Bežali sme opreteky s dňom. Občas nestíhali ani nestíhať. Tak zaujatí svojím tieňom, na prekročenie ktorého boli nohy prikrátke. Lámali sme štetce všetkým ostatným, lebo pohľad na vlastné biele plátno bol tak neznesiteľný. Do tohto hluku z kolotoča znova a znova opakovaných chýb však prichádza On.

Tešiteľ. Duch Svätý. Vylieva sa na nás. Prúdi v nás. A áno, už možno tušíš, že tak ako rieka, aj On bude potrebovať koryto. A to môže znamenať, že musíš zobrať do ruky krompáč a podkopať v srdci nadvládu svojho „neomylného“ JA. Môže to znamenať to, že budeš musieť vytŕhať s koreňom burinu hnevu a krivdy. Priznať vinu. Zložiť zbroj vlastnej obhajoby.

Už prichádza. Hreje. Pomaly roztápa ľadové čepele, čo ti boli zabodnuté do chrbta. Tie, čo tak boleli. Mení ich na slzy zmierenia. Hreje a uvoľňuje kŕče tvojej urazenej hrdosti. Hojí rany. Obsýpa ťa darmi. Dáva múdrosť, rozum, silu, radu, poznanie, nábožnosť, bázeň voči Bohu. Dáva viac než si vieš predstaviť. Zapaľuje srdce. Mieša Ti farby na plátno, nech maľuješ. Šepká v tebe modlitby, keď ty nevládzeš.

Tešiteľ prichádza. Necháš ho tešiť ťa?

Stačí odomknúť tých pár zámkov a hoci len pootvoriť tie zabudnuté dvere na srdci. No a čo, že vŕzgajú?

A on ťa naučí odpustiť neodpustiteľné, milovať nemilovateľné.

Juliana