Dogma o Nanebovzatí Panny Márie v znení „Nepoškvrnená a ustavične panenská Božia Matka Mária bola po ukončení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ bola schválená v roku 1950. Prečo až tak neskoro? Čo predchádzalo jej vyhláseniu a aký význam má Máriino Nanebovzatie pre život kresťana? O tejto téme sa rozprávame s bratom Alanom OP.
Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je jedným z najstarších mariánskych sviatkov. Spomína sa už pred efezkým koncilom, ktorý bol v roku 431. Ako tento sviatok vznikal?
Vývoj úcty k Panne Márii je potrebné chápať v kontexte vývoja úcty k ostatným svätým. Z dejín vieme, že ako prví boli ranou Cirvkou uctievaní mučeníci, teda tí, ktorí počas prenasledovania Cirkvi v prvých storočiach nášho letopočtu boli usmrtení kvôli svojej viere v Krista. Špeciálnym dňom, počas ktorého si veriaci uctievali týchto mučeníkov, bol najmä výročný deň ich mučeníckej smrti, tzv. dies natalis, teda deň, kedy sa narodili pre nebo.
Mária však nezomrela ako mučeníčka. Raná Cirkev dokonca nič nehovorí o jej telesných pozostatkoch (či relikviách). Vzdelaný biskup Epifánius (†403) poznamenal, že sa nikde nedozvedel, aby sa v Jeruzaleme hovorilo o Máriinom hrobe (s jej pozostatkami) či o jej smrti. Bol presvedčený, že Máriin skon sa vyznačoval niečím zázračným.
Už z konca štvrtého storočia sa nám zachovali zmienky o zopár pamätných dňoch, počas ktorých miestna cirkev uctievala Pannu Máriu. V Jeruzaleme (a Palestíne) takýmto pamätným dňom na Máriu bol 15. august. Obsah tejto “mariánskej spomienky” postupne prešiel istými zmenami, až napokon v šiestom storočí nadobudol význam pripomínania záveru Máriinho pozemského života a začal sa nazývať “Zosnutie”, “Prechod” (teda Transitus) či “Nanebovzatie”. 15. august sa tak začal sláviť ako Dies natalis Panny Márie.
Na záver by som ešte dodal, že hoci prvé mariánske “spomienky” v rámci slávenia liturgie sa objavili “až” v štvrtom storočí, to neznamená, že aj počiatky mariánskej úcty začínajú až v tomto storočí. Liturgické mariánske “spomienky” sú totiž vyústením a ovocím mariánskej úcty, a tá je hlboko zakorenená v samotných knihách Svätého písma (najmä v Novom zákone). Záblesky tejto úcty medzi veriacimi nachádzame už v prvom či druhom storočí, pričom každým storočím sú tieto záblesky žiarivejšie a rozšírenejšie.
Ak tento sviatok patrí medzi najstaršie mariánske sviatky, prečo bola samotná dogma vyhlásená až pápežom Piom XII. v roku 1950?
Na začiatku odpovede by som pripomenul ďalšie dôležité rozlíšenie, a to medzi samotnou mariánskou úctou, ktorej počiatky, ako už bolo spomenuté, siahajú do prvých storočí vzniku Cirkvi a vieroučnou náukou o Márii (či mariánskymi dogmami), ktorá sa v rámci Cirkvi buduje a kryštalizuje postupne, krok za krokom, opierajúc sa o Písmo a Tradíciu. A tak hoci sa prvá mariánska dogma o Márii ako Bohorodičke (Theotokos) prijala “až” na Efezskom koncile v roku 431 (pričom touto dogmou koncil bránil a potvrdil katolícku vieru v Ježišovo božstvo), vonkoncom to neznamená, že pred koncilom Mária nebola veriacimi uctievaná, a to aj titulmi ako Matka Pána či Bohorodička. Podľa všetkého to bol Origenes (†253), ktorý ako prvý priradil Márii titul Bohorodička.
