Je to krásny pocit vedieť, že pre niekoho vaša púť na tomto svete znamená veľa, dokonca najviac. Nenachádzajúc slová a prirovnať niečo k neprirovnateľnému. Dá sa porovnávať s Bohom? Nemyslím si. Ľudia sa snažia ovládať prírodu, dokonca aj ostatných ľudí. Ale stále to nie je ono. Príroda ničí a ľudia sa búria, a pritom ničia (samozrejme pokiaľ nejde o Nežnú revolúciu😊). Vari nie je lepšie podobať sa v niečom inom?

Kráčal lesom, neohrozený, nebojácny. Jeho krok prezrádzal, že nemieni zastaviť, ani keby stretol medveďa. Jeho kroky sprevádzal život. Viera (nemyslím tvoju babku Vieru) je pojem, o ktorom sa dá básniť, hovoriť, ba dokonca aj filozofovať. To, že niečomu veríme predsa musí mať dopad na náš život, no nie? Viera znamená byť odvážny, nebáť sa výziev a veriť Bohu, aj keď to nie je vždy také easy.

I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.“ (Ž 23,4)

Vari je nádej zlá? Dúfajúc v dobro, zmenu, útechu. Ničí tvoje zmierenie sa so zlým svedomím alebo dúfa, že sa polepšíš. Boh na teba nezanevrel, počíta s tebou, ak sa ani neodvážiš dúfať, že sa niečo v tebe zmení k lepšiemu, tak nezabúdaj, že On neprestáva dúfať.

Dúfajte v Pána na veky večné, lebo Pán, Jahve, je večnou skalou.“ (Iz, 26)

Matka sleduje nový život, ktorý nosila 9 mesiacov pod srdcom. Bezpodmienečná láska. Slovami neopísateľné, a predsa skutočné. Nie je to vytúžená láska, ona je proste od počiatku tam. Nedívaj sa toľko na romantické filmy. Otvor si Bibliu. Pozri na kríž, ktorý ti visí na krku. To je láska. Ak sa chceš trošku podobať Bohu, tak láska musí trochu bolieť, ale nemôžeš to vzdať, pretože Boh to s tebou nikdy nevzdal. Boh v teba nekonečne verí, nekonečne v teba dúfa a nekonečne ťa miluje.

Timotej Briš

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

2656 Do modlitby sa vstupuje tak, ako sa vstupuje do liturgie – tesnou bránou viery. Prostredníctvom znakov Pánovej prítomnosti hľadáme jeho tvár a túžime po nej, chceme počúvať a zachovávať jeho slovo.

2657 Duch Svätý, ktorý nás učí sláviť liturgiu v očakávaní Kristovho návratu, nás vychováva, aby sme sa modlili v nádeji. A naopak, modlitba Cirkvi a osobná modlitba živia v nás nádej. Najmä žalmy nás svojou konkrétnou a pestrou rečou učia skladať našu nádej v Boha: „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil. Vyslyšal môj nárek“ (Ž40,2). „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15,13).

2658 „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5). Modlitba, stvárňovaná liturgickým životom, čerpá všetko z lásky, ktorou sme milovaní v Kristovi a ktorá nám dáva schopnosť odpovedať na ňu tak, že milujeme, ako nás on miloval. Láska je zdrojom modlitby. Kto z neho čerpá, dosahuje vrchol modlitby:
„Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania, a radšej chcem zomrieť, milujúc ťa, ako žiť, a nemilovať ťa. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť, aby som ťa mohol milovať večne… Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať, že ta milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom dychu.“