Drahí českí laickí dominikáni, Európska rada laických dominikánskych bratstiev (ECLDF) nás európskych laikov vyzvala zapojiť sa k Reťazi kazateľov nádeje, ktorá sa začala v novembri 2015 príspevkom našich laických bratov z provincie Dácia.  V mesiaci máj sme prevzali štafetu od Poľskej provincie. Posielame Vám naše príspevky, a tým odovzdávame štafetu Vám.

K „Reťazi kazateľov nádeje“ sme sa pripojili dvojakým spôsobom. Prvý spôsob: oslovili sme našich bratov a sestry a požiadali ich, aby sa stretli vo svojich bratstvách a pouvažovali o záležitostiach a problémoch spomínaných v liste ECDLF, aby zozbierali svoje osobné príbehy – ako byť kazateľmi nádeje v našich vlastných životoch –  a podelili sa o ne. Vybrali sme zopár príbehov, ktoré Vám posielame.

Druhý spôsob, ktorý nám umožnil zapojiť všetkých (aj skôr narodených a zaneprázdnených laických dominikánov) bola „Noc bdenia“, ktorá bola podnietená listom magistra rehole.

Jubileum Rehole kazateľov, ktoré spoločne slávime, je výzvou k spoločnej apoštolskej zodpovednosti (porov. AGK Bologna 1998, 127.3), ktorá nachádza svoj zdroj v spoločnej „starosti o svet“, v „láske k svetu“, ba dokonca v „nespavosti pre svet“, ktorá charakterizovala svätého Dominika, kazateľa milosrdenstva. (Porov. CADORÉ, B.: Od „Proposita“ rehole k projektu apoštolského komunitného života. List magistra rehole, 21.9.2015).

Noc bdenia nesie veľmi jednoduchú myšlienku: byť bdelí „s Božím priateľstvom voči svetu“, medzi dvoma jednoduchými pozdravmi „Dobrú noc“ a „Dobré ráno“„Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela“ (Ž 121,4). Bdieť pred Bohom a s Bohom za všetkých hľadajúcich a tých, ktorí to potrebujú.

Dominik bol spolupútnikom hľadajúcich. Preto sme pozvali všetky bratstvá na Slovensku počas mesiaca máj  k nočnému bdeniu (od 20:00 do 06:00), aby sme spoločne ako kazatelia nádeje očakávali „Kristovo ráno“ pre blízkych i vzdialených. Úmysel nočného bdenia bol za všetkých hľadajúcich, a tých, ktorých Dominik osobitne nosil vo svojom srdci: „chudobných, hriešnikov a tých, ktorí strácajú nádej“. Modlili sme sa spoločne v kostole alebo jednotlivo doma (a to tým spôsobom, že sme si podelili konkrétne nočné hodiny). „Nespanie pre svet“ začali členovia Provinčnej rady aj s naším promótorom 1. mája a postupne sa pripájali bratstvá od východu až po západ. V prílohe Vám posielame celý plán „noci bdenia“.

Téme „Kazatelia nádeje“ sme venovali aj naše tohtoročné Formačné stretnutie v Terchovej, na ktorom sa zúčastnili aj zástupcovia z Vašich bratstiev.

Drahí českí laickí dominikáni,

nádej je Božím darom pre nás všetkých. Noc bdenia je naším rozhodnutím mať „bezpečné srdce“ (Porov. Ž 112,8) voči tým, ktorí potrebujú vidieť „rannú zornicu“. Nech nás nájde bdelých ranná zornica, tá zornica, ktorá nikdy nezapadá: Otcov Syn, Ježiš Kristus (porov. Veľkonočný chválospev).

Byť kazateľmi nádeje v dnešnom svete je skutočnou výzvou. Nádej je totiž najdlhšie slovo Biblie, lebo ešte nebolo dorozprávané. Boh ho vyslovuje od Adama a vyslovuje ho aj teraz, až kým nastane v Božom kráľovstve po jeho vyslovení ticho porozumenia.

Až kým Ten, ktorému patria dejiny, povie „Amen“.

Vo sv. Otcovi Dominikovi,

fr. Mannes Stanislav Marušák OP
promótor

Eva Antonína Zúdorová OP
člen Európskej rady ECDLF

Peter Jeremiáš Suchovský OP
provinčný predstavený

Byť kazateľmi nádeje vo vlastných životoch

Dve sestry z nášho bratstva pomohli sestre s ťažko chorou matkou. Nezištne sa u nej striedali vo dne v noci, aby ona mohla dokončiť posledné 2 roky, ktoré jej chýbali do dôchodku. Aj teraz pomôžu podľa potreby.

•    Iná sestra potrebovala ísť do kúpeľov a tak sa ďalšia sestra týždeň postarala o jej invalidného muža. Ponúkla jej nádej, aby si oddýchla a načerpala nové sily.

