🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.

Desať bodov, ktoré sme sa mnohí už ako deti naučili naspamäť, je značne zredukovaný výňatok z konverzácie medzi Bohom a Mojžišom. Je dôležité poznať kontext, v akom boli tieto prikázania vyslovené, aby sme boli schopní vidieť v nich skutočne cestu života a slobody, a nie bremeno a zotročenie.

Knihy Exodus a Deuteronómium, ktoré nám na niekoľkých stranách približujú prikázania, poukazujú vždy na zmluvný vzťah izraelského národa s Bohom. Prikázania sú súčasťou dohody, uzavretej zmluvy, ktorou sa definoval vzťah medzi Bohom a jeho národom. Boh (ako vždy) vykročil k človeku ako prvý, vyviedol Izrael z otroctva a rôznymi zázrakmi sa oň staral na púšti. Až potom zjavil Izraelitom svoju vôľu. V prikázaniach dáva Boh poznať samého seba, čo sa mu páči a čo nie. Takto boli Izraeliti pozvaní aktívne odpovedať na Božiu lásku, na jeho prvú iniciatívu.

Povedala by som, že Boh sa zjavením prikázaní urobil pred nami zraniteľnejším. Tým, že nám zjavil svoju vôľu, dal nám možnosť prijať ju, ale aj odmietnuť. Ani v našich ľudských vzťahoch nehovoríme každému, s kým prídeme do kontaktu, o tom, čo máme radi, alebo naopak, ktoré veci nás zraňujú a čo sa nám nepáči. Také veci zverujeme zväčša blízkym ľuďom. Dovoľujeme im poznať nás a odhaľujeme, kde sme zraniteľní. Toto poznanie o nás môže viesť k ešte intímnejšiemu vzájomnému zblíženiu, ale zároveň nám môže byť aj viac ublížené. Keď niekomu poviem, čo ma zraňuje, a on to aj tak urobí, je to predsa horšie, ako keď to isté urobí niekto, kto nevedel, čo mi ubližuje.

Boh nechcel otrocký národ uctievačov, ale chcel mať s Izraelom intímny vzťah, tak sa mu dal poznať, zjavil im, čo ho potešuje a čo zraňuje. V tomto svetle, aspoň pre mňa, majú prikázania inú príchuť. Nie sú trpkým nevyhnutným bremenom, v ktorom hľadáme všetky možné výnimky, špekulujeme, čo ešte môžeme a čo už naozaj nie. Je to sladký dar Boha, ktorý mi na dlani dáva kľúč k svojmu odhalenému srdcu.

Margaréta M. Khuriová

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

2059 „Desať slov“ vyslovil sám Boh počas teofánie (Dt 5,4). Patria k zjaveniu, ktorým Boh zjavuje seba samého a svoju slávu. Dar prikázaní je darom samého Boha a jeho svätej vôle. Tým, že Boh dáva poznať svoju vôľu, zjavuje sa svojmu ľudu.

2061 Prikázania nadobúdajú svoj plný význam v rámci zmluvy. Podľa Svätého písma morálne konanie človeka dostáva celý svoj zmysel v zmluve a jej prostredníctvom. Prvé z „desiatich slov“ pripomína prvotnú lásku Boha k svojmu ľudu:
„A keďže [človek] pre trest za hriech prešiel z raja slobody do otroctva tohto sveta, prvá veta Desatora, to jest prvé slovo Božích prikázaní, sa týka slobody: ,Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva‘ (Ex 20,2; Dt 5,6).“

2062 Prikázania v prísnom zmysle slova nasledujú až na druhom mieste; vyjadrujú, čo zahŕňa v sebe príslušnosť k Bohu stanovená prostredníctvom zmluvy. Mravný život je odpoveďou na láskyplnú Pánovu iniciatívu. Je vďačnosťou, prejavom úcty k Bohu a kultom vzdávania vďaky. Je spoluprácou na pláne, ktorý Boh uskutočňuje v dejinách.