Téma na november: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (1. časť; S. Pinckaers)

Biblický text: Lk 15,11-32

Modlitba:

Bože, tvoje milosrdenstvo je bez konca
a poklad tvojej dobroty je nesmierny; *
milostivo zveľaďuj vieru svojho ľudu, —
aby sme vždy hlbšie chápali,
akou láskou sme boli stvorení,
akou krvou vykúpení
a akým Duchom znovuzrodení.

Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh
a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

Tri blahoslavenstvá – milosrdných, čistého srdca a šíriteľov pokoja – nájdeme iba u Matúša a charakterizuje ich jedna spoločná črta: ich prisľúbenia nie sú odpoveďou na nejakú potrebu alebo náročnú situáciu, ale zodpovedajú určitej vlastnosti, ktorá si zasluhuje príslušnú odmenu. Môžeme ich teda pokladať za skupinu odlišnú od ostatných blahoslavenstiev.

Avšak toto rozmiestnenie blahoslavenstiev, ktoré je typické pre prvého evanjelistu (Matúša), umožňuje vytvoriť puto medzi blahoslavenstvom hladných po spravodlivosti a milosrdných. Tieto dve čnosti často tvoria pár v Písme i v činoch. Ako to spozoroval sv. Tomáš Akvinský, evanjelista spája milosrdenstvo so spravodlivosťou, „pretože spravodlivosť bez milosrdenstva je krutá, kým milosrdenstvo bez spravodlivosti je matkou mravnej bezuzdnosti.“ Dokladá to citátom Žalmu 85: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú“ (85,11).

Téma milosrdenstva v Starom zákone

Milosrdenstvo je jednou z veľkých tém Písma. Opisuje ústredný cit, ktorý inšpiruje (podnecuje) Boha v jeho spásonosnom diele. Je to tak bohatá a úchvatná skutočnosť, že v hebrejčine – podobne ako aj v dnešných jazykoch – na jej označenie je potrebné použiť rozmanité slová a výrazy. V Žalmoch sa často ospevuje vzdávanie vďaky takto: „Oslavujte Pána, lebo Pán je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ Nachádzame to v závere výzvy k radosti (Žalm 100): Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky; v úvode 107. žalmu, ktorý vymenováva Božie zásahy v prospech tých, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve; na začiatku 118. žalmu, ktorý ho opakuje štyrikrát, a nakoniec v Žalme 136, ktorý Židia nazývajú Veľkým halelom, v každom verši ohlasujúcim Božie milosrdenstvo na spôsob refrénu. Žalm 103 preberá nádherný text z Ex 34,6-7 a spieva:

„Milostivý a milosrdný je Pán,
zhovievavý a dobrotivý nesmierne.
Nevyčíta nám ustavične naše chyby,
ani sa nehnevá naveky.

Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov,
ani nám neodpláca podľa našich neprávostí“ (Ž 103,8-10).

Spomeňme ešte slávny text proroka Ozeáša, kde Božie milosrdenstvo k ľudu, ktorý prirovnáva pre jeho hriech k nevernej manželke, sa vyjadruje tak ľudskými dôrazmi: „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie“ (2,21). „Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky… Ako ťa vydám Efraim, odovzdám ťa, Izrael…? Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie…“ (Oz 11,4.8).

Milosrdenstvo v Novom zákone

Božie milosrdenstvo v Novom zákone zvláštnym spôsobom vyjadrujú Lukášove podobenstvá o milosrdenstve: o zblúdenej ovci, o stratenej drachme a o márnotratnom synovi (Lk 15). Svätý Pavol urobí z milosrdenstva Božie meno, keď vraví: „Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy!“ (2 Kor 1,3). Ježiš počas svojho života preukazoval milosrdenstvo vo svojich postojoch k hriešnikom: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: »Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.« Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9,12-13); keď sa ujímal chorých a staval sa proti tvrdosti srdca farizejov ako v príbehu o uzdravení človeka s vyschnutou rukou v sobotu: „S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človeku: „Vystri ruku!““ (Mk 3, 5). Veľký súcit prejavil aj k zástupu, ktorý ho počúval: „Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera“ (Mt 9,36).

V priamom prepojení s blahoslavenstvom milosrdných si všimnime úryvky, v ktorých Ježiš dáva do vzťahu milosrdenstvo Božie a naše. Pozvanie k uskutočňovaniu milosrdenstva sa tam predstavuje dvojako: Po prvé  ako napodobňovanie Boha, tak je tomu v odporúčaní v Lukášovej verzii Reči na vrchu: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! (…) Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám…“ (Lk 6,36-38); Po druhé ako podmienka na získanie Božieho milosrdenstva, ako je tomu v prípade tohto blahoslavenstva alebo o trochu ďalej v Ježišovom komentári k Otčenášu: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6,14) a napokon aj v podobenstve o nemilosrdnom sluhovi s ponaučením: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,23-35).

Toto je veľká téma milosrdenstva, ktorú preberá piate blahoslavenstvo: blahoslavení tí, ktorí konajú milosrdne, lebo aj oni budú obdarení Božím milosrdenstvom. Takáto perspektíva sa nám páči a radi prijímame podobné zvesti: či azda nie je omnoho uspokojivejšie si predstavovať milosrdného a odpúšťajúceho Boha než spravodlivého Boha, ktorý trestá hriech? Ale keď sa na to pozrieme z bližša a obzvlášť, keď my sami začneme praktizovať milosrdenstvo, uvidíme, ako sa zrazu vynárajú viaceré ťažkosti.

