2052 „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Mladíkovi, ktorý kladie túto otázku, Ježiš najprv odpovedá tak, že mu pripomína nevyhnutnosť uznať Boha ako „jedine Dobrého“, ako najvyššie Dobro a prameň všetkého dobra. Potom mu hovorí: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ A vypočítava mu prikázania týkajúce sa lásky k blížnemu: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku!“ Nakoniec zhŕňa tieto prikázania pozitívnym spôsobom: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 19,16-19).

2053 K tejto prvej odpovedi pripája druhú: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21). Táto druhá odpoveď neruší prvú. Nasledovanie Krista zahŕňa zachovávanie prikázaní. Zákon sa neruší, ale človek je vyzvaný, aby ho našiel v osobe svojho Učiteľa, ktorý je jeho dokonalým splnením. V troch synoptických evanjeliách sa Ježišova výzva adresovaná bohatému mladíkovi, aby ho nasledoval s poslušnosťou učeníka a zachovávaním prikázaní, spája s výzvou k chudobe a čistote. Evanjeliové rady sú neodlučiteľné od prikázaní.

2054 Ježiš prevzal desať prikázaní, ale zjavil silu Ducha, ktorý pôsobí v ich litere. Hlásal „spravodlivosť“, ktorá prevyšuje „spravodlivosť zákonníkov a farizejov“ (Mt 5,20), ale aj spravodlivosť pohanov. Objasnil všetky požiadavky prikázaní. „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘… No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,21-22).

2055 Keď mu položia otázku: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ (Mt 22,36), Ježiš odpovedá: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22,37-40). Desatoro (Dekalóg) sa má vysvetľovať vo svetle tohto dvojitého a jediného prikázania lásky, ktorá je plnosťou Zákona:
„Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13,9-10).

2056 Slovo „Dekalóg“ znamená doslovne „desať slov“ (Ex 34,28; Dt 4,13;10,4). Týchto „desať slov“ Boh zjavil svojmu ľudu na svätom vrchu. Napísal ich „svojím prstom“ (Ex 31,18)  na rozdiel od ostatných príkazov, ktoré napísal Mojžiš. Sú to Božie slová vo vynikajúcom zmysle. Sú nám odovzdané v knihe Exodus a v knihe Deuteronómium. Už v Starom zákone sa sväté knihy odvolávajú na „desať slov“, ale ich plný zmysel bude zjavený v Novom zákone v Ježišovi Kristovi.

2057 Dekalóg (Desatoro) sa má chápať predovšetkým v kontexte exodu (východu z Egypta), ktorý je veľkou udalosťou Božieho vyslobodenia stojacou v centre Starej zmluvy. Či sú prikázania („desať slov“) formulované ako negatívne príkazy, zákazy, alebo ako pozitívne prikázania (ako je: „Cti svojho otca a svoju matku“), poukazujú na podmienky života oslobodeného od otroctva hriechu. Desatoro je cestou života:
„Prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa“ (Dt 30,16).
Táto oslobodzujúca sila Desatora sa prejavuje napríklad v prikázaní o sobotnom odpočinku, ktorý je určený aj cudzincom a otrokom:
„Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom“ (Dt 5,15).

2058 „Desať slov“ zhŕňa a vyhlasuje Boží zákon: „Tieto slová hovoril Pán celej vašej pospolitosti mohutným hlasom na vrchu sprostred ohňa, z mraku a z temnoty – a nepridal nič. Potom ich napísal na dve kamenné tabule a dal ich mne“ (Dt 5,22). Preto sa tie dve tabule nazývajú „zákon“ (Ex 25,16). Obsahujú totiž ustanovenia zmluvy uzavretej medzi Bohom a jeho ľudom. Tieto „tabule zákona“ (Ex 31,18;32,15;34,29) sa mali uložiť do „archy“ (Ex 25,16;40,1-2).

2059 „Desať slov“ vyslovil sám Boh počas teofánie (Dt 5,4). Patria k zjaveniu, ktorým Boh zjavuje seba samého a svoju slávu. Dar prikázaní je darom samého Boha a jeho svätej vôle. Tým, že Boh dáva poznať svoju vôľu, zjavuje sa svojmu ľudu.

2060 Dar prikázaní a Zákona je súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom. Podľa knihy Exodus ľud dostáva zjavenie „desiatich slov“ medzi návrhom zmluvy a jej uzavretím, keď sa zaviazal, že „splní“ všetko, čo Pán povedal, a že to „zachová“ (Ex 24,7). Desatoro sa vždy uvádza iba po pripomenutí zmluvy (Dt 5,2).

