Dotyk krásy je názov už štvrtého ročníka podujatia, ktorý organizuje rehoľa dominikánov. Starobylá Banská Štiavnica vítala tak v predposledný februárový víkend /18.-20.2.2011/ viac ako sto účastníkov, ktorí dali zelenú tichu a nechali sa dotknúť i očariť jeho podmanivou hĺbkou.
Azda aj ročná prestávka inšpirovala organizátorov pri voľbe témy tohtoročného stretnutia. Okrem toho to bola aj myšlienka dominikánskeho maliara kórejského pôvodu, fr. Kim En Joonga OP, ktorý hovorí: „Chcel som poznať vlastnosti ticha, ako plátno a prázdno, ktoré nesú farbu.“
„Keď sme tvorili tému stretnutia, pristúpili sme k nej iba s jednoduchým slovom „ticho“ a ostávali sme v očakávaní, ako „prehovorí“, vysvetľuje spoluorganizátor stretnutia, brat Mannes. Téma každého Dotyku krásy dozrieva postupne. „Jednoducho toto slovo zrazu stálo pred nami. Vystúpilo z toho, čo každý z nás prežíval.“
Nuž ale, prečo bola potrebná ročná pauza? „Ako hovoriť o tichu bez ticha?“ Pohotovo odpovedal protiotázkou Mannes.
Bola to i zvedavosť, ale i túžba po niečom čo sotva dokážem definovať. TO, čo podnietilo môj záujem prísť po prvýkrát na Dotyk krásy. Oslovila ma skutočne
príjemná, priam rodinná atmosféra otvorenosti a prijatia. Skutočné zastavenie sa z uponáhľaných a hektických dní. Trochu pookriať a nechať prehovoriť v sebe ticho.
Organizátori kladú veľký dôraz hlavne na osobnosť, aby sa vo veľkej mase nestratila žiadna tvár. A možno i to podčiarkuje osobitosť Dotyku krásy.
Trojdňové stretnutie otvorila v miestnom kine víťazka Superstar, Katka Koščová s jej piesňami v štýle jazzu, šansónu a folku z albumu Nebotrasenie. Relatívne čerstvá mladá pani, /vydávala sa v auguste 2010 za svojho manažéra Michala Pivovara / so svojou kapelkou vytvorila skutočne neformálnu a príjemnú atmosféru.
Piatkový program vyvrcholil večernou sv. omšou pri svetle sviečok, v gotickom kostole sv. Kataríny. Sobota sa niesla v znamení kreatívnej práce v siedmych tvorivých dielňach v priestoroch cirkevného gymnázia. Dobrou motiváciou bola i večerná prezentácia výsledkov každej z nich.
Záujem bol o tvorivú dielňu hlina, textil, fotografia, maľba a priestorová kompozícia. Okrem toho sa tvorilo aj poeticky v dielni pod príznačným názvom Slovo a pre záujemcov o reportáž, či film bola k dispozícií i filmová dielňa pod vedením skúsenej dokumentaristky Ivky.
Súčasťou sobotného programu bolo i otvorenie dvoch výstav. Išlo o fotografickú výstavu, ktorej ústrednou témou bolo ticho, ale i prezentáciu zozbieraných vecí, ktoré –brat Dominik našiel zabudnuté na povalách a vdýchol im tak nový život. Ponúkol tak jedinečný dotyk s minulosťou skrz optiku starých okuliarí, modliacich knižiek, ktorých zažltnuté strany pamätajú zodraté a mozoľnaté ruky starých rodičov. Okrem toho, mohli účastníci vidieť i ďalšie zaujímavé a vzácne kúsky starých, ale vzácnych vecí na ktorých sa podpísal už zub času. Zaujímavosťou výstavy boli hlavne podnetné myšlienky z pera autora výstavy. Oplatilo sa veru postáť na chvíľu a v tichosti premeditovať.
„Počas posledných rokov Dotyk krásy nadobudol už svoju vlastnú, ustálenú štruktúru a predsa každý ročník je niečím špecifický. Myslím si, že viac ako po minulé roky, nás niesla téma stretnutia, ktorou bolo ticho. Téma ticha bola akosi v nás viac prítomná.“
„Ateliérom, v ktorom sme tvorili bolo nádherné mesto Banská Štiavnica. Prechádzať sa mestom, ktoré má dušu, byť v záhade ticha na cintoríne, kde je pochovaná Sládkovičova Marína alebo nočné slávenie Eucharistie pri sviečkach v gotickom kostolíku sv. Kataríny, to všetko bolo akousi rukou, ktorá sa nás dotýkala. Na prechádzke týmto mestom prestanete rozprávať a začnete vnímať,“ zhodnotil Mannes.