•    Dve sestry pravidelne 2 razy do týždňa navštevujú nemocnicu, prinášajú nádej chorým pacientom potešujú ich v chorobe. Robia to nezištne.

•    Dievča vyhodené z domu – naša sestra ju prijala domov a dala jej 6-ročnú výchovu, nádej na novú budúcnosť. Boh to požehnal, dievča vyštudovalo vysokú školu, vydalo sa,  má rodinu, vlastný byt a žije usporiadaným náboženským životom.

•    Sestra pomohla kňazovi, ktorý sa ocitol v beznádejnej situácii a poskytla mu prístrešie na určité obdobie. Sprevádzala ho duchovne v ťažkom období a teraz sa vrátil na dobrú cestu.

•    Dievča vytrhnuté z neveriacej rodiny a hriešneho prostredia po krste, sa ocitlo bez priateľov a  blízkych. Potrebovala pomoc, niekoho kto by sa jej venoval a sprevádzal ju  po tejto ceste, aby sa nevrátilo do starých koľají. Naša sestra jej podala pomocnú ruku a sústavne sa jej venuje.

•    Sestra z iného bratstva, z iného mesta, ktorá je veľmi chorá, nemobilná – naša sestra jej poskytla na čas svoj domov, so súhlasom manžela, aby mohla byť ošetrovaná v skalickej nemocnici.

•    V našej farnosti kňazom vypovedala kuchárka, než si vyriešili situáciu, stravovali sa u našej sestry.

•    Jedna naša laická dominikánka sa intenzívne venovala počas dvoch rokov dievčaťu zo zamestnania, konvertitke hľadajúcej Boha, pokiaľ neprijala sviatosti. Stala sa jej krstnou mamou, Bola jej oporou, kým sa nevydala. Dnes žije usporiadaným kresťanským životom.

•    Priateľka žijúca v hriešnom vzťahu, chorá na nevyliečiteľnú chorobu – dve sestry sa ustavične za ňu modlili a adorovali, na konci svojho života odišla do večnosti zmierená s Bohom.

•    Naša sestra poskytla nádej mladému mužovi v bezvýchodiskovej situácii, ktorý si chcel vziať život. Sústavným rozhovorom a komunikáciou a cez kňaza mu sprostredkovala sviatosť zmierenia. Tak odviedla jeho pozornosť od tejto myšlienky.

Vo sv. Otcovi Dominikovi,

Laickí dominikáni z Miestneho bratstva
sv. Dominika v Skalici

V bratstve som sa naučila veriť a žiť Pravdu

V mladosti som žila tak, že som bola vlažná kresťanka. Vydala som sa. V rodine sa začali diať zlé veci, manžel stratil robotu, začal popíjať, nemali sme z čoho poplatiť, čo bolo treba. Tak som si zobrala úver z nebankového subjektu. A to bola katastrofa. Nemala som z čoho splácať. Muž si našiel inú ženu, ale mi povedal, že keď budem ticho, že bude u nás dobre. Tak som bola ticho. Neviem, ako som to dokázala. My sme s mužom od mlada chceli bývať pri hore vo svojom dome. A vtedy som sa akoby zázrakom dostala do spoločenstva sv. Dominika. Raz mi jedna známa povedala, že aby som prišla na modlitby do kostola svätého Dominika vo Zvolene na sídlisku Západ. Ja som o tom ani neuvažovala, ale keď prišiel ten deň, niečo ma tam ťahalo, tak som išla. Vôbec som netušila o aké modlitby ide a kto sa tam vlastne bude  modliť. Až keď som prišla do kostola oslovila ma známa, či by som nechcela vstúpiť do bratstva svätého Dominika, teda do tretieho rádu Rehole Kazateľov. Ani som nevedela, čo to je, ale privolila som.  Práve tam, v tom čase mali obliečku, tak som i ja vstúpila do bratstva a zaviazala som sa chodiť na bratstvá a modliť sa za Rehoľu Kazateľov. Bolo to pre mňa ako nová cesta životom. Postupne som spoznávala sestry, ktoré ma veľmi pekne prijali. No ja som bola strašná. Ale naša predstavená mi verila. Ja som sa tam naučila rásť vo viere. Počúvala som na bratstvách a učila sa veriť a žiť Pravdu. A modlila som sa, aby sme, keď muž pôjde do dôchodku, bývali pri hore. Aj sa tak stalo. Predali sme byt a kúpili si domček pri hore. Chováme zvieratá, máme záhradu. Zbavila som sa dlžôb. Muž je so mnou a modlím sa za jeho spásu. A viem s ním žiť. Dokonca mám k nemu lásku a nezaoberám sa tým, čo bolo. Bez Boha a bez duchovných cvičení a bratstva svätého Dominika by som to nedokázala. Boh povedal – naučím ťa chodiť novými chodníkmi. Urobím z teba nového človeka. Veď sa to týka aj mňa! Stretala som sa s veľa ľuďmi, hľadala som pomoc. A dostala som sa z toho najhoršieho vďaka bratstvu a modlitbe. Tým zlým, ktorí mi ublížili, no takto sa to ani neopovážim napísať, som odpustila. Ale prišla som aj na to, že Boh ma naučil, ako sa toho striasť a žiť ako slobodný človek. Toto je moje svedectvo života, že bez bratstva svätého Dominika, bez sestier, bez pátrov, stretnutí, modlitby a všetkého, čo som dostala, by som svoj život bola prežila ťažko a ktovie ako by to bolo všetko skončilo. Som šťastná a ďakujem za túto veľkú Milosť.

