Ako bolo na putovaní?

Stúpajú a síl im stále pribúda… (Ž 84,8)

Ȏsmy ročník putovania pod dominikánskou vlajkou bol poznačený extrémne horúcim počasím. Mnohokrát bolo treba siahnuť až na dno vlastných síl, zaprieť sa a šlapať napriek otlakom, boľavým kolenám či spálenej pokožke. S podporou spoločenstva ide všetko ľahšie. O zážitkoch z Putovania za pravdou nám porozprávala najmladšia účastníčka, pätnásťročná Klárka.

Putovanie sme začínali v nedeľu a končili v sobotu. Prvý a posledný deň sme nechodili, takže celú trasu, okolo 130 km, sme prešli za päť dní.

Začínali sme v Trenčíne, konkrétne v Skalke pri Trenčíne, z pútnickeho miesta, kde žili pustovníckym životom sv. Benedikt a Svorad, a skončili sme v Nitre, v Bazilike sv. Emeráma, kde je pochovaný sv. Benedikt.

Bolo nás 38. Z toho 5 dominikánov a 5 dominikánok.

Putovali sme denne okolo 22 km, najviac sme prešli 27 a najmenej 18. Ráno sme vstávali o pol siedmej, najedli sme sa, pomodlili, pobalili, nachystali sme si desiatu a vyrážali sme okolo ôsmej, Našťastie sme nemuseli so sebou nosiť všetku batožinu, iba malý ruksak, zvyšok nám odviezla dodávka. Celý deň sme putovali s malými prestávkami na napitie a jednou väčšou na obed/ desiatu. Na miesto sme dorazili medzi 15. a 17. hodinou. Potom vešpery, svätá omša, adorácia, obed, respektíve večera a voľno, večerná modlitba. Spávali sme v školách na zemi.

Okrem putovania sme mali v programe jedno poobedie workshopy. Mohli sme si vybrať medzi témami 1. O Pravde a múdrosti so sv. Tomášom (br. Samuel, Aymen Al Mandalawi a Lukáš Žemla) 2. Vidieť človeka v pravde a láske (sr. Giorgia a Kristína Cichová). Ostatné dni sme čítali úryvky z knihy o fanatizme a neskôr sme sa o tom v skupinkách rozprávali.

Či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe (Ž 139,3)

Celé putovanie sa nieslo v radostnej atmosfére. Najveselší zážitok si odnášam z kázne otca Pavla, keď chcel povedať domácim, že niektorí účastnící museli odísť domov, ale sformuloval to do vety: ,,Dve z našich účastníčiek už medzi nami nie sú, už sú na lepšom mieste medzi svojimi blízkymi.” A my, keďže sme vedeli, ako to myslel, sme sa začali všetci smiať.

Každému, kto si verí, že by to zvládol a chcel by niečo také skúsiť, by som putovanie odporúčala, nech neváha.

Najväčsie pozitívum pre mňa bolo, že sme na chvíľu vypadli zo svojho sveta a zaujímalo nás iba to, koľko máme kilometrov do cieľa, a akú časť trasy pôjdeme po tieni a vďaka tomu nám ostalo viac priestoru v hlave sa sústrediť na Boha, modlitbu…