Brat Jeremiáš zas poukazuje na hodnotu otvorenosti počas stretnutia. „Na všetkých doterajších dotykoch krásy ma zaujala jedna podstatná črta. Ľudia boli k sebe otvorení a nechali sa dotýkať inými. V dnešnom svete chýba ľudský dotyk. Nahrádzame ho virtuálnymi dotykmi, ktorým však chýba to prirodzené teplo. A práve toto teplo bolo vždy na dotyku krásy prítomné a navodilo atmosféru pokoja a bezprostrednej radosti, v ktorej je cítiť prítomnosť Boha. Ľudia sa aj vďaka tomuto pocitu neboja umelecky prezentovať. Väčšina pritom nemá umelecké vzdelanie, ale práve Božia prítomnosť, ako keby dotykom menila pohľad na všetko okolo nás a robí z nás autorov prekrásnych sôch, malieb, fotografií …atď. Keď sa potom pozerám na všetky tie dielka, je mi jasné, že ten dotyčný autor prežil dotyk krásy. Myslím si, že aj takéto dotyky krásy nám pomáhajú v hľadaní pravdy, tej pravej Pravdy, ktorú má rehoľa dominikánov vo svojom hesle.“
Sestra Edita oceňuje okrem programu aj osobné stretnutia s ľuďmi. „Pre mňa to bol milostivý čas – stretnutia sa s Bohom a mnohými krásnymi ľuďmi.
Obohatili ma stretnutia, celý program sa mi páčil – mohli sme spolu niečo tvoriť, povzbudzovať sa, tešiť sa jeden z druhého a pri tom stále upierať zrak k Tvorcovi všetkej krásy. Bolo dobré, že sme sa spoločne viedli a navádzali k „výšinám“. Aj keď boli pre mňa dni v Banskej Štiavnici veľmi rýchle, boli krásne a som rada, že som mohla mať spoluúčasť na tomto stretnutí – spoločnej oslave Boha.“
Rovnako zaujímavá odpoveď na otázku Čím bol pre vás zaujímavý tento ročník Dotykov a čo vás obohatilo, som dostala aj od manželov Krušinských. „Zastavenie. Veľa ľudí. Veľa dobrých impulzov. Srdečnosť. Láskavosť. Prijatie najmä od sestier dominikánok – živá komunita. Možnosť spájať umenie s vedou (odborné prednášky) – pozývanie laikov i odborníkov. Ochota rehoľníkov pracovať stále na sebe – vedenie k poznaniu cez umenie a vedu v spiritualite dominikánov.“
A nielen hodnota otvorenosti či vnímanie rozmeru krásy v umení, či v tvorbe, ale i originalita a vzájomné obohatenie každého účastníka navzájom. I o tom, ako sa vzájomne potrebujeme a dopĺňame. Aj skrz Dotyk umenia, krásy, čo povznáša k niečomu vyššiemu, k transcendentnu, ktoré sa rodí v tichu. Nuž, aj o tom bol štvrtý ročník Dotyku krásy, ktorý pokračuje v každodennej realite vnímavosti na krásu i „bežných“ vecí.
/JG/
Interview
Na slovíčko nielen o Dotyku ticha s organizátormi stretnutia fr. Mannesom Marušákom OP a sr. Blažkou Furlejovou.
Prečo práve takýto názov, téma?
Mannes: Motto stretnutia je myšlienka dominikánskeho maliara kórejského pôvodu fr. Kim En Joonga OP: „Chcel som poznať vlastnosti ticha, ako plátno a prázdno, ktoré nesú farbu.“
Prečo táto téma? Ťažko na to odpovedať. Téma každého Dotyku krásy v nás dozrieva postupne. Jednoducho toto slovo zrazu stálo pred nami. Vystúpilo z toho, čo každý z nás prežíval.
Sám som bol prekvapený, ako táto téma oslovila tých, ktorých sme pozývali. Pre niekoho ticho znamená absencia slov, ticho, ktoré ostalo po milovanej osobe, ale aj ticho, ktoré je akousi plnosťou, vnútorným porozumením a poznaním v láske.
Blažka:Téma „Dotyku“ príde vždy akosi sama. Aj TICHO sa pomaly, po špičkách vnieslo do našich životov… cez tiché vyprevadenie milovanej osoby na večnosť, cez tiché slzy v pádoch a vstávaniach, prostredníctvom tichej piesne a básne milovaného, za ticha načúvania a modlitby.
