Obeta je ťažká. Začína sa to v bode, že je ťažké pochopiť, prečo by sme sa vôbec mali obťažovať. Ako človek, ktorý tiež bojuje s neochotou v obetavosti, som sa obrátil na dôveryhodného brata (Tomáš Akvinský), aby som si túto vec vyjasnil.
„Obetu“ zvyčajne chápeme ako „vzdanie sa niečoho“ alebo „vykúpenie sa u Boha“ alebo niečo podobné. Obeta je skutočne vonkajším znakom vnútornej obety našich duší Bohu. Je to naozaj niečo pozitívne a dobré. Tu je spôsob, ako sa dostať k jadru záležitosti:
Každý človek by mal vedieť, že je podriadený vyššej bytosti. Stačí sa pozrieť na to, aký som zmätený a nešťastný, a uvedomím si, že potrebujem pomoc a usmernenie od niekoho nado mnou. Hovorme mu „Boh“. Je len prirodzené, že chcem vzdať česť a preukázať podriadenosť tomu, kto mi môže pomôcť. A hoci nie je také zlé len tak sedieť a premýšľať o tom, aký veľký je Boh, my sme ten typ bytostí, ktoré potrebujú používať vonkajšie znaky na vyjadrenie takýchto veľkých právd. Potrebujem teda konkrétne spôsoby, ako prejaviť Bohu česť a dokázať, že dôverujem jeho plánom viac ako svojim. Tieto konkrétne prejavy sa nazývajú obety.
Nazývame to obetou, napríklad ak sa podelíme s hmotnými vecami. Na jednej strane môžeme použiť vonkajšie dobrá, aby sme si uctili Boha tým, že sa o ne podelíme so svojimi blížnymi: Boh, rovnako ako my, sa teší, keď sú šťastní tí, ktorých miluje. Ale čo s tým, keď sa vzdávam mäsa, dám si studenú sprchu alebo niečo podobné, čím nikomu nepreukazujem dobro? Kde je láska? Čo týmito obetami „vyjadrujem“?
Najjednoduchšie hovorím Bohu: „Chcem ti slúžiť na tvoju slávu a spoliehať sa v otázke môjho šťastia na teba, a nie na [sem vložte dobrú vec]. Možno hovoríme o poslednom súste koláčika, pohodlí nášho obľúbeného sedadla alebo potešení z nejakého zábavného rozptýlenia. Nech je to čokoľvek, obeta je náš spôsob, ako slobodne vyjadriť, že Boh je všetko, čo potrebujeme, aj keď nám dáva aj najrôznejšie a mnohé dobré dary. Vonkajšia obeta môže byť veľká alebo malá: dôležitá je vnútorná obeta našich duší Bohu. Takže Tomáš je úplne na palube „malej cesty“ Terezky z Lisieux.
Prinášanie obiet je akousi viditeľnou pečaťou, vonkajším znakom vnútornej skutočnosti, že patríme Bohu a chceme ho povýšiť nad všetko. Potrebujeme tieto vonkajšie znaky, aby sme nezabúdali na vnútornú podstatu. Obety nie sú len vhodným spôsobom, sú základným spôsobom, ako obrátiť náš život k Bohu.
A mali by sme vždy – vždy – pamätať na to, že Boh je blízko všetkým, ktorí ho vzývajú: ak mu obetujeme svoje srdce, vráti nám ho premenené.
Br. Isaiah Beiter, OP
Obrázok: pexels.com
