Slávnosť sv. Cyrila a Metoda

„Chváliť nám treba slávnych mužov našich otcov (…) O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje.“ (Sir 44, 1;15) Slávnosť sv. Cyrila a Metoda je predovšetkým oslavou Božieho milosrdenstva preukázaného našim predkom už pred dvanástimi storočiami. Z veľkej lásky Otca boli na naše územie poslaní vierozvestovia, aby ohlasovali radostnú zvesť o jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Duch Svätý im dal veľkú múdrosť a oni dokázali hovoriť k otcom našich otcov zrozumiteľnou rečou. Naši predkovia ich posolstvo prijali, a to spôsobilo, že sa v našom prostredí celé storočia uchovala viera, ktorú praktizujeme a zachovávame aj dnes.

Známa prosba „dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane!“ sa pri príležitosti oslavy svätých Cyrila a Metoda opakuje často. Čo však znamená zachovať dedičstvo otcov? Je postačujúce každoročne usporiadať cyrilo-metodské oslavy a pripomenúť si, že sme niekedy dávno dostali vieru ako dar? Zachováme dedičstvo otcov tým, že z roka na rok tento dar viery oprášime, zaspomíname si na darcov a  znova ju neporušenú odložíme na ďalší rok do skladu? Má niekto z takejto viery, z takého dedičstva úžitok? Pri príležitosti dnešnej slávnosti sme pozvaní chcieť niečo viac ako len „uchovať“ poklad, ktorý nám priniesli solúnski svätci. Inak nám Ježiš povie to isté, ako povedal pán jednému zo sluhov: „Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov“ (Mt 25, 28). Išlo o sluhu, ktorý jeden jediný talent, ktorý dostal, najprv ukryl do zeme, aby ho potom neporušený vrátil.

Náboženská úcta k našim otcom vo viere by sa mala prenášať z oficiálnej roviny štátnych a cirkevných slávností hlbšie do nášho vnútra – do srdca a mysle. V evanjeliu podľa sv. Matúša, ktoré sa číta v liturgii dnešnej slávnosti, Ježiš Kristus posiela svojich učeníkov, podobne ako boli poslaní sv. Cyril a Metod: „Choďte teda, učte všetky národy (…) a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (porov. Mt 28, 19) Podstata tohto misijného rozkazu je podľa mňa v tom, že majú ísť a naučiť všetkých žiť vieru. Je to výzva pre každého jedného z nás. Dôležitý je život z viery, ktorý má neustále rásť. Život z viery sa musí rozvíjať, aby sme ho mohli odovzdať plnší, krajší, bohatší, zaujímavejší pre nové generácie, ktoré sa dnes neuspokoja len s niečím tradovaným. Mladých nepritiahneme tým, že si budeme vážiť svoju vieru a náboženstvo iba ako rodinnú tradičnú hodnotu. Bolo by to veľmi slabé, až pomýlené. V našom živote by malo byť niečo zo života prvých kresťanov, o ktorých sa hovorilo „Pozrite ako sa milujú“.

V posledných dňoch som mala príležitosť byť nablízku osobe, ktorá ma veľmi oslovila, povzbudila, nadchla. Napriek tomu, že jej život vyhasínal kvôli nádoru v brušnej dutine, jej láska zo dňa na deň silnela. Bola to moja 66 ročná spolusestra, ktorá sa len pred troma mesiacmi dozvedela o svojom vážnom zdravotnom stave. Po niekoľkých vyšetreniach sa podrobila operačnému zákroku. Bolo však už neskoro. Všetky dôležité orgány boli poprerastané nádorom. Počas posledných pár mesiacov sestra Ester veľmi schudla, bola však prekvapujúco vitálna, plná elánu a humoru. Nikdy sa nesťažovala. Mala jedinú prosbu – aby sme ju neľutovali. Tešila sa na stretnutie s Ježišom, a to ju veľmi posilňovalo v jej utrpení. Do poslednej chvíle svojho pozemského života žila naplno s Ježišom a pre Ježiša. Dar viery, ktorý dostala od svojich rodičov, jej pomohol v  ťažkom utrpení natoľko, že vydávala hrdinské svedectvo lásky. Využila všetky príležitosti posledných dní, aby druhých obdarovala úsmevom a dobrým slovom. Svoj talent nezakopala, ale rozmnožila a priniesla pred Božiu Tvár. Umierala pri plnom vedomí, že láska je silnejšia ako smrť.

(sr. Veronika Hüblerová OP)