„Človek je pred Bohom žobrák.“ Tieto slová učenia Cirkvi odhaľujú niečo z našej základnej závislosti od Boha. Táto potreba nie je azda nikde lepšie doložená ako v rozprávaní svätého Lukáša o kajúcom lotrovi.
Jeden zo zločincov, ktorí tam viseli, nadával Ježišovi a povedal: „Nie si ty Mesiáš? Zachráňte seba aj nás.“ Druhý ho však zahriakol a povedal: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdenýna to isté?Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Odpovedal mu: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 39-43).
Titian (1490-1576) Kristus a dobrý zločinec
Svätý Dismas, dobrý zlodej, nás má veľa čo naučiť. Zomierajúc na dreve, zosmiešňovaný svetom a poznajúc svoju vinu, Dismus je pred Ježišom úplne úbohý. Nemá žiadnu dobrú prácu, na ktorú by sa mohol spoľahnúť, žiadnu krásu, ktorú by mohol prezentovať, nemá čo povedať. Je to človek, ktorý skutočne nemá nič. A predsa ho Ježiš vyhlásil za prvého v raji a navždy bude známy ako zlodej, ktorý si ukradol nebo. Možno sa však sami seba pýtame, ako je to možné? –
Svätý Dismas je v nebi nie preto, že sa vkradol zadnou bránou. Neukradol ani nebo, akoby to bolo niečo, čo treba vziať. Skôr sa pripojil k Ježišovi v kráľovstve, pretože v poslednej chvíli svojho života dostal milosť uznať svoju vlastnú úplnú nehodnosť pred Bohom. Zlodej nekradne preto, čo má, ale preto, čo mu chýba. Práve preto, že zlodej Dismas považoval sám seba za žobráka Dismasa, bol zachránený. Vo svojej úplnej chudobe mohol prijať všetko milosrdenstvo, ktoré mu Boh chcel dať.
Aj my sa musíme naučiť stále viac prijímať svoju chudobu pred Bohom. Ale ako to môžeme urobiť? Aby sme sa stali žobrákmi pred Bohom, môžeme sa obrátiť na svätú Teréziu z Lisieux, ktorá nás učí trochu sebavedomej láske a detskej jednoduchosti. Často prirovnáva našu potrebu Boha k vzťahu medzi malým dieťaťom a jeho rodičmi. Dieťa je úplne závislé od svojich rodičov. Pre všetko k nim chodí a nikdy nespochybňuje schopnosť svojich rodičov vyriešiť jeho problémy. Naozaj, takto by sme mali vidieť Boha. Všetko sme od ne ho dostali a dostávame. Byť ako deti teda znamená ísť k Bohu pre každú našu potrebu, mať úplnú vieru v jeho prozreteľnosť a bezvýhradne ho milovať.
Sebavedomá láska svätej Terézie však ide ešte ďalej, než len priznať svoju chudobu a slabosť. Raduje sa z nich a miluje Boha, ktorý sa stará, aby napravil jej nedostatky a chyby. Ako svätý Pavol, aj ona sa chváli v slabosti a v tom, čo v nej Pán dokázal urobiť (2 Kor 12, 9). Táto dôvera vie, že žiadna rana nie je taká veľká, ani zlosť taká zakorenená, aby ju Pán nemohol uzdraviť, ak ho budeme prosiť o odpustenie. Takže namiesto toho, aby sme sa hanbili za svoju slabosť a chudobu, máme príležitosť vzývať Božie milosrdenstvo. Dôvera v Božiu milosrdnú lásku je kľúčom k detskej závislosti a dláždi cestu do neba. Lebo keď priznáme, že nič nemáme, zistíme, že sme skutočne bohatí. Človek je totiž pred Bohom žobrákom, ktorý prosí nebeské kráľovstvo. A je mu dané.
