Posolstvo z Božieho Slova dnešnej 2. pôstnej nedele je pomerne jednoduché. Mohli by sme ho zhrnúť do jednej vety: Zmyslom všetkého utrpenia, smrti, obety života je nebo. V Crede vyznávame, že veríme vo večný život. Perspektíva celého pôstneho obdobia, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť, je práve sláva zmŕtvychvstania.

Abrahám prežíva neopísateľnú radosť z narodenia syna Izáka, Boh mu túto radosť okamžite chce zobrať svojím ľudsky nepochopiteľným: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny »Morja«! Tam ho obetuj!“ Svätá Terézia z Lisieux pochopila, že toto je vlastnosť lásky: „Milovať znamená darovať všetko, darovať seba!“

Abrahám a Izák sa stali predobrazom Boha Otca a jeho Syna. Pekne to vysvetľuje Pavol v 2. čítaní: „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko.“ Boh dáva všetko – to je vlastnosť lásky. A preto aj žiada všetko!

Budha odporúčal svojim nasledovníkom, aby sa chránili akejkoľvek naviazanosti na veci, ľudí, myšlienky. Tak si má človek chrániť pokoj mysle, aby zbytočne netrpel. V skutočnosti ho to môže viesť aj k tomu, aby radšej nemiloval, lebo láska často bolí. Ježiš nás učí slobode od naviazanosti na veci. Ale učí nás zároveň láske, ktorá nie je bez utrpenia. Ježiš nás však učí nádeji, ktorá nesklame, nádeji, ktorá nás učí opúšťať všetko pre väčšie veci, ktoré sú pripravené tým, ktorí nadovšetko milujú Boha.

Čo je zmyslom obety, aká je jej perspektíva vysvetľuje List Hebrejom: “S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo. Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.” (11,17-19). A v tej istej kapitole vysvetľuje aj prečo je to tak: „Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej.“

Bratia a sestry. Ako veľmi potrebujeme nanovo a naplno uveriť a prijať túto perspektívu vzkriesenia a neba, ako zorný uhol, optiku a horizont celého nášho života!

„Všetko je márnosť!“, opakoval svätý Filip Néri ako refrén svojho života. Ale zároveň si často povzdychol z hĺbky svojho srdca: „Paradiso! Paradiso!“ Áno, to je zvolanie svätca, ktorý pochopil do hĺbky celú krásu, celú náročnosť, celú vážnosť našej kresťanskej viery: „Raj! Raj! Všetko je márnosť!“ Svätec učil týmto zásadám: „Treba mať veľkú dôveru v Boha, ktorý je tým, čím bol vždy: a netreba sa ľakať, ak sa prihodí nejaké protivenstvo. Keď je duša s dôverou odovzdaná do Božích rúk, a uspokojí sa s Božou vôľou, je v najlepších rukách, a je si 100% istá, že nech by sa dialo čokoľvek – všetko dobre dopadne. Praví Boží služobníci majú život v trpezlivosti a smrť v nádeji.

Kto počas života nevystupuje často v myšlienkach do neba, je vo veľkom nebezpečenstve, že tam nevystúpi ani po smrti.“

Premenenie Ježiša na hore Tábor tiež zjavuje apoštolom slávu Vzkriesenia, slávu neba! Bol to zážitok, ktorý im mal vtlačiť nebo hlboko do sŕdc. Čakala ich totiž najväčšia skúška. Ježiš im chce Premenením ukázať to, čo očami nebudú vidieť, čo bude skryté pod povrchom znetvoreného a poníženého Ježiša: Ježiš stále vidí Otca a je v ňom skrytá nebeská sláva.

Pápež František sa nedávno pri stredajšej katechéze venoval jednej z hlavných nerestí: neresti smútku. Áno smútok môže byť v niektorých prípadoch aj duchovnou chorobou, hriešnou chorobou. V ľudskom srdci sa rodia nádeje, ktoré sú niekedy zmarené. Môže to byť túžba vlastniť niečo, čo človek nedokáže získať; ale aj niečo dôležité, napríklad nejaká citová strata, zrada atď. Keď nastane takáto situácia, srdce človeka akoby spadlo do priepasti a pocity, ktoré prežíva, sú skľúčenosť, slabosť ducha, depresia a úzkosť. Všetci prechádzame skúškami, ktoré v nás vyvolávajú smútok, pretože život v nás vyvoláva sny, ktoré sa potom roztrieštia. V tejto situácii sa niektorí po čase nepokoja spoliehajú na nádej, iní sa však utápajú v melanchólii a dovolia jej, aby v ich srdci hnisala. Ide o smútok, v ktorom hľadáme akési divné potešenie. Takýto smútok je akoby pôžitok z nepríjemného; je to ako vziať si horký cukrík bez cukru, zlý cukrík a cmúľať ho. Smútok nachádza svoju útechu v neúteche…

Bratia a sestry. Určitá urazená zatrpknutosť, keď má človek stále na mysli nejakú požiadavku, kvôli ktorej na seba berie podobu obete, v nás nevytvára zdravý život, nieto ešte kresťanský. V minulosti každého z nás je niečo, čo je treba uzdraviť. Smútok sa z prirodzenej emócie môže zmeniť na zlý stav duše. Otcovia púšte ho opisovali ako červa srdca, ktorý rozožiera svojho hostiteľa z vnútra.

Čo mám teda robiť, keď som smutný? Zastaviť sa a pozrieť sa: je to dobrý smútok? Nie je to dobrý smútok? A reagovať podľa jeho charakteru /povahy. Nezabúdajte, že smútok môže byť veľmi zlá vec, ktorá nás vedie k pesimizmu, vedie nás k egoizmu, ktorý sa ťažko lieči.

Bratia a sestry, musíme sa mať na pozore pred týmto smútkom a myslieť na to, že Ježiš nám prináša radosť zo vzkriesenia. Nech je život akokoľvek plný rozporov, neuskutočnených túžob, nezrealizovaných snov, či stratených priateľstiev, vďaka Ježišovmu zmŕtvychvstaniu môžeme veriť, že toto všetko bude zachránené! Preto sa kresťan nenecháva paralyzovať smútkom, ale počúva povzbudenie apoštola Pavla: „Ale vy bratia, neochabujte v konaní dobra!“ Ježiš vstal z mŕtvych nielen pre seba, ale aj pre nás, aby vykúpil všetky radosti, ktoré v našom živote zostali nenaplnené. Viera vyháňa strach a Kristovo zmŕtvychvstanie odstraňuje smútok tak ako bol odstránený kameň z hrobu.

Kresťan má každý deň trénovať postoj zmŕtvychvstania. Aj o tom je dnešná nedeľa – Premenenia Pána. Amen.