Viaceré koncily už v 4. či 5. storočí taktiež obhajovali Máriino panenstvo. Prvé dve mariánske dogmy – Mária ako Bohorodička a Mária ako Panna – vychádzajú explicitne z Písma, pričom sú bytostne spojené s osobou samotného Krista: Mária porodila Bohočloveka, ktorý neporušil jej panenstvo. Najmä dogma o Máriinom božskom materstve sa považuje za akýsi základný kameň vierouky o Márii, z ktorého vychádzajú a o ktorý sa opierajú ďalšie mariánske dogmy či katolícke učenie o Márii.
Ďalšia mariánska dogma bola vyhlásená až Piom IX. v roku 1854, keď po vášnivých teologických debatách trvajúcich niekoľko storočí bola Mária napokon slávnostne prehlásaná za nepoškvrnene počatú: Mária sa narodila bez škvrny dedičného hriechu. Viaceré mariánske zjavenia v nasledujúcich rokoch (Lurdy či Fatima) podnietili ďalšiu obnovu mariánskej úcty či mariánskych hnutí, ktoré v istom zmysle dosiahli svoj vrchol v roku 1950, keď pápež Pius XII. definoval dogmu (po súhlasnom stanovisku drvivej väčšiny biskupov z celého sveta) o Máriinom nanebovzatí. Ak dogma z roku 1854 osvetľovala počiatok Máriinho pozemského života, dogma z roku 1950 sa zamerala na koniec Máriinho pozemského putovania. Ak to dosť odľahčím, dogma o Nanebovzatí si “musela” počkať na vyhlásenie dogmy o Máriinom nepoškvrnenom počatí. Dogma o Máriinom nanebovzatí totiž uzatvára pomyselný kruh Máriinho pozemského života, ako ho pod vedením Ducha Svätého rozpoznala Cirkev.
Na záver už len pripomeniem, že hoci Máriino nanebovzatie bolo dogmatizované len pred niekoľkými desaťročiami, Cirkev už mnoho storočí uctieva Máriu ako tú, ktorá bola s telom a dušou vzatá do neba.
Aké boli biblické podklady, prípadne iné argumenty pre vyhlásenie tejto dogmy?
Sú tri piliere, o ktoré sa opiera vyhlásenia (nielen) poslednej mariánskej dogmy. Tým prvým je typologické čítanie Biblie, Starého a Nového zákona. Je totiž viacero biblických predobrazov, ktoré naznačujú Nanebovzatie Panny Márie. Napríklad, žena a matka (Eva) z protoevanjelia z knihy Genezis, ktorej potomstvo rozšliape hadovi hlavu (porov. Gn 3, 14-16) je predobrazom inej ženy a matky (Márie), ktorej potomstvo (Ježiš Kristus) porazí diabla (porov. Jn 19, 25-3 0), a ktorú Cirkev stotožňuje so ženou a matkou, ktorá je v nebi odetá slnkom a má na hlave veniec z dvanástich hviezd (porov. Zjv 12, 1). Alebo iné typologické čítanie Písma nám zjavuje, že Mária je novou archou zmluvy (porov. 2 Sam 6, 2-12 a Lk 1, 39-45.56), ktorá sa za burácania a zemetrasenia objavila v nebi (porov. Zjv 11, 19). Druhým pilierom je autorita Cirkvi vysvetľovať Písmo, ktorou ju vyznačil samotný Pán (porov. napr. Mt 16, 19; 18, 18). Cirkev, ktorá nie je nad Písmom, ale v službách Písma, pričom je vedená Duchom Svätým, totiž prostredníctvom svojho Učiteľského úradu (Magistéria) správne interpretuje Božie Slovo, ktoré jej bolo odovzdané a zverené. A napokon, tretím pilierom je to, čo teológia nazýva “analógia viery”, teda vzájomné harmonické prepojenie a osvetľovanie jednotlivých právd viery. Nanebovzatie Panny Márie ako dogma jednoducho sedí s ostatnými pravdami viery, je v harmonickom súlade s ďalšími dogmami. Stačí si všimnúť, že dogmatická formulácia Nanebovzatia Márie obsahuje slová: “Nepoškvrnená a ustavične panenská Božia Matka Mária bola po ukončení svojho pozemského života…” Teda v úvode tejto formulácie pápež Pius XII. spomína predošlé tri mariánske dogmy: nepoškvrnené počatie, panenstvo a Božie materstvo, o ktoré sa dogma o Nanebovzatí skutočne opiera (ale nielen o tieto) a ktoré nám zároveň pomáha lepšie pochopiť (napr. dogma o Nanebovzatí Márie vrhá nové svetlo na materstvo Panny Márie, ktoré sa v duchovnom význame rozširuje na všetkých ľudí, za ktorých sa Mária v nebi neustále prihovára).
