Zamyslenie na sviatok sv. Dominika v Kostole Krista Kráľa pri príležitosti XIII. generálnej kapituly kongregačných sestier dominikánok bl. Imeldy

Drahé sestry, milí mladí, rodiny, priatelia… Na úvod chcem poďakovať sestrám, ktoré slávia generálnu kapitulu, za to, že nás pozvali na túto milú udalosť. My mladí, ale samozrejme aj všetci ostatní, si vážime vaše pozvanie, pretože sme sa chceli s vami stretnúť. Aj kvôli tomu, že viaceré predchádzajúce podujatia sme museli zrušiť. Každý z nás sme tu z určitého dôvodu. No ten hlavný dôvod, ktorý naše spoločenstvo spája a robí odlišným, ba priam výnimočným v porovnaní s inými kresťanskými spoločenstvami, je náš otec, svätý Dominik, ktorého sviatok dnes slávime.

Ak by sme chceli nájsť niečo o svätom Dominikovi, nebolo by to také ľahké. Často je pre nás naozaj nedosiahnuteľným, a práve to nás núti pripisovať mu veľmi mystickú, ba priam až čarovnú povahu či charakter. No niečo z jeho života predsa len poznáme. Vieme, že pochádza zo Španielska, vyštudoval slobodné umenia, stal sa kňazom, neskôr kanonikom… No v neposlednom rade založil Rehoľu bratov Kazateľov, ktorá dodnes ohlasuje evanjelium. Súčasťou tejto veľkej dominikánskej rodiny sme aj my. Môže sa nám zdať, akoby jeho príbeh mal klasickú gradáciu života svätca. No v jeho životnom príbehu nachádzame určité nezrovnalosti, pri ktorých sa musíme zastaviť.

Ako všetci vieme, Dominik založil Rehoľu bratov Kazateľov, ktorá ohlasuje evanjelium. Jedna z hlavných úloh tejto rehole je kázanie, o ktoré sa snažím aj ja tu a teraz. A teraz si všimnime ten paradox. Muž, ktorý založil Rehoľu bratov kazateľov, ktorá slovom ohlasuje Krista, nám nezanechal takmer žiadne slovo. Nemáme po ňom nejaké knihy či denníky, v ktorých by bolo napísané, ako máme žiť. Dokonca nenapísal ani žiaden testament pred svojou smrťou, kde by dal bratom odporúčania, na rozdiel od svojho súčasníka sv. Františka z Assisi. Pri svojej smrti sľúbil Dominik bratom, že sa za nich bude prihovárať. A keď už im nasľuboval pomoc, odprosil ich za to, že sa omnoho radšej rozprával s mladými, peknými ženami, než so staršími. Nedá mi taktiež nespomenúť situáciu zo začiatku rehole, keď mal sotva 20 bratov a on ich poslal po dvoch hlásať evanjelium do sveta. Veď predsa boli iba na začiatku, nemali veľkú formáciu a on ich už posiela do sveta. Stávalo sa, že obliekal do habitu ľudí, ktorých videl prvýkrát. Alebo spomeniem situáciu, keď sa bratia nezhodli v dodržiavaní rehoľných pravidiel a Dominik chcel v tom momente tieto pravidlá roztrhať. Taktiež je vhodné povedať to, že hoci založil rehoľu, nechcel stáť na jej vrchole, respektíve za kormidlom. Týmto nás učí dôvere v Boha, modlitbe a ešte jednej veci, na ktorú sa podľa mňa často zabúda. Celým svojím životom ukazoval na Krista, ktorého on našiel tak, že sa stal tým, kým mal byť. To znamená, že prijal seba samého.

Svätý Dominik nedovolil, aby ho bratia nasledovali či opakovali po ňom, čo sa nám môže zdať čudné, keďže mu my dávame titul otec. Nechcel, aby sme sa stali jeho opičkami, ktoré iba opakujú bez toho, aby chápali. Na rôznych obrazoch, hlavne tých stredovekých, je to diabol, ktorý je zobrazovaný ako opica. Je tomu tak preto, lebo sa neustále opičí po Bohu, skúša byť taký ako Boh a ukrýva pred nami to, kým v skutočnosti je.

