🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.
Mnohí ľudia dnes zaujímajú negatívne stanovisko voči Cirkvi a ich pomerne častý postoj by sa dal interpretovať tvrdením: „Načo potrebujem Cirkev, keď Boha môžem spoznať aj bez nej?“ Ako môže Katolícka cirkev o sebe prehlasovať, že je svätá, keď v nej vidíme toľko nedokonalosti? Prečo niektorých ľudí označujeme ako svätých a iných nie? Poďme sa krátko zamyslieť nad týmito otázkami.
Z médií sa k nám neraz dostanú informácie, kde a kedy predstavitelia Cirkvi zlyhali, aký škandál spôsobili alebo že vyslovili názor, ktorý sa v dnešnej dobe „nenosí“. Vidíme množstvo previnení a pochybení, tak ako napriek tomu môžeme tvrdiť, že Cirkev je svätá? Odpoveď znie pomerne jednoducho. Cirkev nezaložili ľudia, ale sám Boh. Založil ju na ľuďoch, apoštoloch, ktorí trpeli značnými ľudskými nedostatkami. Boh teda povoláva do Cirkvi nedokonalých hriešnikov, a to z dôvodu, aby sa Kristus mohol stať ich Cestou, Pravdou a Životom.
Jediná záruka, prečo Cirkev stále môžeme nazývať svätou je jej pevné zjednotenie s Kristom, ktorý ju posväcuje. Svätý Pavol v 12. kapitole Prvého listu Korinťanom pripodobňuje Cirkev k údom tela, ktorým je Kristus: „Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci ich je mnoho, tak aj Kristus. Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. A keby noha povedala: ,Nie som ruka, nepatrím k telu,‘ tým ešte neprestáva patriť k telu. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy.“ Svätá Terézia z Lisieux nám zanecháva pohľad, ktorý nám môže pomôcť lepšie rozumieť Pavlovým slovám: „Pochopila som, že ak má Cirkev telo zložené z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv… Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetky miesta…, slovom, že je večná!“
Svätý pápež Pavol VI. o Cirkvi píše takto: „Cirkev je teda svätá, hoci má vo svojom lone hriešnikov, lebo nemá iný život ako život milosti: ak sa ním jej údy živia, posväcujú sa; ak sa mu odcudzia, upadajú do hriechov a nezriadeností, ktoré bránia, aby vyžarovala jej svätosť. Preto trpí a robí pokánie za tieto hriechy, z ktorých má však moc vyslobodzovať svoje deti Kristovou krvou a darom Ducha Svätého.“ Inými slovami, spásu nedosiahneme pre naše zásluhy a našu dokonalosť, ale iba vďaka Božej milosti. Boh navyše Cirkvi daroval sedem sviatostí, vďaka ktorým má moc odpúšťať hriechy a zároveň zjednocuje jej členov navzájom medzi sebou a taktiež aj s Bohom. Toto je podstata svätosti – zjednotenie sa s Bohom. A napokon, ako je to so svätými, nám jasne odpovedá katechizmus: „Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti a vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a za orodovníkov“ (KKC 828).
Môžeme teda s určitosťou povedať, že Cirkev je jedinečný prostriedok Boha, ktorým nám prejavuje svoju lásku. Táto láska, ku ktorej sme všetci povolaní, je dušou svätosti. Usilujme sa teda každý deň žiť lásku, a tak sa približovať k svätosti, ku ktorej nás Kristus pozýva každý deň znova a znova.
Marek Špaček
Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?
824 Cirkev je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje; skrze neho a v ňom sa aj ona stáva posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi a k oslave Boha ako k svojmu cieľu. V Cirkvi sa nachádza „plnosť všetkých prostriedkov spásy“. V nej „s pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť“
826 Dušou svätosti, na ktorú sme všetci povolaní, je láska: Ona „riadi všetky prostriedky posväcovania, oživuje ich a privádza k cieľu.“
827 „Kým Kristus, svätý, nevinný a nepoškvrnený, nepoznal hriech, ale prišiel jedine preto, aby odčinil hriechy ľudu, Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“. Všetci členovia Cirkvi, vrátane jej služobníkov, musia uznávať, že sú hriešnikmi. Vo všetkých je ešte pomiešaný – a to až do skončenia čias – kúkoľ hriechu s dobrým semenom evanjelia. Cirkev teda zhromažďuje hriešnikov, ku ktorým už prišla Kristova spása, ale sú ešte stále na ceste posväcovania.