„Po ukončení pozemského života“- znamená to, že Panna Mária zomrela alebo bola do neba vzatá ešte pred smrťou?
Dogmatická formulácia Pia XII. neodpovedá na otázku, či Mária zomrela alebo nezomrela. Táto otázka, ktorá so sebou prináša viacero ťažkostí (napr. ak by Mária zomrela, ako by sa teologicky obhájilo neporušenie jej tela?), do ktorých nechcem zachádzať, je stále predmetom teologických úvah. Dogmatická formulácia hovorí “len” to, že na konci svojej pozemskej púte, ktorý nie je bližšie špecifikovovaný, bola Mária vzatá s telom i dušou do neba (podľa biblickej tradície aj Henoch a Eliáš boli vzatí do neba). Toto je podstatné! A tak hoci značná väčšina teológov sa prikláňala k názoru, že Máriin pozemský život sa skončil smrťou, po ktorej nasledovalo Máriino nanebovzatie, predsa len spôsob ukončenia jej pozemského putovania zostáva pre nás tajomstvom. Dogmy totiž niekedy poodhaľujú (nadprirodzenú) realitu, ktorú ale v plnosti spoznáme až v nebi.
Luca Giordano: Nanebovzatie Panny Mátie
Veríme, že ostatní zosnulí sú v nebi bez tela do času Kristovho druhého príchodu, keďže až potom nastane vzkriesenie tela. Prečo bola Panna Mária vzatá do neba aj s telom?
Mária je totiž prvou vykúpenou, Mária vďaka všetkým výsadám plynúcim z jej božského materstva bola vykúpená vznešenejším spôsobom ako my všetci ostatní. Ona ako prvá z ľudského pokolenia v plnosti zakúsila ovocie Kristovho vykúpenia, a to v sebe zahŕňa aj vzkriesenie tela a oslávenie v nebi. Úzky a nerozlučný zväzok medzi Máriou a jej Synom, ktorý zdobil jej pozemskú existenciu, pokračuje aj v nebi po jej telesnom Nanebovzatí. Mária je navyše predobrazom Cirkvi. Na nej Cirkev vidí, čo ju v budúcnosti čaká: oslávanie pri druhom Kristovom príchode, ktoré Mária ako najvznešenejší úd Cirkvi už dosiahla, keď bola s telom i dušom vzatá do neba. Hľadieť na nanebovzatú Máriu tak znamená hľadieť do budúcnosti so životodarnou nádejou.
Aký význam má Nanebovzatie Panny Márie pre duchovný život kresťana?
Jej nanebovzatie nám okrem iného pripomína cieľ nášho pozemského putovania, ktorým je samotný Boh. Dnes sa mnoho ľudí, dokonca aj veriacich, bezcieľne túla životom. Kráčajú bez cieľa, blúdia. Takéto blúdenie však človeka unavuje. No Nanebovzatie nám pripomína cieľ, ktorý by sme mali mať neustále pred svojimi očami a ktorý by mal stvárňovať všetko naše konanie. Brať vážne Máriino Nanebovzatie k Bohu znamená brať vážne moje “Nazemižitie” s Bohom. Máriino vzatie do neba je totiž pevným smerovníkom pre moje žitie na zemi.
Jana Solárová
Obrázok: commons.wikimedia.org
