Zamyslenie nad adventom

/, Slovo/Zamyslenie nad adventom

Homília brata Rafaela na 2. adventnú nedeľu

DRUHÁ ADVENTNÁ NEDEĽA – C

 

Človek je schopný vlastným rozumom odhaliť, že Boh existuje, ale nedokáže prísť na to, aký Boh je. A preto Boh sa dáva človeku poznať, zjavuje sa mu a „chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami zo seba“ (KKC 52). A preto človek potrebuje počúvať Boha, jeho slovo a jeho hlas. Ale ako?

Evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje Jána Krstiteľa a umiestňuje ho do konkrétnej historickej epochy a do konkrétnej rodiny Izraela. Lukáš popisuje ako vyzeralo jeho kazateľské pôsobenie a neskôr sa dozvieme aj o ovocí tohto kázania, keď sa k nemu schádzali zástupy. No predtým, než Ján začal slovo šíriť a ohlasovať, musel to slovo najprv prijať v počúvaní. A táto jeho formácia, toto prijímanie a počúvanie sa odohralo na púšti: „zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom“ (Lk 3,2).

Púšť, nie veľmi príjemné miesto. Spája sa nám s nedostatkom pohodlia, nedostatkom životne dôležitých prvkov (voda, jedlo), prílišná nehostinnosť a horúčava, prázdnota, nebezpečenstvá, samota. A v takomto mieste prehovára Boh. Na takomto mieste si Boh pripravuje a formuje svojho kazateľa. Na takéto miesto sa pred svojím verejným vystúpením vyberie aj sám Ježiš. Prečo si Boh vyberá práve takéto miesto? Možno preto, že človek oslobodený od mnohých rušivých prvkov, ktoré napĺňajú jeho život a odvádzajú jeho pozornosť od podstatných vecí a zmyslu jeho života, je schopný konečne počúvať.  Púšť, kde človek stráca svoje istoty je miestom, kde môže naplno spočinúť v Bohu. Púšť, ktorá je kráľovnou samoty je miestom, kde srdce človeka môže nerušene prebývať so svojím Bohom.

Prežívajúc adventné obdobie sa pripravujeme na sviatky narodenia Pána, na sviatky, kedy sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami. Aj v týchto dňoch, aj počas týchto Vianoc, Slovo nechce vstúpiť len vo forme kolied, zvykov, darčekov a betlehemov. Chce samo osobne vstúpiť do nášho srdca. Chce to srdce premeniť, aby Ho mohlo ďalej šíriť, a tak meniť svet. Ale akosi v súčasnosti niet priestoru pre prijatie Slova, pretože niet ticha, niet púšte. Všade samé zvuky, obrazy, množstvo ľudí a množstvo slov. Vonku i vo vnútri. Človek už pomaly nevie, čo je ticho. Akosi nás viac vyrušuje ticho než zvuk. A dokonca ani v modlitbe sa nám nepáči ticho. Stále len vravíme a rozprávame a bránime Bohu prehovoriť.

A Slovo chce prísť. A preto nás pozýva na stretnutie dôslednou prípravou nie zhonom za darmi a dokonalými hedonistickými sviatkami. Ale tichom, modlitbou a chvíľami samoty, kedy si dokážeme uvedomiť, že Ho potrebujeme. Nájdime si chvíľu, stačí aj 5 minút. Posaďme sa pred Eucharistiu, pred kríž, pred obraz či ikonu a bez slov, bez myšlienok, bez akejkoľvek aktivity vytrvajme v tichu pred Pánom. Nech hovorí On. Nech nás formuje On. A nech aj nad nami zaznie na našej púšti hlas podobne ako nad Jánom. Ticho z neho urobilo veľkého kazateľa, pretože len v tichu hovorí a pracuje Boh a len silentium est pater praedicatorum (ticho je otcom kazateľov). Tak vám prajem tichý a púštny advent a bohaté ovocie prebývania s Pánom 😉 !

 

Fr. Rafael Marek Tresa, OP

4. decembra 2018|
// Omit closing PHP tag to avoid "Headers already sent" issues.