Brat Tomáš v Maďarsku o Afrike

Maďari o Afrike. Predtým, než sa chytíte za hlavu, upozorním, že tentokrát to bola akcia, pri ktorej sa nám podarilo vyhnúť sa heslu „o nás bez nás“. Myslím, že za to môžeme vďačiť aj skvelému organizátorovi – Teologickej vysokej škole v Pécsi, ktorá je výnimočná tým, že na nej študujú iba laici.

Bolo hneď niekoľko hostí, ktorí sú pôvodom z Afriky, a drvivá väčšina z nich v nej aj trvale pôsobí. Našla sa jedna rehoľná sestra, trvale pôsobiaca vo Viedni, dvaja africkí kňazi študujúci medicínu v Európe, jezuita a básnik z Konga, našiel sa aj zástupca Koptskej cirkvi a tiež zopár iných, ktorí prišli vyslovene len na túto našu týždennú letnú školu. Prišiel sa na nás pozrieť aj apoštolský nuncius pre Maďarsko – Michael August Blume, SVD – a tiež prednášal o svojom niekoľkoročnom pôsobení v Afrike.

Téma, na ktorú som sa osobne tešil najviac, znela: „Môže sa tanec považovať za liturgický?“ Prednášajúci nám asi v polovici svojej prednášky k tomu pustil záznam nejakých verejných quæstiones disputatæ s jedným z afrických biskupov, ktorý na otázku týkajúcu sa tanca v liturgii odpovedal entuziasticky až skoro agresívne, že „Európania nemajú čo riešiť tanec.“ My sme síce jeho radu neposlúchli, no kvôli mnohým osobným vsuvkám afrických prednášajúcich sme v súlade s názorom zmieneného biskupa zistili, že v podstate tomu rozumieme o dosť menej, než si myslíme. A nakoniec sme dospeli k tomu, že vývin „čistej“ liturgie v Európe sme začali čoraz viac podozrievať. Objasnili sme si totiž, že Afričania a tanec sú nerozlučná dvojka. Ale nemá azda v našej kultúre tanec tiež výsostné miesto? Zvlášť my, Slováci, máme bohaté folklórne tradície, ktorých som si plne vedomý, aj keď som k folklóru a slovenským tradíciám, žiaľ, nebol vedený. Túto živú uvedomelosť prítomnosti regionálnych tradícií aj v našej kultúre mi potvrdzuje jeden pre mňa výnimočný zážitok v istej oravskej farnosti, v ktorej sa dáva, niekto by možno (žiaľ) povedal, prehnaný priestor folklórnemu vstupu do liturgie. Bolo to snáď možno neopakovateľné, vidieť „domestifikovanú“ liturgiu, ktorá bola asi tak nádherná, ako zle som ju práve pomenoval, práve kvôli tomu, že celú liturgiu sprevádzali miestne tradície. Od krojov cez spev, až po prejavenie štedrosti daného kraja v obetovaní času, ale aj hmotných dobier, to všetko tam bolo… Okrem tanca. A práve toto sme začali podozrievať, že ak teda tanec je našej kultúre blízky, prečo sa v liturgii v Európe nijak zásadne neprejavuje? Nevzdali sme sa niečoho? Neurobili sme z kostola kultúru, kvôli ktorej sme sa zriekli toho „pravého orechového“ z našich krajov? V prednáškovej miestnosti začalo byť dusno a veľmi rýchlo vznikla atmosféra, v ktorej sme sa od otázky: „Prečo v Afrike na omši tancujú?“ dopracovali k provokatívnej otázke: „A prečo my nie?“