2061 Prikázania nadobúdajú svoj plný význam v rámci zmluvy. Podľa Svätého písma morálne konanie človeka dostáva celý svoj zmysel v zmluve a jej prostredníctvom. Prvé z „desiatich slov“ pripomína prvotnú lásku Boha k svojmu ľudu:
„A keďže [človek] pre trest za hriech prešiel z raja slobody do otroctva tohto sveta, prvá veta Desatora, to jest prvé slovo Božích prikázaní, sa týka slobody: ,Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva‘ (Ex 20,2; Dt 5,6).“

2062 Prikázania v prísnom zmysle slova nasledujú až na druhom mieste; vyjadrujú, čo zahŕňa v sebe príslušnosť k Bohu stanovená prostredníctvom zmluvy. Mravný život je odpoveďou na láskyplnú Pánovu iniciatívu. Je vďačnosťou, prejavom úcty k Bohu a kultom vzdávania vďaky. Je spoluprácou na pláne, ktorý Boh uskutočňuje v dejinách.

2063 Zmluvu a dialóg medzi Bohom a človekom potvrdzuje aj skutočnosť, že všetky prikázania sú vyslovené v prvej osobe („Ja som Pán…“) a sú adresované inej osobe („Ty…“). Vo všetkých Božích prikázaniach adresáta označuje osobné zámeno v jednotnom čísle. Boh dáva poznať svoju vôľu všetkému ľudu a zároveň každému osobitne:
Pán „prikazoval lásku k Bohu a naznačoval spravodlivosť voči blížnemu, aby človek nebol ani nespravodlivý, ani nehodný Boha. Desatorom pripravoval človeka na svoje priateľstvo a na svornosť s blížnym… A preto [slová Desatora] ostávajú [aj] u nás [kresťanov] a jeho príchodom v tele sa nerušia, ale sa rozširujú a zveľaďujú.“

2064 Tradícia Cirkvi, verná Svätému písmu a v zhode s Ježišovým príkladom, priznala Dekalógu prvoradú dôležitosť a význam.

2065 Od čias svätého Augustína má „desať prikázaní“ prevládajúce miesto v katechéze budúcich krstencov i v katechéze veriacich. V 15. storočí sa ujal zvyk vyjadrovať prikázania Desatora pozitívnymi a rýmovanými formulami, ktoré sa ľahko učili naspamäť Používajú sa ešte aj dnes. Katechizmy Cirkvi často vysvetľovali kresťanskú morálku podľa poradia „desiatich prikázaní“.

2066 V priebehu dejín sa rozdelenie a číslovanie prikázaní menilo. Tento Katechizmus sa pridŕža rozdelenia prikázaní, ktoré zaviedol svätý Augustín a ktoré sa stalo tradičným v Katolíckej cirkvi. To isté rozdelenie majú aj luteránske vyznania. Grécki Otcovia urobili trochu odlišné rozdelenie, ktoré nachádzame v pravoslávnych (ortodoxných) cirkvách a v reformovaných spoločenstvách.

2067 Desať prikázaní vyjadruje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú viac na lásku k Bohu a ostatných sedem na lásku k blížnemu.
„Ako sú dve prikázania lásky, v ktorých, ako hovorí Pán, spočíva celý Zákon a Proroci,… tak aj desať prikázaní je daných na dvoch tabuliach. Tri, ako sa hovorí, boli napísané na jednej tabuli a sedem na druhej.“

2068 Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a že aj ospravodlivený človek je povinný ich zachovávať.  A Druhý vatikánsky koncil tvrdí: „Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána… poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a zachovávaním prikázaní.“

2069 Dekalóg tvorí nedeliteľný celok. Každé „slovo“ odkazuje na každé iné a na všetky; navzájom sa podmieňujú. Dve tabule sa vzájomne objasňujú a tvoria organickú jednotu. Prestúpiť jedno prikázanie znamená porušiť všetky ostatné. Nemožno si uctiť druhého človeka, a nevelebiť Boha, jeho Stvoriteľa. Nemožno sa klaňať Bohu, a nemilovať všetkých ľudí, ktorí sú jeho tvormi. Desatoro zjednocuje teologálny (na Boha sa vzťahujúci) a sociálny život človeka.

2070 Desať prikázaní patrí k Božiemu zjaveniu. Zároveň nás učí pravej ľudskosti človeka. Pripomína podstatné povinnosti a tým nepriamo i základné práva, ktoré sú vlastné prirodzenosti ľudskej osoby. Desatoro je vynikajúcim vyjadrením „prirodzeného zákona“.
„Lebo Boh dal najprv prirodzené zákony, ktoré od začiatku vštepil ľuďom a upozornil ich, totiž prostredníctvom Dekalógu – že kto by ich nezachovával, nedosiahne spásu –, a nič iné od nich nežiadal.“

 

pokračovanie od 1. júla 2020