Náš otec Dominik je veľmi výnimočným otcom, a to vďaka tomu, že sa nás nebojí poslať do sveta. Nechce, aby sme boli jeho kópiami, aby sme sa sústredili na jeho charakter či vlastnosti, a to preto, že pochopil originalitu každého jedného z nás. Vie, že len my sami môžeme spoznať Boha a byť s ním v priateľstve. Nie nadarmo hovorí bl. Jordán o dominikánskej ceste, že je široká a radostná. Je tomu tak preto, lebo každý, kto nájde seba, nájde si na nej svoje jedinečné miesto. Ak sme pochopili Dominikovo posolstvo, tak by mal každý v dominikánskej rodine vyčnievať z radu ostatných svojou originalitou. A vy, sestry, naozaj nie ste kópiami a každá ste výnimočná.

No je potrebné spomenúť aj druhú stranu mince. Môj bežný život, ale taktiež aj váš rehoľný, sa nezaobíde bez pádov. Každý z nás hľadá PRAVDU, no často si nevypočujeme názor alebo pohľad toho druhého. Bojíme sa zastaviť v našom duchovnom živote, rozhliadnuť sa okolo či počúvať iných, hoci to môže byť potrebné. Mohol by som povedať, že sa bojíme ukázať svoju nemožnosť pred inými či pred Bohom. Prijímame ilúziu o nás samých, a tak sa opičíme po niekom inom alebo si vytvárame ilúzie o sebe, čím ničíme samých seba. V konfliktoch zostávame rozhádaní, tváriac sa, akoby sa nič nestalo.

Minule som premýšľal, prečo majú dominikáni biely habit. Pochopím to, že biely habit majú kontemplatívne či asketické rehole. Ale prečo ho majú aj tí, ktorí ho tak ľahko zašpinia? Dominikov súčasník sv. František mal hnedý habit a podľa môjho názoru to bolo praktickejšie. Svoj habit nemusia až tak často prať, lebo špinka sa stratí. Dominik sa nebál poslať bratov do sveta, hoci vedel, že sa zašpinia, vedel, že padnú. Tak ako my možno ani nevieme ako rýchlo si zašpiníme svoje čerstvo vypraté biele tričko, vo vašom prípade habit. Rovnako ani človek si niekedy nevšimne, ako svojím konaním vie poškvrniť svoje srdce a pritom sa v zlom dotknúť aj druhého. Dominik nám ukazuje jednoduchú vec. Tak, ako si oblečenie vieme ľahko zašpiniť a následne vyprať, podobne je to aj s našou dušou. Zakaždým ju je potrebné očistiť. S pádom treba rátať, no samozrejme nie za ním ísť.

Každá z vás sestier dáva do nás mladých svoj kúsok. Či je to úsmev, landArt a nadšenie sestry Blažeje, vtipy, nálada a organizovanie sestry Karoly, starostlivé pripomienky sestry Justíny, pre GTA-čkárov sesterský prístup od sestry riaditeľky Adriány, starostlivosť a slová sestry Romany či modlitby a podpora vás, ostatných sestier. Ani jedná z vás nás nenúti kráčať na ceste za Kristom po vašej vlastnej ceste. Formujete nás, vzdelávate, dávate nám rady, ale nechávate nás, aby sme písali svoj vlastný príbeh a nestali sa tak plagiátormi príbehov iných.

Dominik nás učí práci v Pánovej vinici. No neukazuje nám spôsob, akým máme hrozno oberať a starať sa oň, to nechal na každom z nás. Každý deň nás posiela späť do práce, ktorá nie je ľahká a ráta s tým, že robotník sa zašpiní. Ukazuje nám radostnú a širokú dominikánsku cestu k Bohu, kde človek je nasmerovaný na Boha a zároveň je tým, kým má byť.

Sebastián Kaduk