Nedá mi nevyjadriť sa k jednému krátkemu videu, ktoré je čoraz populárnejšie, nakoľko nesie veľký potenciál rozosmiať človeka, ak je správne použité. To krátke vizuálne zobrazenie predstavuje tradíciu Ghany, možno kresťanskú zároveň, v rituáli pohrebu, ktorý je samozrejme sprevádzaný tancom, ale so samotnou rakvou. Na internete sa to veľmi rýchlo začalo používať v oblasti nešťastných príhod ľudí, kde sa to prehrá krátko po zobrazení nejakého človeka, ktorý si práve prešiel niečím evidentne bolestivým. Motorkár narazil do plotu? Milisekundu po náraze video strihneme a pustíme tam černochov, ako si tancujú s rakvou. Úprimne, niekoľko mesiacov som nevídal nič vtipnejšie. Zhnusilo sa mi to práve po jednej z prednášok v Maďarsku. Takéto využitie kultúrneho prvku – spôsobu pochovávania – na humor, by sa mi asi nepodarilo k niečomu prirovnať, keby sme si s nimi mali vymeniť pozície, a oni boli tí, čo by sa smiali nám z nejakého kultúrneho prvku typického práve pre nás. Prispieva k tomu aj fakt, že už len máločo považujeme za to „svoje“ a ešte menej z toho je známe vo svete. Snáď by mohli parodovať naše predstavy o ideálnom živote, ktoré v našich končinách väčšinou usmerňuje kariéra a peniaze. Niekedy sme možno v tom, že to je vlastne všetko, čo Afrika potrebuje. No keby sme k nim boli arogantní, bolo by otázkou času, kedy by ich začali používať miesto toaletného papiera.

Ak sa vrátim späť, dá sa konštatovať, že sa vytráca povedomie tradícií a regionálnych zvykov, pričom Slovensko je na tom ešte skutočne excelentné. A tak keď nerozumieme ani svojim tradíciám, je nám o to ťažšie porozumieť tancu v afrických tradíciách.

Africké tradície – je ich skutočne veľa? Aj napriek tomu, že sme si mysleli, že nám to nie je treba pripomínať, bolo pre dialóg len prospešné, keď sme si pripomenuli, že Afrika nie je len jeden štát/krajina. Ak by si Spiš a Orava v kontexte nárečí vôbec nerozumeli, vynásobili by sme počet takýchto rozdielov v nárečiach číslom 15, dostali by sme situáciu podobnú v jednom z vyše 50 štátov Afriky. Jedna krajina môže mať, rovnako ako v Papue-Novej Guinei, kde sa nad tým „prekvapivo“ zarazíme kvôli domnienke vyspelej krajiny na vzdialenom východe, aj 130 jazykov, ktoré sú od seba vzájomne odlišné niekedy tak ako maďarčina a slovenčina. Ide o akúsi „kmeňovú“ prítomnosť v štátoch, majúcu pôvod v hlbokej spätosti jednotlivcov so svojimi rodinami a v úcte k starším. Všetky prvky poslednej vety musia byť vyjadrené v liturgii. Napríklad vysvätený kňaz musí prejsť „potvrdením“ zo strany „starších“, starší majú vždy výnimočné miesta a rúcha na liturgii, a s vnucovaním európskej tradície (v čomkoľvek) sa určite nikam nedostanete. Afrika má svoju vlastnú spiritualitu, má svojich vlastných básnikov a má aj svoje vlastné dejiny, ktoré sú osvetlené len z hľadiska pôvodu ľudskej rasy na jednej strane a kolonizáciou na strane druhej. Afrika bola dlho v tieni akéhosi imperatívneho kolonializmu európskych veľmocí a len niekoľko desaťročí dozadu začala bojovať o svoju identitu. Práve pri tomto boji o identitu sme sa kúsok zdesili, či celá naša európska kultúra nie je založená na tom, že moja pravda je vždy viac než čokoľvek, s čím sa stretnem u druhého. Začali sme premýšľať, či to nie je dôvod tak značného poklesu počtu kresťanov v Európe. Práve tu sme začali vnímať, že Afrika nás má čo naučiť, že skôr by sme sa nimi mali inšpirovať v mnohých otázkach a hodnotách, než im pod nálepkou misií vnucovať našu (pre nich nezrozumiteľnú) kultúru.

