Ján sa bude volať (Lk 1,57-66.80)

Jána Krstiteľa, ktorý bol synom Zachariáša a Ažbety, sprevádzali neobyčajné udalosti. Už jeho narodenie nebolo normálnym javom, nakoľko jeho matka bola neplodná, čiže ľudsky neschopná dať život, čo tvorilo priestor pre Boží zásah a Božie dielo. Bude to Boh, ktorý zasiahne. Daruje im syna, ktorý bude významný a v dejinách ľudstva bude mať zvláštne poslanie.

„Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi“ (Lk 1,59).

Autor evanjelia zdôrazňuje Boží zásah, keď hovorí o narodení Jána Krstiteľa. Následne sa zmieňuje o mene, ktoré je dané dieťaťu. Krstiteľovi chceli dať meno Zachariáš podľa otca, ale meno Zachariáš mu nebolo dané. Prečo? Obradom obriezky chlapec sa stal súčasťou izraelského ľudu Zmluvy, čiže sa stal Izraelitom ako jeho otec Zachariáš. Autor textu sa však nezastavuje pri takej významnej udalosti, ako bola obriezka, ale pri mene, ktoré bolo dané tomuto Izraelitovi. Meno v hebrejskom jazyku nie je len zhlukom písmen, ale je veľmi významné, pretože predurčuje osobnosť aposlanie, ktoré má osoba uskutočniť. Meno Zachariáš (v hebrejčine Zachar) znamená rozpamätať sa, pamätať. Zachariáš teda znamaná Pán sa rozpamätal, Pán pamätá na svoje prisľúbenia. Krstiteľovi teda chceli dať meno Zachariáš – Pán sa rozpamätal – práve pre pripomenutie toho, že Božie prisľúbenia sú stále živé a Pán je verný svojim prisľúbeniam. Ako je možné, že sa to preruší a Krstiteľ nebude pomenovaný Zachariáš? Čas, ktorý nastal, je začiatkom novej doby, keď sa skončil čas rozpamätania, čas prisľúbení, a pre ľudstvo nastal nový deň, keď sa proroctvá naplnili. Čas rozpamätania sa skončil anastal čas videnia. Krstiteľ teda nemôže byť pomenovaný Zachariáš vo chvíli, keď sa stane členom Izraela, pretože nezaručuje kontinuitu tradície otcov, ako o tom uvažovali príbuzní, ktorí nemali zjavenie z neba ako Zachariáš. Zachariáš po anjelovom zjavení povie: „Johanan sa bude volať“ (porov. Lk 1,63). Ján teda znamená Pán je milostivý, Pán ukázal svoju dobrotu a láskavosť. Nie je tu nič na rozpamätanie, ale na videnie. Keď sa Zachariášovi rozviaže jazyk, bude chváliť Pána, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud. Skončil sa teda čas pamätania, pretože teraz uvidíme uskutočnenie toho, čo Pán prisľúbil prostredníctvom prorokov v určitej dobe, keď pamätal na svoju zmluvu… (porov. Lk 1, 72- 73).

Zachariáš teda predstavuje Izrael, ktorý počas mnohých storočí držal živé prisľúbenia a istotu, že Boh ich splní, a teraz videl rozžiariť slnko vychádzajúce z výsosti, ktoré nás navštívi… (porov. Lk 1,78-79).

„Všetkých susedov sa zmocnil strach a všade po judejských horách sa hovorilo medzi ľuďmi, čím len bude tento chlapec. A chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael“ (Lk 1, 66.80).
Ján Krstiteľ zanechal rodinu, hory Ain Karím a odišiel do púšte. Svoju mladosť prežil v púšti, kde sa pripravoval na svoje poslanie osvojením si duchovného bohatstva svojho ľudu, ktorý ho získal práve skúsenosťou počas putovania púšťou. Tak ako Boh vychovával izraelský ľud na púšti, rovnako aj Ján Krstiteľ sa vpúšti pripravoval na svoje poslanie, aby bolo uskutočnené autentickým spôsobom. Jeho výchova spočívala v odpútaní sa od materiálnych dobier. Človek v púšti kráča po zemi, ale zem, po ktorej kráča, nie je jeho, a keď sa zastaví, môže ho pohltiť. Toto je práve obraz putovania v našom živote. Ak sa človek počas svojho života zastaví pri budovaní svojich palácov a k tomuto svetu sa pripúta tak, ako keby to bol

jeho konečný svet, veľmi sa zmýli. Nie žeby tento svet nebol dôležitý, ale mal by mať na pamäti, že je tu iba dočasne. Preto sme aj my pozvaní uvažovať o Krstiteľovej púštnej skúsenosti, ktorou je základná spiritualita odpútania sa. Aby bol Ján Krstiteľ autentický, hodnoverný, keď vystúpi pred ľud, ide zažiť skúsenosť na púšť. Ľudia hľadajú najmodernejšie šaty, Krstiteľ sa oblieka do odevu z ťavej kože; ľudia nosia šperky, používajú rôzne drahé parfumy, aby pred inými niečo znamenali, Krstiteľ nosil opasok z kože. Ľudia sa stravovali výdatnými jedlami a on sa živil kobylkami a lesným medom. Život tvrdý a drsný nás učí, že nie je možné zlúčiť pohodlný život s autentickosťou života skutočne prežitého s vážnosťou a hodnotne. Ak človek nezažije túto skúsenosť podstaty, ak sa nevráti k podstate vo svojom živote, kde chlieb je chlieb a nie žemľa, kde voda je voda a nie coca-cola, jednoducho ak sa nenvráti k podstate, život nemôže prežiť hodnotne.

Okrem prísnosti života u tohto muža nachádzame aj odvahu. Odvaha muža, ktorý nesklonil hlavu pred mocnými tohto sveta a aj za cenu života bránil pravdu a spravodlivosť. Toto je teda ďalší dôvod, prečo nám je tento muž sympatický, a tiež nás vyzýva k zmene, ktorú by sme mali v našom živote uskutočniť, ak chceme byť autentickými kresťanmi. Pripraviť sa na prijatie skutočného Krista, ale nie je to možné, ak nezažijeme identickú skúsenosť ako Ján Krstiteľ. Teda opäť znovuobjavenie toho, čo je podstatné. Opäť musíme začať uvažovať o skutočnom význame našej existencie, urobiť rázny rez povrchným veciam a všetkým tým, ktoré zaberajú veľký priestor v našom živote – televízia, mobily, tablety…, všetko to, čo nám bráni znovu uvažovať o význame našej existencie alebo uskutočnovať skutky lásky.

Všetci sme pozvaní uvažovať o tom, ako žijeme svoje kresťanstvo! Aké je naše svedectvo viery, ktoré vydávame? Aká je naša úloha, naše poslanie, ktoré nám Ježiš zveril? Všetci sme pozvaní pripraviť cestu Pánovi a byť jeho odvážnymi svedkami. Snáď od nikoho z nás nebude žiadané ako od Jána Krstiteľa darovať život takým krutým spôsobom, ale každý jeden z nás je pozvaný ohlasovať Krista a jeho evanjelium slovom a svedectvom života. Každý jeden z nás svojím autentickým životom musí ukázať svetu Krista živého a pôsobiaceho v dejinách ľudstva.