Či môže niekto prijať Ježiša do svojho srdca, a nezomrieť? Už ako dieťa kládla rodičom túto otázku a zdá sa, že sa v jej živote naplnila do bodky.
Ako desaťročná vstúpila Imelda do kláštora dominikánok vo Valdipietro na predmestí Bologne.
Veľmi milovala Ježiša v Eucharistii a túžila po spojení s ním. Vzhľadom na vtedajšie predpisy však musela počkať, kým dovŕši vek 14 rokov. Počas vigílie Nanebovstúpenia Pána 12. mája 1333 veľmi zatúžila po svätom prijímaní. Po svätej omši ostatné sestry odišli z kaplnky a vrátili sa až vtedy, keď si všimli, že po kláštore sa šíri sladká vôňa ruží. Vtedy sa im naskytol nevídaný obraz: 12-ročná Imelda kľačala so slzami v očiach a nad jej hlavou sa vznášala svätá Hostia. Pristúpil kňaz s paténou v ruke a hostia na ňu zostúpila. Kňaz pochopil, že toto je chvíľa, keď má Imelda prvýkrát prijať Ježiša v Eucharistii. Po prvom svätom prijímaní upadla Imelda do extázy a keď ju prišli sestry zavolať na večeru, bola už v nebi so svojím milým.
Pápež Lev XII. ju vyhlásil v roku 1826 za patrónku prvoprijímajúcich detí. Slovenská kongregácia sestier dominikánok si ju vybrala za hlavnú patrónku a nesie jej meno – Kongregácia sestier dominikánok blahoslavenej Imeldy.
-js-
