Cirkvi a vlastne, umožňuje nám stať sa „kresťanmi”, druhými Kristami.

Kresťanský život, život „všetkých” kresťanov, je „pravým” zasväteným životom; kresťania sú „zasvätené osoby”. A tak všetky ostatné zasvätenia v Cirkvi sú akoby „pridané” ku krstnému zasväteniu[39]. Je vhodné v tejto súvislosti pripomenúť slová bl. Pavla VI: „Krstné zasvätenie milosti sa stáva vedomým a prejavuje sa v mravnom, chcenom a rozšírenom zasvätení evanjeliových rád”[40]. Je to preto, lebo krstné zasvätenie je najdôležitejšim zasvätením, a tak z neho vychádzajú ostatné zasvätenia v Cirkvi, lebo sú to vlastne kresťanské zasvätenia; sú v línii krstného zasvätenia. Takto o tom pojednáva koncilový dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis:

„Veď celý svoj život venovali jeho službe: ide tu o osobitné zasvätenie, ktoré korení hlboko v krstnom zasvätení a je jeho plnším zvýraznením”.[41]

Záverom môžeme povedať, že zasvätenie prostredníctvom evanjeliových rád nie je ontologicky odlišné od krstného zasvätenia, je skôr je rozvinutím, jeho aplikáciou či radikálnym prežívaním.

 

[1]KKP – Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie. Bratislava: Spolok sv. Vojtecha, 1996; KKVC – Kódex kánonov východných cirkví. Lublin: Gaudium, 2012.

[2] KKVC, kán. 410. „Rehoľný stav je stály spôsob života v niektorom inštitúte schválenom Cirkvou, v ktorom sa veriaci v Krista, pôsobením Svätého Ducha, užšie nasledujúc Krista, učiteľa a vzor svätosti, zasväcujú z nového a osobitného titulu, verejnými sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby, pod legitímnym predstaveným, podľa noriem štatútov, zriekajú sa sveta a úplne sa zasväcujú dosahovaniu dokonalej lásky v službe Božieho kráľovstva, pre budovanie Cirkvi a vykúpenie sveta, ako znaky zvestujúce nebeskú slávu.

[3] Porov. J. FERNÁNDEZ CASTAÑO: Gli Istituti di Vita Consacrata (cann. 573-730). Roma: Millennium Romæ, 1995, s. 19-54; D. SALACHAS: La vita consacrata nel Codice dei Canoni delle Chiese Orientali (CCEO): Bologna: Edizioni Dehoniane Bologna, 2006, s. 41-50.

[4]„… ille qui transit ad religionem, non profitetur se esse perfectum, sed profitetur se adhibere studium ad perfectionem consequendam“ (S. THOMAÆ AQ.: Summa Theologiae, II-II, q. 186, a. 2). Sv. Tomáš vo svojej Teologickej Summe (II-II, q. 186, a. 1) cituje nasledujúci Origenov text: „Ten, ktorý vymenil bohatstvo za chudobu a rozdal svoj majetok chudobným, aby sa stal dokonalým, nestane sa dokonalým vo chvíli, keď rozdá svoj majetok chudobným, ale počnúc od tejto chvíle kontemplácia Boha začne ho privádzať k všetkým čnostiam“ („… ille qui mutavit pro divitiis paupertatem ut fiat perfectus, non in ipso tempore quo tradiderit bona sua pauperibus, fiet omnino perfectus: sed ex illa die incipiet speculatio Dei adducere eum ad omnes virtutes“ [ORIGENES: Commentarium in Matthæum, tomus 15. In PG 13, col. 1301]).

[5]„… diversitas statuum et officiorum in Ecclesia ad tria pertinet. Primo quidem, ad perfectionem ipsius Ecclesiae“ (S. THOMAÆ AQ.: Summa Theologiae, II-II, q. 183, a. 2).

[6] Slovenský preklad koncilových dokumentov je od pátra Stanislava Polčina SJ: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, I-II. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1993.