Vo sv. Otcovi Dominikovi,

sestra Mária z Miestneho bratstva sv. Tomáša Akvinského vo Zvolene

Každý utorok snívame nádej pre iných

Nie som žiadny modlitebný bojovník.
Práve naopak, vždy som viac vynikala v praktických záležitostiach, ako draním kolien pred oltárom. Avšak pred troma rokmi, keď sa mi moja sestra z bratstva a dlhoročná blízka priateľka zverila so svojou starosťou o dušu svojho otca, ktorému pribúdajú roky, ubúda síl, a ktorý, ako sa hovorí „nemá to s Pánom Bohom na poriadku“,  padol návrh modliť sa na tento úmysel.
Pozreli sme do svojich preplnených kalendárov a povedali sme si, že si musíme dopredu zarezervovať na to čas, ktorý nebudeme meniť. A tak sme sa začali stretávať každý utorok. Ideme na sv. omšu a potom doma, raz u jednej, na ďalší týždeň u druhej, „snívame nádej“ pre iných.
Zo začiatku som mala obavy. Ako dlho nám to vydrží? Fakt budeme mať čas každý týždeň? Teraz to už neriešim. Je to také prirodzené ako ráno vstať alebo ísť do práce. A môžem povedať, že je to čas, na ktorý sa teším. Trávim ho spolu so svojou najlepšou priateľkou a sestrou pri Ježišových nohách.
Postupom času, ako sme sa stretávali, zisťovali sme, že z týždňa na týždeň sa nám predlžuje zoznam tých, ktorých predkladáme každý utorok pred Pána. Mnohokrát tých ľudí ani nepoznám, avšak chcem s nimi a pre nich očakávať „Kristovo ráno“ nádeje.
Keď si prechádzame ten zoznam, sú tam aj ľudia, pre ktorých sme prosili o nádej uzdravenia, avšak Pán života a smrti rozhodol inak. Nerozumieme tomu, avšak veríme, že to všetko jedného dňa pochopíme.
Zaujímavé je, že prichádzajú k nám naši blízki, priatelia, spolupracovníci, ktorí nás poprosia o modlitbu za niekoho, kto sa im zveril so svojou beznádejou. A my si povieme, že ho musíme dať na zoznam.
Tak tam máme 17-ročnú dcéru matky, ktorá prakticky ošedivela za noc, trápením sa nad svojou  dcérou, ktorá má samovražedné a seba zničujúce úmysly. Tiež tam máme dospelého syna jednej matky, ktorý podľahol drogám. Alebo rozhnevané sestry, nešťastné a nefunkčné manželstvá, ľudí v depresii. Ale predovšetkým tých, ktorí sa odklonili od viery a potrebujú veľa odvahy, aby spoznali svoje pravé Šťastie.
Pre všetkých týchto sa stretávame v utorok a dúfame.
A ešte jedna milá udalosť, ktorá sa stala tento týždeň. Na nás zoznam sa dostal aj šéf mojej priateľky a jeho manželka, ktorí stratili nádej, že budú požehnaní vlastným dieťaťom. Jedného dňa sa jej zveril, že jeho manželka je opätovne v nemocnici po spontánnom potrate, že je v hlbokej depresii a že už jednoducho nechce prechádzať tým istým sklamaním. Moja priateľka mu sľúbila, že sa budeme modliť. Po čase sme sa dozvedeli, že čakajú bábätko a včera, v utorok, sa im narodil dlho očakávaný syn.  Úžasné bolo, že z radosti týchto „cudzích“ ľudí sme sa mohli tešiť aj my dve.
Avšak to ešte nie je koniec. Najviac prekvapené sme boli my dve. Na otázku ako sa volá malý chlapček, novopečený hrdý otec odpovedal: „Dominik“.

Vo sv. Otcovi Dominikovi,

Laické dominikánky z Bratislavy