V druhej časti rozhovoru s bratom Alanom o cnostiach podľa Tomáša Akvinského sa pozrieme úplne prakticky na to, ako postupovať v duchovnom živote pri pestovaní cností. Na čo sa zamerať, kde začať a akú úlohu v tom celom zohráva Božia milosť.

Usilujem sa vždy o jednu cnosť alebo o všetky naraz? 

Cnosti nie sú od seba izolované. Práve naopak, sú navzájom prepojené. Spolu vytvárajú akýsi živý organizmus, v ktorom kraľuje cnosť lásky. Svätý Tomáš použil jedno pekné prirovnanie: cnosti sú ako prsty na ruke. Tak ako všetky prsty na ruke rastú proporčne, tak rastú aj jednotlivé cnosti. Ak teda pokročím v jednej cnosti, pomôže mi to rásť aj pri ďalších cnostiach. No zároveň to znamená, že by som sa nemal usilovať budovať len jednu cnosť. Nemôžem totiž vynikať v cnosti lásky, ak mi chýba cnosť pokory. Nemôžem mať silno rozvinutú cnosť spravodlivosti, ak sa nesnažím o cnosť miernosti. Cnosti sú ako články reťaze, navzájom sa ťahajú. Ak sa snažím pozdvihnúť jednu cnosť, tá so sebou ťahá hore ďalšie; ak zanedbávam inú, tá so sebou ťahá dole ostatné.

Z povahy alebo prirodzených sklonov má jednotlivec k niektorej čnosti bližšie ako k inej. Mal by rozvíjať to, čo mu ide, alebo skôr zabojovať o to, čo ide ťažšie?

V povahách sa veru líšime. Niekto má zdržanlivejšiu povahu, niekto výbušnejšiu. No naša povaha by nemala byť na ceste budovania cností dôvodom na klasickú výhovorku: „Ja som už raz taký.“ Nie povaha je prekážkou, ale naše odhodlanie to zmeniť, naša trpezlivosť a dôvera v Božiu prozreteľnosť.

Myslím si, že skôr ako rozvíjať to, čo mi ide, alebo to, čo mi nejde, je potrebné sa snažiť o tie cnosti, ktoré sú dôležité pre môj stav, pre vykonávanie môjho zamestnania či služby, alebo tie cnosti, ktoré sú potrebné na zvládnutie tých situácií, ktoré mi život najčastejšie prináša. Ak som študent, určite sa mi zíde cnosť rozvážnosti pri využívaní svojho času, cnosť vytrvalosti v štúdiu alebo cnosť miernosti pri používaní mobilu. Ak mám prácu, kde zakúšam mnoho podnetov k hnevu, určite by som mal budovať cnosť rozvážnosti pri hľadaní východiska z danej situácie či cnosť zdržanlivosti v hneve. Naše životné okolnosti nám teda ukážu, na akých cnostiach by sme mali viac pracovať. Zamerať sa na tieto, no pritom nezanedbávať úplne tie ostatné.

Navyše, pri zameraní sa na budovanie istých cností nám môže pomôcť aj Tomášovo tvrdenie, že je dokonalejšie usilovať sa o dobro, ako sa len snažiť vyhýbať zlu. Je teda lepšie rozvíjať tie cnosti, ktoré priamo vedú k dobru (napr. cnosť rozvážnosti či spravodlivosti) ako tie, ktoré skôr zmierňujú zlo (napr. rôzne odtiene cnosti miernosti). Alebo na inom mieste Tomáš hovorí, že čím viac cnosť sleduje dobro viacerých ľudí ako dobro jednotlivca, tým je lepšia, vznešenejšia. Samozrejme, každá naša snaha o rast v cnostiach by mala byť zároveň snahou o rast v láske.

A napokon, pre veriaceho človeka by na prvom mieste určite mali byť vliate cnosti viery, nádeje a lásky. Tie by mali prenikať vždy všade všetko, čo robíme.

Akú úlohu pri pestovaní cností zohráva Božia milosť?

Budovanie cností nie je šprint, ale beh na dlhé trate. Vyžaduje si trpezlivosť a vytrvalosť. Preto sa cnosti, ktoré sú zamerané na konečné dobrá, zvyknú nazývať získané cnosti. Človek totiž tieto cnosti získava opakovaním istého konania dobra. Aj tu, pri cnostiach, platí to slávne Tomášovské: milosť neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje. Božia milosť teda očisťuje a pozdvihuje ľudské cnosti. Podľa Tomáša, najmä milosť posväcujúca, ktorá nám dáva účasť na Božom živote (robí nás Božími priateľmi) a ktorú dostávame či už vo sviatosti krstu alebo sviatosti pokánia, pretvára a zdokonaľuje naše cnosti. Nielenže sa naše cnostné skutky stávajú záslužnými, ale vďaka posväcujúcej milosti sa naše získané cnosti viac navzájom stmeľujú. Dokonca sú nám skrze túto milosť darované aj tzv. vliate cnosti (napr. vliata cnosť rozvážnosti, vliata cnosť miernosti a pod.), ktorých posledným cieľom nie je nič iné ako Nekonečné Dobro, teda Boh. Bez toho, aby som zachádzal do podrobností, spomeniem, že vliate cnosti, ktoré sú nadriadené získaným cnostiam, nám tak pomáhajú každý jeden dobrý skutok, aj ten najvšednejší, vykonať s pohľadom upretým na Boha, ktorý je naším definitívnym cieľom. Božia milosť má tak pri budovaní cností nenahraditeľnú úlohu. Tomáš dokonca tvrdí, že bez Božej milosti človek nemôže mať cnosti v ich plnom zmysle slova.

Na záver odpovede len zhrniem, že pri budovaní cností tak nie sme odkázaní len sami na seba. Boh nám prichádza na pomoc svojou milosťou, aby dielo cností, ktoré v nás začal, s naším súhlasom a snažením aj dokončil.

Je cnosť niečo, čo už nestratím, keď ju raz nadobudnem?

Cnosť nie je akýsi sklon robiť náhodne niečo dobré, cnosť je istý návyk pre konanie dobra. Cnosti sa upevňujú opakovaním konania dobra, a to až do takej miery, že samotné cnosti sa mi dostanú tak hlboko pod kožu, že sa stanú akoby mojou druhou prirodzenosťou. No ako vieme aj z vlastnej skúsenosti, návyky môžeme stratiť. A to platí aj o cnostiach. Cnosti sú preto ako nádherné perly, ktoré nestačí len raz získať, ale o ktoré je potrebné sa neustále starať. Usilovať sa o cnostný život, o budovanie cností, je naše celoživotné povolanie.

Nehrozí človeku tá farizejská spokojnosť so sebou, pocit, že nepotrebujem Boha, lebo som už celkom dobrý človek?

Možno by to hrozilo, ak by človek zabudol, že za všetko, čo má, vďačí v konečnom dôsledku Bohu. Navyše, samooznačenie „som už dobrý človek“ je skôr znakom zablúdenia do slepej uličky. Kresťan usilujúci sa o cnostný život totiž vie, že byť cnostným človekom, dobrým človekom, nie je jeho konečným cieľom. To by bolo krátkozraké. Cnosti sú prostriedkom k dosiahnutiu cieľa, ktorým nie je nikto iný ako Boh (a spoločenstvo s ním). Kým teda žijeme, sme vytrvalí budovatelia cností, neustáli pútnici smerujúci k Bohu, pri ktorom nás čaká pravý pokoj, pravá spokojnosť u Boha. Až On je skutočným siedmym dňom odpočinku.

Jana Solárová