Po dvoch vyšetrovaniach, ktoré zahŕňali viac ako sto vypovedajúcich svedkov, bol taliansky dominikánsky teológ a filozof Tomáš Akvinský (1225 – 1274) 18. júla 1323 oficiálne vyhlásený za svätého rímskokatolíckej cirkvi pápežom Jánom XXII. pápežskou bulou Redemptionem misit. O umiestnení jeho telesných pozostatkov sa viedli desaťročia spory. V tradícii je známy ako Doctor angelicus (anjelský učiteľ, pre jeho vhľad do duchovných tém), Doctor Communis (univerzálny učiteľ, pre široký záber tém, ktorým sa vo svojich dielach venoval) . V roku 1999 pridal pápež Ján Pavol II. k týmto titulom ešte tretí, Doctor humanitatis (učiteľ ľudskej prirodzenosti, pre jeho učenie o ľudskosti, etike a morálke).

V januári 1274 bol Tomáš Akvinský pozvaný pápežom Gregorom X. na Druhý lyonský koncil, ktorý bol pokusom napraviť rozkol medzi latinskou a gréckou cirkvou. Na ceste ho postihla choroba; zastavil sa v cisterciánskom opátstve Fossanova. Opátstvo sa nachádza asi 100 km juhozápadne od Ríma. Práve tu strávil Tomáš posledné dni svojho života, ráno 7. marca zomrel a tu ho aj pochovali. Dominikáni si nárokovali právo na telo svojho brata, rovnako sa však cítili v práve aj cisterciáni, u ktorých svätý Tomáš svoju pozemskú púť dokonal. Nakoniec sa dosiahol kompromis, v ktorom bolo telo svätého Tomáša rozrezané na časti. Srdce a vnútornosti zostali v opátstve Fossanova a jeho ostatky boli prenesené do Baziliky svätého Sernína v Tolouse, ktorá patrila dominikánskym kláštorom.

V roku 1303 požiadal neapolský právnik Bartolomej z Capuy pápeža Benedikta XI., aby začal proces kanonizácie svätého Tomáša Akvinského. Pápež však zomrel skôr, ako sa procesy kanonizácie otvorili. Prvé formálne vyšetrovanie začal pápež Ján XXII. v roku 1318. 13. septembra 1318 pápež menoval neapolského arcibiskupa Umberta, biskupa z Viterba Angela a notára Pandulpha de Sabbello za komisárov vyšetrovania. Medzi 42 výpoveďami je svedectvo vojaka, ktorému sa po návšteve hrobu sv. Tomáša vrátila pohyblivosť končatín alebo výpoveď o uzdravení „nádoru v hrdle“ istej ženy po tom, ako počula zvonenie zvonu v opátstve Fossanova a modlila sa k svätému Tomášovi. Prepis prvého vyšetrovania bol zapečatený a doručený pápežovi, ktorý 23. júna 1321 schválil druhé vyšetrovanie. De Sabbello zostal v komisii a pripojil sa k nemu biskup z Anagni Peter Ferri a biskup z Terraciny Andrew. Druhé vyšetrovanie, ktoré sa konalo vo Fossanova, trvalo od 10. novembra do 27. novembra. Bolo predvolaných vyše sto svedkov. V júli 1323, viac ako dva roky po druhom a poslednom vyšetrovaní, pápež definitívne schválil kanonizáciu Tomáša Akvinského.

Kanonizácia svätého Tomáša bola v čase avignonského zajatia (1309-1378). Konala sa v dvoch fázach. Prvá slávnosť bola 14. júla 1323 v Pápežskom paláci v Avignone. Druhá sa konala 18. júla toho istého roku v avignonskej katedrále. Kanonizačná bula Redemptionem misit  stanovila deň sviatku svätého Tomáša Akvinského každoročne na 7. marca. V roku 1324 generálna kapitula dominikánskeho rádu vyhlásila, že svätý Tomáš sa vo význame a v úcte umiestni hneď za svätým Dominikom. V roku 1969 sa Tomášov sviatok premiestnil na 28. januára, keďže 7. marec bol často dňom Veľkého pôstu. 28. január je deň, keď boli Tomášove ostatky odovzdané francúzskym dominikánom.

 

Jana Solárová

Obrázok: commons.wikimedia.org