[7]LG 44.

[8]LG 44.

[9]Porov. PAULUS VI: Allocutio In questo giorno. In AAS 64 (1972) 206-212.

[10]Porov. PIUS XII: Apostolica Constitutio Provida Mater Ecclesia. 2 februarii 1947. Pars Introductiva. In AAS 39 (1947) 114-124.

[11]Porov. SC 98; 101, § 2. Táto liturgická konštitúcia bola definitívne schválená na verejnom zasadnutí koncilu dňa 4. decembra 1963, prvá zo všetkých koncilových dokumentov.

[12] LG 45.

[13] Porov. J. FERNÁNDEZ CASTAÑO. Gli Istituti di Vita Consacrata (cann. 573-730). Roma: Millennium Romæ, 1995, s. 25.

[14]Porov. GIOVANNI PAOLO II: La via della perfezione. Catechesi del Mercoledì. 9 novembre 1994. In L’Osservatore Romano del 10 novembre 1994, s. 4.

[15] Porov. KKP: kán. 207, § 2; 574, §§ 1-2; 588, § 1; 598, § 2; a KKVC: kán. 412, § 2.

[16] LG 43b.

[17] LG 44.

[18] Porov. LG 43b.

[19] Porov. Mt 10,16-22.

[20] Porov. Mt 10,16-22.

[21] LG 44.

[22] LG 44.

[23] LG 44.

[24] Porov. LG 44.

[25]Porov. LG 44.

[26] Porov. LG 13.

[27] Lumen gentium v článku 13 sa zmieňuje o rehoľníkoch.

[28] “… non tantum ex diversis populis congregetur sed etiam in se ipso ex variis ordinibus confletur” (LG 13,3).

[29] LG 13,3.

[30] Porov. kán. 607, § 1 KKP, ktorý dodáva, že rehoľný život „je prejavom obdivuhodného, Bohom založeného zasnúbenia“.

[31] Porov. kán. 573, § 1 KKP.

[32] „Snaha o dokonalú lásku zachovávaním evanjeliových rád má svoj pôvod v učení a príklade božského Majstra a javí sa ako skvelé znamenie kráľovstva nebeského… Hneď odprvoti boli v Cirkvi mužovia i ženy, čo si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie ísť za Kristom a vernejšie ho nasledovať… zasväcujú sa osobitným spôsobom Pánovi, v nasledovaní Krista, čo v panictve a chudobe… svojou poslušnosťou až na smrť na kríži… čím ďalej tým viac žijú pre Krista a pre jeho Telo, to jest pre Cirkev… Preto čím horlivejšie sa spájajú s Kristom týmto sebadarovaním, ktoré zahrnuje celý život, tým hojnejším sa stáva život Cirkvi a plodnejším jej apoštolát“ (PC 1).

[33] Porov. LG 13.

[34] Porov. LG 43.

[35] Porov. LG 44.

[36] Porov. PIUS XII: Litteræ Encyclicæ Sacra Virginitas. 25 martii 1954. In AAS 46 (1954) 161-191, pričom pápež cituje sv. Cypriána (De habitu virginum, 22. In PL 4, col. 462) a sv. Ambróza (De virginibus, lib. I. c. 8. n. 52. In PL 16, col. 214).

[37] LG 44.

[38] Porov. KKVC, kán. 1436, 1442, 1445, 1453 a 1458; KKP, kán. 1364, § 2; 1367; 1370, § 1; 1387; 1394, § 1; 1395, §§ 1-2.

[39] „Ita, fit, ut professio votorum [consiliorum] evangelicorum adiungatur consecrationi quae propria est baptismatis“ (PAULUS VI: Allocutio Magno gaudio. In AAS  56 [1964] 567).

[40] Porov. PAULUS VI: Allocutio Siate i benvenuti! In AAS 62 (1970) 622.

[41] PC 5.