Modlitba:
Bože, tvoje milosrdenstvo je bez konca
a poklad tvojej dobroty je nesmierny; *
milostivo zveľaďuj vieru svojho ľudu, —
aby sme vždy hlbšie chápali,
akou láskou sme boli stvorení,
akou krvou vykúpení
a akým Duchom znovuzrodení.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh
a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého
po všetky veky vekov.
Ako milosrdenstvo bojuje v prospech spravodlivosti
Odpustenie, skutočné odpustenie je ovocím boja medzi dvomi spravodlivosťami: tvrdou a úzkoprsou ľudskou spravodlivosťou a Božou ďalekosiahlou a veľkodušnou spravodlivosťou. Často kladieme do protikladu milosrdenstvo a spravodlivosť, akoby sa odpustenie odchyľovalo od požiadaviek spravodlivosti; avšak to je mylný pohľad, ktorý robí milosrdenstvo nespravodlivým a spravodlivosť zbavuje súcitu. Skutočnosť je však omnoho komplexnejšia, bohatšia a hlbšia. Milosrdenstvu záleží na spravodlivosti; a to nielen v skutkoch, ale dokonca aj v srdci. V očiach spravodlivých nie je najväčšou biedou[1] podstúpiť nespravodlivosť, ale sa jej dopúšťať a prestať milovať. Ten, kto je milosrdný, rozpozná za domnelými nespravodlivými skutkami osobu, ktorá je vďaka Božej milosti schopná vrátiť sa k spravodlivosti, a preto aj napriek krivdám neprestáva milovať. Obrátenie srdca k spravodlivosti má pre neho väčšiu cenu než všetky podstúpené vonkajšie škody. Práve o toto sa usiluje milosrdenstvo: obrátiť proti nespravodlivosti zbrane, ktoré ona sama používa, aby ju porazilo ako vo vlastnom srdci, tak aj v srdciach iných.
Milosrdný človek si uvedomuje nebezpečenstvá nespravodlivosti: obsahuje nákazlivý jed, ktorý sa prenáša na toho, kto je jej obeťou a vytvára v ňom prenikavú, ba až nástojčivú túžbu odplatiť sa zlým za zlé. Prvý boj milosrdného človeka sa odohráva v jeho srdci: musí bojovať proti túžbe po zle, ktoré predstiera, že je ukrivdenou spravodlivosťou, a musí upokojiť ataky zranenej sebalásky, aby v ňom zvíťazilo milosrdenstvo, ktoré je zdrojom dynamickej a veľkodušnej spravodlivosti. Tak začne v našom srdci dobro prevažovať nad zlom, ako to odporúča sv. Pavol: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi“ (Rim 12,17). Keď sa teda milosrdný oslobodil od tvrdosti a pomstivého ducha, dokáže lepšie a jasnozrivejšie než ktokoľvek iný rozpoznať, čo by bolo dobré urobiť, aby sa nastolila skutočná spravodlivosť. Chápe, že sa nemožno uspokojiť iba s obnovením vonkajšej spravodlivosti, ale že treba vydať aj svedectvo v prospech milosrdnej Božej spravodlivosti, ktorej sa naučil a ktorú prijal aj napriek svojim vlastným chybám. V rozvážne aplikovanom a veľkodušne uskutočnenom odpustení vidí najlepšiu zbraň ako otvoriť cesty Božej spravodlivosti a ako sa citlivo dotknúť srdca toho, kto ho urazil. Zakúsi, že milosrdenstvo je tak nežné a ohľaduplné, keď hojí zranenia, zároveň je však aj pevné ako dobrý kov, keď bojuje proti tvrdosti srdca.
Prameň milosrdenstva
Dielo odpustenia a milosrdenstva je na nás veľmi náročné. Jeho úspech predovšetkým závisí od Božej milosti, ktorá jediná dokáže obrátiť srdcia. Úspech však závisí aj od iných: aby sme sa dotkli človeka, nestačí odpustiť mu iba raz; Kristus povedal Petrovi, že treba odpustiť až sedemdesiatsedemkrát. Odpustením vydávame napospas Bohu a iným to najlepšie z nás, čo sme často za drahú cenu vyťažili z našej vzdorovitej sebalásky, a zverujeme im to do starostlivosti, aby oni z toho mali prospech, vediac, že nie vždy budeme vidieť (pozitívny) výsledok, ba že dokonca môžu zneužiť našu zhovievavosť. Odpustenie, ktoré sme už darovali, nám už viac nepatrí; dokonca by sme riskovali, že ho stratíme, ak by sme si ho chceli podržať v rukách a vyžadovali si zaň účty.