Žijeme v uponáhľanej dobe, prečo je dnes dôležitá KRÁSA, umenie, transcendentno?
Blažka: Dnes sme všetci nejako rýchlejšie nastavení… určite to bude tou technikou, ktorú ja tak nemusím. Môj svet sú ľudia, ktorých milujem a potrebujem, sú to farby, štetce, hlina, všetko farebné, celá paleta života.
V tej našej každodennej rýchlosti nachádzam spomalenie až zastavenie sa v KRÁSE ako takej, v kráse BOHA a ČLOVEKA. Pre mňa je citlivosť na KRÁSU a jej prítomnosť vo svete veľmi dôležitá, osobne sa mi odkrýva viac a hlbšie najmä cez umenie. A odtiaľ ma vedie do ticha neuchopiteľného, ale prítomného Transcendentna…
Prečo bola dlhšia pauza?
Mannes: Ako rozprávať o tichu bez ticha?
Čím bol špecifický tento ročník?
Mannes: „Ateliérom“, v ktorom sme pracovali a tvorili. Nádherné mesto Banská Štavnica. Prechádzať sa mestom, ktoré má dušu, byť v záhade ticha na cintoríne, kde je pochovaná Sládkovičova Marína alebo nočné slávenie Eucharistie pri sviečkach v gotickom kostolíku sv. Kataríny, to všetko bolo akousi rukou, ktorá sa nás dotýkala. Na prechádzke týmto mestom prestanete rozprávať a začnete vnímať.
A zároveň tu bolo, na naše prekvapenie, nečakane veľa tvorivých rúk v počte prihlásených účastníkov, pri ktorom sme mali na začiatku zároveň aj obavy. Pre nás s Blažkou je dôležité, aby bol Dotyk krásy stretnutím osobným, aby sa vo veľkej mase nestratila žiadna tvár. Iba vtedy má Dotyk krásy zmysel a napĺňa svoje poslanie. Ale naše prvé obavy počas stretnutia sa rýchlo rozplynuli.
Počas posledných rokov Dotyk krásy nadobudol už svoju vlastnú, ustálenú štruktúru a predsa každý ročník je niečím špecifický. Myslím si, že viac ako po minulé roky, nás niesla téma stretnutia, ktorou bolo ticho. Téma ticha bola akosi v nás viac prítomná.
Aké je posolstvo krásy vo všeobecnosti?
Blažka:„Krása obklopujúca človeka pôsobí spätne na jeho vnútro“, povedal raz Julko Chalupa, kňaz, ktorý bol pre mňa živým vnímateľom a nositeľom krásy.
Umenie, krásno, transcendentno – aký to má zmysel, miesto v dnešnej uponáhľanej dobe?
Mannes: Verím, že Boh obdaroval umelcov aj schopnosťou zobrazovať s prorockou intuíciou. Takouto prorockou intuíciou je aj zobrazovanie Krista v umení v dejinách Cirkvi, predovšetkým zobrazovanie jeho ukrižovania. Keď si porovnáte románsky a gotický kríž, nájdete tam rozdiel. Ukrižovaný Kristus gotiky, ktorého sv. Dominik kontemploval, bol spolutrpiaci s ľudstvom. Pri takomto kríži sa formovalo Dominikovo súcitné srdce. Dnes sa zvyčajne zobrazuje jednoduchý, čistý kríž s neviditeľným Kristom. Oproti preplneným barokovým chrámom sú dnešné kostoly čisté a s dôrazom na prázdny priestor. Intuíciou môžme niečo vytušiť. Tajomstvo Krista dnešnej doby je ticho Bielej soboty uprostred tohto hlučného sveta.
Akosi viac sa v slovníku dnešného človeka objavuje slovo prázdnota, ktorú pociťuje vo svojom vnútri. Tá môže byť aj dôsledkom toho, že žijeme v uponáhľanej dobe, ktorá nám nedovolí zastaviť sa a veci sa nás prestávajú bytostne dotýkať. Žijeme viac s informáciami, než so skutočnosťou, ktorá nás premieňa. Aj keď zažijeme niečo pekné, rýchle tempo nám nedovoľuje, aby v nás veci dozreli. Príroda je aj preto taká krásna a príťažlivá, lebo v nej čas plynie prirodzeným spôsobom a každému dozrievaniu necháva potrebný čas. Viem, že sa z dnešného rýchleho tempa nedá vystúpiť ako z vlaku. Mám pocit, že v tomto vlaku už vezieme. Riešením nie je útek. To by asi nebolo kresťanské a dominikánske odísť zo sveta a vytvoriť si vlastný umelý svet oddelený a bezcitný voči tomu skutočnému. Pre sv. Dominika bolo dôležité zostať prítomným v mestách, na miestach ukrižovania svojej doby.
