Toto kázanie si môžete vypočuť tu .
Eucharistia nás pretvára na ľudí nádeje
„Ó, svätá hostina,
pri ktorej prijímame Krista,
slávi sa pamiatka jeho umučenia,
duša sa napĺňa milosťou,
a dostávame závdavok budúcej slávy.“
Takto vyzerá spojenie viery s poéziou. V tejto modlitbe od svätého Tomáša Akvinského sa snúbi jednoduchosť a krása slov s pravdou viery. Čo nám táto starobylá antifóna prezrádza nielen o Eucharistii, ale aj o nás samých?
Slávenie Eucharistie nás učí pozerať sa s vďakou do minulosti, prežívať vo viere a láske prítomnosť a hľadieť s nádejou do budúcnosti. V slávení Eucharistie s vďakou hľadíme na Ježiša, ktorého láska k Otcovi a k človeku, najúčinnejšie zjavená na dreve kríža, prekročila všetky medze – aj medze smrti. No nielenže hľadíme a uvažujeme o Kristovej láske; my sa s Ním v danom okamihu stretávame. Jeho jediná a dokonalá obeta lásky na kríži sa sviatostne sprítomňuje pred našimi očami. Prítomnosť je naplnená Kristom a Jeho darmi. Tento sviatostný okamih nás vyzýva, aby sme každý obyčajný okamih nášho života vyplnili skrze vieru a lásku Kristovou prítomnosťou. A napokon, slávenie Eucharistie má ďaleko od toho, aby sme po ňom odišli so zvesenými hlavami, ktoré nám niekedy oťažejú pod váhou beznádeje, osamelosti, smútku či pocitu straty zmysluplnosti života. Práve naopak. Každé eucharistické slávenie je nabité posolstvom: „Zodvihnite hlavy,“ (porov. Lk 21, 28) a s nádejou hľaďte do budúcnosti. V Eucharistii totiž prijímame závdavok či predchuť budúcej slávy a šťastia, ktorú nám Boh ponúka: seba, spoločenstvo s Ním, teda prekypujúce naplnenie všetkých ľudských túžob. Eucharistia nás tak učí naplno žiť v prítomnosti a zároveň sa s nádejou pozerať za horizont budúcnosti. Eucharistia nás robí ľuďmi nádeje.
V Eucharistii prijímame Krista sviatostne ukrytého v chlebe a víne. No s vierou očakávame, že tam, kde Boh zotrie každú slzu z našej tváre, Ho budeme vidieť nie skrytého, ale z tváre do tváre. Kristova zahalenosť v Eucharistii sa zmení na stretnutie s ním v plnosti jeho jasu a slávy. To, čo je zahalené, bude raz zjavné. Tento eschatologický aspekt Eucharistie by mal byť výzvou a pripomienkou aj pre naše každodenné konanie: nekonať v skrytosti pod rúškom hriechu, neklamať, nerobiť intrigy, nekonať s pretvárkou, lebo všetko, čo skrývame, bude raz zjavné. Eucharistia nás učí byť pravdivými ľuďmi, pre ktorých je áno áno a nie nie, ľuďmi s chrbtovou kosťou. „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu,“ (porov. Lk 21, 28). Aj toto nám pripomína každé eucharistické slávenie.
Čo dodať na záver? Týmto zamyslením sa končí ďalší kazateľský cyklus dominikánskej mládeže, počas ktorého sme sa zamýšľali nad tajomstvom Eucharistie. Zďaleka sme ho našimi úvahami nevyčerpali. Avšak každé jedno zamyslenie odkrylo kúsok tohto tajomstva a naznačilo, čo by sme si mohli odniesť zo školy Eucharistie, ktorú sme posledné týždne navštevovali. O čom sme sa v tejto škole učili? Nielen o Eucharistii, ale aj o tom, ako byť eucharistickými ľuďmi. Učiteľ je majster, ktorý učí deti dávať slabiky na správne miesto, aby tak pomocou nich vyskladali krásnu inšpiratívnu báseň. Kristus je Majster, ktorý nás aj skrze Eucharistiu učí, ako by sme slabiky svojho života – naše slová a skutky – mali dať na to správne miesto, aby sa náš životný príbeh stal krásnou oslavnou básňou Boha a inšpiratívnym povzbudením pre iných. Kristus je Slovo, ktoré v nás skrze Ducha píše krásnu a inšpiratívnu báseň o Otcovi pre našich bratov a sestry. Takto vyzerá spojenie života a viery s poéziou. A k tomu nás pobáda práve slávenie Eucharistie.
Brat Alan OP