Tak či onak, odpustenie prinajmenšom otvára v našom vnútri prameň milosrdenstva, ktorý nikdy nevyschne, ak ho necháme prúdiť bez toho, aby sme mu kládli prekážky. Či snáď jeho hojnosť nenaznačuje číslo sedemdesiatsedem ráz, ktorým Ježiš odpovedal Petrovi? Či sa tým azda nechce povedať: nikdy neprestávaj odpúšťať, ak túžiš po tom, aby ťa prameň odpustenia napájal navždy? Nezabúdaj na to, že aj ty sám hrešíš sedemkrát za deň.
Každodenné milosrdenstvo
Ak aspoň trochu pozorne pozorujeme hnutia nášho srdca, rýchlo spozorujeme, že každý deň máme množstvo príležitostí preukazovať milosrdenstvo a odpustenie; a to ani nie tak z dôvodu nespravodlivosti, ktorú zakúšame, ale skôr preto, že máme sklon posudzovať správanie iných podľa našich dojmov. Stačí drobná nepríjemnosť, slovo, tón, gesto, pohľad, ktoré nás rozladia, a hneď sa v nás dá do pochodu celá mašinéria posudzovania a zrazu sa ocitneme v konfrontácii s otázkou spravodlivosti a milosrdenstva. Blahoslavenstvo milosrdných sa na nás vzťahuje každodenne, keď volíme medzi našou svojvoľnou spravodlivosťou, ostrou a založenou na dojmoch, a veľkorysou spravodlivosťou, blahosklonnou a chápavou. Taký je boj o milosrdenstvo, ktorý musíme neprestajne zvádzať v našom srdci.
Božie milosrdenstvo
Božie milosrdenstvo sa nám jedinečným spôsobom zjavilo v živote Ježiša Krista. „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,6-8). Ba dokonca hĺbka hriechu, táto spúšť (misère), ktorá napáda a kazí naše najhlbšie bytie, slúži aj na to, aby sa ukázala veľkosť Božieho milosrdenstva. Nikdy nepreskúmame priepasť hriechu, ktorá volá po priepasti milosrdenstva, ktoré k nám prichádza prostredníctvom Kristovej milosti. Bez pokorného rozpoznania hriechu, osvieteného lúčom nádeje na milosrdenstvo, ktoré sa nám ponúka, vôbec niet kresťanského života. Práve to vyjadruje tak často opakovaná invokácia v liturgii, obzvlášť na Východe: Kyrie eleison, Pane, zmiluj sa! Táto invokácia chce v hĺbke synovskej dôvery vyjadriť: preukáž nám milosrdenstvo a nauč nás milosrdenstvu, pretože bez príkladu a pomoci tvojej milosti, nikdy nebudeme schopní milosrdenstvo prijať ani uskutočňovať v takej miere, ako by sme mali. Treba, aby sme my sami prijali a zakúsili (doslovne: zmerali) hodnotu Božieho milosrdenstva, aby sme pocítili, ako veľmi nás prikláňa (doslovne: inklinuje nás) k iným a pobáda k vzájomnému odpusteniu. Je omnoho väčšie než naše srdce a rozširuje ho; nemôžeme ho v sebe formovať ani si ho zadržať pre nás samých. Musíme oň neustále prosiť vo svojich modlitbách.
Milosrdenstvo proti hriechu
Vďaka tomu, že sa v zbožnosti posledných storočí príliš zdôrazňoval ľudský hriech a úbohosť (misère), mohli by sme ľahko uveriť, že Božie milosrdenstvo je do určitej miery zviazané s hriechom a že celé Božie milosrdenstvo spočíva v určitom – do nekonečna siahajúcom – súcite voči chudákom (miséreux), ako sme my. Stáva sa teda, že zlý duch nám našepkáva, že Boh má tajnú záľubu v takomto stave, ktorý ponižuje človeka a vyvyšuje božstvo.