Z môjho veľmi subjektívneho názoru práve toto ovzdušie, že sa máme čo učiť od Afričanov, bol dôvod, prečo si jeden prednášajúci „vylomil zuby“. Pustil nám jeden film, kde teda bolo hneď niekoľko úprimných a silných zobrazení kontrastu našich kultúr. Dovolím si krátko opísať svoj obľúbený moment. Istý kmeň je napadnutý nepriateľmi, lebo k nemu priletelo lietadlo Európanov s nákladom potravín a liekov. Takmer všetci sa stihli napchať do lietadla a utiecť v ňom. Jeden malý chlapec ale nemal miesto v lietadle, na čo Európan skoro prizabil stewarda a chcel ho podplatiť nesmierne mastnou sumou. To tam však nehralo žiadnu rolu. Chlapec, vnímajúc že sa stal predmetom konfliktu, z lietadla vybehne, takmer na istú smrť. Beloch bol ochotný dať celý svoj majetok, no bol odzbrojený, lebo to na nikoho nezapôsobilo, zostal úplne vyradený – zákonitosti jeho domoviny tu vôbec neobstoja – čo teraz? Ako to, že beloch nedokázal splniť svoju úlohu pomáhať, a miesto toho teraz videl úplnú neschopnosť urobiť čokoľvek, aby tomu chlapcovi pomohol… Bol som rád, že to bol (len) film, a to adekvátny na písanie o Afrike, ale mám pocit, že tento beloch prezentoval európsku kultúru lepšie než celý film problematiku HIV a AIDS v Afrike, čo bola téma, ktorou sa zaoberal. Ten film bol srdcervúci, ale rovnako aj manipulatívny. Prednášajúci sa pomocou filmu snažil poukázať na to, že už ako mladí študenti máme moc a prostriedky na to, aby sme aktívne pretvárali tento svet k lepšiemu, ale – vraj ich nepoužívame. Na čo som staršiemu pánovi vyčítal, že takto burcovať mladých, aby menili svet, lebo on už prepásol svoje najlepšie chvíle a má výčitky svedomia, nie je ten najlepší nápad. V dialógu s ním som dával najavo, že nesieme na ramenách chyby predošlých generácií, na ktoré potrebujeme viac síl než odvahy, a je ťažké popritom ešte myslieť na lepší svet, veď nám by stačilo nerobiť čokoľvek z tých tragédií, ktoré tu už boli. Snažil som sa vniesť do diskusie trochu reality. Niekedy zostávam zarazený, ako sa tým „starším“ sní za komunizmom. Nie že by som nerozumel problému nezamestnanosti, ale snáď odo mňa očakávajú, že s nimi budem sniť tiež? Tak ako sa kritizuje prílišný liberalizmus dnešnej doby, presne tak sú pod paľbu aj tí, ktorí svojimi pevnými zásadami idú proti tomuto prúdu, sú tiež liberálni svojím spôsobom – slobodní od prúdu dneška. V prednáškovej sále sme sa po búrlivej výmene názorov dostali k tomu, že najideálnejšie bude zotrvať na súčasnom mieste, ale poctivo a úplne. Ako by sme mohli zmeniť vykorisťovanie afrických krajín svetovým ekonomickým trhom, ktorý peniaze v Afrike získava počnúc predajom zbraní, cez lacnú pracovnú silu, až po masový predaj kondómov, predstavených ako riešenie problému šírenia HIV a AIDS? Možno práve tým, že teraz už máme istú skúsenosť s týmito problémami, časom podporíme aktivity, ktoré skutočne posunú tento svet niekde za vysnívaný horizont. Ale kvôli môjmu protestu nepadne predsa určitá časť svetového trhu zarábajúceho na Afrike. Jednotlivci mávajú silu a vplyv vďaka ľuďom, ktorí ich podporujú – či už sú to voliči alebo priatelia a blížni. A na tieto organizované skupiny postavené na svojich vlastných hodnotách a ideách sme ešte prikrátki.

Bl. Pierre Claverie ma naučil, že nechuť viesť skutočný dialóg môže spočívať práve v náročnosti pripustenia si toho, že niekedy potrebujem úplne odlišného človeka, názorovo, hodnotovo, vierou, aby som si uvedomil, že Pravda je ďaleko väčšia než to, čo som z nej už objavil. Aj neveriaci alebo človek iného vyznania má kúsok pravdy, ktorý mne chýba, a ktorý mi môže sprostredkovať jedine on. Niekedy je to práve kultúrny a jazykový rozdiel medzi prostrediami, z ktorých sa dvaja jednotlivci zišli k dialógu. Inokedy to býva obava z toho desného pocitu, že niekto ma v argumentácii porazí a úplne spochybní moje dovtedajšie presvedčenia, na čo sa ale nemôže reagovať agresivitou, ani vytesnením problému, ale naopak – prijímajúcou mysľou, ktorá je otvorená dobrodružstvu honby za Pravdou.