Myslím si, že je to výzva z prázdnoty vstúpiť do plodného ticha. Nemyslím tým akustické ticho, ale akési bytostné ticho, ktoré sa dotýka našej bytosti a má schopnosť nás premieňať. Prázdno a ticho sa zdajú byť na prvý pohľad veľmi podobné a predsa sú veľmi odlišné. Ticho je pokora pred tým, čo stojí pred nami. Ak sa naučíme tichu, začneme vnímať, objavíme skrytú krásu a dovolíme, aby sa nás veci dotýkali a premieňali nás. Jednou z vlastností ticha je prítomnosť. V tichu sa nám zjavuje tá najväčšia a najplnšia prítomnosť – Boh.
V Starom zákone bol chrám prázdny. Vo svätyni svätých bola archa zmluvy, na ktorej boli dvaja archanjeli s tvárami oproti sebe a medzi nimi bol prázdny priestor. „Tam sa budem zjavovať“ (Ex 25, 22) – povedal Pán. Tento umelecký koncept pre chrám, podľa Božieho pokynu, je veľavravný. Ticho je priestorom, v ktorom sa zjavuje Boh.
Aké je miesto TICHA a KRÁSY v Tvojom živote?
Blažka:Celým životom ma vedie myšlienka Julka Chalupu, ktorú som už spomenula vyššie. Vnímanie KRÁSY u mňa začínalo na našich poliach a lúkach. Od malého dieťaťa som jej čaro nachádzala práve tu – v jej jednoduchosti, krehkosti, sviežosti…
Milujem jeden obraz od Jeana-Francoisa Milleta MODLITBA ANJEL PÁNA. Dokážem nad ním žasnúť a aj veľmi plakať, lebo v ňom vidím celé moje detstvo, tie moje polia a lúky. Polia sú plné ľudí, ktorí sa v ťažkej práci vždy na obed, keď počujú zvony z kostola, s veľkou úctou k BOHU, k ZEMI a PRÁCI skláňajú a oddane sa modlia.
V Milletovom obraze si sprítomňujem tiež mojich drahých rodičov, s ktorými sme sa vždy aj my na poli modlievali Anjel Pána. Asi práve tam, v objatí prírody sa v mojom vnútri rodila aj túžba po tichej a svätej KRÁSE. Táto scéna sa mi vynára v mysli a srdci pri modlitbe veľmi často…Túžba po sprítomňovaní krásy je až mojou vášňou, sprítomňuje sa mi vo všetkom, čo robím a tvorím. Aj keď sú to dielka veľmi jednoduché, urobené spontánne, improvizovane, vždy vychádzajú zvnútra, z veľkej lásky, ktorú chcem dávať ďalej… Aby v KRÁSE, ktorá nás obklopuje, sa ľudia ticho dotkli aj pravej KRÁSY – BOHA.
Vníma KRÁSU aj človek dneška?
Blažka: Určite áno. Pracujem s mladými ľuďmi, ktorí sú intenzívnymi hľadačmi pravdy, krásy a dobra. Myslím, že tieto atribúty patria k sebe a navzájom sa dopĺňajú. Je vzácne stretávať takýchto ľudí. Nasmerujú vám život k spomínaným hodnotám, či už chcete alebo nie…
Žena je obrazom krásy BOHA. Myslíte si, že si to dnešné ženy uvedomujú a sú skutočnými ženami vo svojej jemnosti, zraniteľnosti? Sú naozajstnými ženami, matkami, dcérami, nevestami?
Blažka: Určite áno, aj keď asi nie všetky. Na pravdivosti veľmi záleží.
Aký je odkaz tohto ročníka Dotyku krásy?
Mannes:Keď sme tvorili tému stretnutia, pristúpili sme k nej iba s jednoduchým slovom „ticho“ a ostávali sme v očakávaní, ako „prehovorí“.
Aký je odkaz? Ponúka ho ticho samotné. Keď sme na konci stretnutia vyprevádzali ľudí, vyprevádzali sme na cestu aj ticho. Verím, že si našlo kúsok miesta v každom účastníkovi a teraz s ním žije.
Čo si odnášate do ďalších dní?
Blažka: Aj mňa oslovilo TICHO, aj jemnučko a akoby symbolicky na záver vypovedané malým Tobiáškom. Jeho silu a krehkosť si zároveň odnášam so sebou do mojich ďalších dní…
/JG/