Božie milosrdenstvo aj napriek príbuznosti pojmov milosrdenstvo (miséricorde) a úbohosť (misère) v skutočnosti prekračuje hriech (doslova: ide poza hriech) a vedie za hranice akejkoľvek biedy (misère). Milosrdenstvo nemá vôbec záľubu v skazenosti hriechu, ktorý má svoj prvotný pôvod v zatvrdilosti srdca voči milosrdenstvu a voči obetovaniu sebalásky, ktoré milosrdenstvo požaduje. Milosrdenstvo je jednou z tvárí (doslova: podôb) Božej lásky, ktorý v Kristovi prišiel medzi nás, aby porazil hriech a jeho spoločníkov, ktorými sú utrpenie a smrť, aby nás oslobodil z našej úbohosti (misères) a navrátil nám spravodlivosť a život.
Prítomnosť Trojice v milosrdenstve
Milosrdenstvo, ak sa mu oddáme, nám dokonca zjaví prirodzenosť (doslova: podstatu) Boha, ktorý podľa svätého Jána je Láska[2], teda v takej miere, v akej sú naše úbohé slová schopné vyjadriť tieto veci, vo svojej podstate je Boh Veľkorysosť, Štedrosť a Dar. Už filozofi vraveli, že dobro je svojou povahou „diffusivum sui“, „šíriace sa samo“, teda komunikatívne, inými slovami zdieľajúce sa, štedré a veľkorysé. Nemohli však tušiť, že táto nadmieru oplývajúca štedrosť, ktorá bola pri počiatku stvorenia, má svoj pôvod v Bohu – Trojici osôb, ktoré sú podstatne zjednotené rovnakou láskou, ktorej sa nič nevyrovná.
Nemohli sa ani domnievať – a kto vôbec by to z nás ľudí mohol pochopiť – že Najsvätejšia Trojica, ktorá presahuje akúkoľvek ľudskú predstavu a inteligenciu, je tak dobrá, aby sa k nám znížila v Kristovi a aby svojím Duchom prenikla do našich životov? Skutok milosrdenstva, ktorý vykonáme v Kristovom mene voči našim blížnym, nech by bol akokoľvek pokorný a skrytý, je presne tým kľúčom, ktorý otvára bránu nášho srdca Najsvätejšej Trojici, ktorá sa tak v nás stáva tajomne prítomnou dokonca ako prameň milosrdenstva, tejto jedinečnej lásky, ktorú kresťania nazývajú agapé, charitou, milovaním, a popritom si úplne uvedomujú, že žiadne ľudské slovo nikdy nedokáže patrične vyjadriť tento cit, ktorého pôvod nás presahuje. Svätý Augustín mohol teda napísať: „Milujte svojho blížneho a pozorujte, kde je vo vás pôvod tejto lásky k blížnemu, a v takej miere, ako je to možné, uvidíte Boha…“ (Komentár k Jánovmu evanjeliu 9).
Šťastie skrze milosrdenstvo
Milosrdenstvo, ktoré sme uskutočnili, v našom srdci, v našich myšlienkach a skutkoch, sa tak stáva jedným z blahoslavenstiev. Podobá sa prameňu čerstvej vody, ktorý vyviera z Božej blahosklonnosti, ktorý nám už teraz dáva účasť na svojom vlastnom šťastí, na svojej blaženosti. Omnoho lepšie než knihy nás učí, že skutočné šťastie nespočíva v nadobúdaní a vlastnení, ani v tom, že v našich úsudkoch máme a ani v tom, že sledujeme vlastné potešenie, ale skôr v tom, že sa necháme vziať a uchopiť Bohom, že sa podvolíme jeho rozhodnutiu a jeho veľkodušnej spravodlivosti, a že sa od neho naučíme každodennému uskutočňovaniu milosrdenstva. Vtedy zakúsime, o koľko radostnejšie je dávanie než prijímanie, lebo milosrdenstvo nás zaplaví intímnou, dôvernou a vnútornou radosťou, ktorú získame v takej miere, v akej ju sami dávame. Ku šťastiu, po ktorom všetci túžime, niet istejšej cesty.
[1] Po francúzsky „la misère“. Autor v tomto výklade viackrát naráža na príbuznosť francúzskych slov miséricordieux (milosrdní) a miséricorde (milosrdenstvo) na jednej strane a misère (bieda) a miséreux (bedári, chudáci) na druhej strane. Por. druhý odstavec v podkapitole „Milosrdenstvo proti hriechu“. Pri preklade budeme preto uvádzať v zátvorke francúzske slová „misère“ a „miséreux“, aby nás upozornili na túto „slovnú hru“.
[2]1 Jn 4,8.
