🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.

Dodržiavanie prvého Božieho prikázania zohráva v živote človeka nezameniteľnú úlohu. Boh veľmi dobre vedel, prečo toto prikázanie ustanovil ako prvé, čím mu dal veľkú dôležitosť. Vyzýva nás k pravej nábožnostiúcte voči jedinému Bohu. Z dôvodu nevedomosti si aj mnohí kresťansky založení ľudia vo svojom živote vytvárajú napodobeniny Boha, ktoré ich v konečnom dôsledku vedú k vnútornej neslobode.

Keď Boh stvoril svet a človeka na svoj obraz, jediný dôvod, prečo tak urobil, je, že sa chcel podeliť s láskou, ktorou je on sám. Z tohto dôvodu má každý človek v sebe prirodzenú túžbu po láske, ktorá bude naplnená len vtedy, keď sa naplno zjednotí s Bohom. Boh sa tak stáva stredobodom nášho života. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,5). Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby veril v Boha, dúfal v neho a miloval ho nadovšetko (KKC 2134). O vzájomnej láske človeka a Boha hovorí aj známy výrok sv. Augustína: „Nespokojné je moje srdce kým nespočinie v tebe, Bože.“

V prípade nejednotnosti s Bohom nás táto nespokojnosť pobáda k hľadaniu prostriedkov, ktoré by azda dokázali uspokojiť našu túžbu po uznaní, po láske a po dobrách, ktoré nám vlastne sám Boh ponúka. Ak toto všetko človek začne hľadať vo veciach stvorených a obmedzí svoju vidinu šťastia len na matériu, stáva sa táto matéria stredobodom jeho života. Veľmi ľahko tak prispôsobí svoje túžby pominuteľným veciam, ktoré však nevedú k trvalému šťastiu. Tieto prostriedky sa potom nedajú nazvať inak ako modlou. Za modlu možno považovať predmety, osoby alebo sociálny status, ktoré človek vo svojom hodnotovom „rebríčku“ povýši na prvé miesto, ktoré by malo patriť jedine Bohu. „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať“ (Mt 4,10). Klaňať sa Bohu, modliť sa k nemu, vzdávať mu pravý kult, plniť prisľúbenia a sľuby, ktoré mu boli dané, sú úkony čnosti nábožnosti, ktoré pochádzajú z poslušnosti voči prvému prikázaniu (KKC 2135). Taktiež medzi hriechy previňujúce sa voči prvému prikázaniu patria rozličné formy veštenia, mágie, povery, svätokrádeže alebo svätokupectvo.

Na mieste je teda otázka: Akým spôsobom môžeme navonok opravdivo uctievať Boha? Sú všetky stvorené veci iba márnosťou, ktorej netreba venovať pozornosť? Kniha Deuteronómium hovorí: „Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz.“ Tento text má zdôrazniť, že Boh je vždy väčší ako jeho diela a žiadne ľudskou rukou zhotovené dielo mu nikdy nebude dosť podobné. A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov (KKC 2130). Preto kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď úcta k obrazu prechádza na vzor a kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná. Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu. Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, pretože sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale pretože sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon úcty, ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom (KKC 2132).

Milovať Boha nadovšetko je teda cieľ, o ktorý je treba sa každý deň usilovať. Iba on vidí do nášho srdca a jedine s ním môžeme každý deň kráčať v ústrety pravému šťastiu. Jedinečným prejavom ľudskej lásky voči svojmu Stvoriteľovi je prejavovanie úcty, a teda radostné plnenie prvého Božieho prikázania. Nech teda vonkajšie skutky prejavu úcty sú odrazom nášho vnútorného rozhodnutia milovať Boha.

Marek Špaček

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus? 

2130 A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov.

2132 Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu. „Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“

2141 Uctievanie posvätných obrazov sa zakladá na tajomstve vtelenia Božieho Slova. Nie je v rozpore s prvým prikázaním.