Milosrdenstvo ako prázdna fráza

Najskôr narazíme na ťažkosť so slovníkom, ktorá sa týka problému súvisiaceho s našou predstavou milosrdenstva. Ako väčšina kresťanských slov aj pojem milosrdenstvo zostarol a opotreboval sa v našich jazykoch. To viedlo k jeho nahradeniu vo viacerých francúzskych prekladoch Písma slovami ako neha a láska. Milosrdenstvo efektívne vyvoláva pocit súcitu, ktorý vyprovokoval pohľad na núdzu niekoho iného. Je veľmi blízko k myšlienke dobročinnosti, ktorá sa snaží zmierniť túto núdzu. Milosrdenstvo, almužna a charita sú veľmi úzko späté v našom myslení, a preto dobročinnosť podobne ako aj milosrdenstvo sú ľahko podozrivé, že sa za nimi skrýva pocit nadradenosti bohatých, ktorí sa lacno uspokoja so zopár grošmi pre chudobného, bez toho, aby sa znepokojovali nespravodlivosťou, ktorej obeťou chudobný človek môže byť.

Slová „neha“ a „láska“ umožňujú vyhnúť sa tejto nepatričnosti, ale neuniknú určitej zmäkčilosti typickej pre citové vzplanutia. Ak si na to nedáme pozor, tak tieto slová majú podiel na tom, že v náboženskej literatúre pretrváva zmes „dobrých sentimentov“, ktoré však za posledné storočia oslabili kresťanský súcit. Za týchto okolností by slovo „milosrdenstvo“ mohlo mať aspoň jednu výhodu: že nás upozorňuje na to, že život nie je vždy ružový, a že v ňom stretneme i biedu a ťažkosti.

Mali by sme sa teda vopred vyhnúť rovine precitlivených predstáv, aby sme sa pokúsili uchopiť to, čo slová milosrdenstvo a láska skutočne znamenajú, keď ich Písmo používa a aplikuje na Boha, Krista a kresťanov.

Milosrdenstvo nie je len pocit

Vo francúzštine – podobne ako v latinčine – zaužívané puto spája milosrdenstvo s vnímaním určitého zla, určitej mizérie, ktorá nás dojíma, vyrušuje, poburuje. Reagovať môžeme rozlične: vďaka prirodzenej sympatii inklinujeme k tomu, že spolucítime s inými v ich núdzi, no zároveň zakúšame určitý inštinktívny strach a odpor voči tomu, čo spôsobuje bolesť. Taktiež môže do nás vkĺznuť určité uspokojenie, že my sami sme unikli tomuto zlu. Aby sme v tom obstáli, a aby sme sa v tom efektívne cvičili, milosrdenstvo si od nás vyžaduje určité úsilie a prekonanie prvotných dojmov. Ak naše milosrdenstvo pochádza zo skutočnej náklonnosti, doslovne priateľstva k iným v takej miere, že zlo, ktoré ich postihlo, pociťujeme ako svoje vlastné a núti nás to, aby sme pomáhali v potrebnej miere – podobne ako to urobil milosrdný Samaritán – kto by sa odvážil, aby nám vyčítal sebestačnosť, pretvárku alebo sentimentálnosť? Či azda milosrdenstvo nie je jednou z tvárí nezištnej a ochotnej lásky? Či nás azda neučil svätý Pavol, aby sme sa radovali s radujúcimi a plakali s plačúcimi? (por. Rim 12, 15) Avšak nie je to také ľahké, lebo sa až natoľko zaoberáme vlastnými plánmi a starosťami, že nakoniec sme dosť málo pozorní nato, čo sa prihodí iným. I keď občas nami pohne utrpenie iných, omnoho častejšie nás vyplaší ako kňaza a levitu z Podobenstva o milosrdnom Samaritánovi a nechýbajú nám výhovorky, aby sme sa zbavili viny. Preto teda, aby sme sa stali milosrdnými, musíme prekonať túto necitlivosť, ktorú svätý Pavol vyčítal už vtedajším pohanom a musíme si trpezlivo osvojovať otvorenosť a dobroprajnosť srdca, čo však nejde bez Božej milosti. Skutočné milosrdenstvo sa v nás formuje omnoho hlbšie než je len súcit a „dobré pocity“, rozvíja sa v hlbinách našej vôle, na tej istej úrovni ako láska a cnosť spravodlivosti.

Sila milosrdenstva

Milosrdenstvo je silné a obzvlášť sa prejavuje v odpustení podľa slov Písma: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia… Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6,27.36). Práve v tomto sme však nanešťastie krátkozrakí vo vzťahu k skutočnostiam ľudského vnútra, že sa nám odpustenie zdá byť slabé voči tvrdej sile tých, ktorí sa vedia pomstiť. Naopak,  zas sme si navykli počúvať kázne o odpustení a odporúčame ho tak ľahko, že sa nám to zdá byť trochu mimo. Dokonca i my sami si ním poslúžime – prinajmenšom voči iným – ako ľahkým a pohodlným riešením v problémoch, ktoré sa týkajú spravodlivosti.

Možno by sa teda nemalo hovoriť o odpustení, pokiaľ sa nás samých netýkajú jeho požiadavky a pokiaľ nie sme pripravení na ne odpovedať. S akou silou zareagujeme, keď sa dozvieme, že niekto o nás hovorí zle alebo sa z nás vysmieva? Je to akoby do nášho tela prenikol ostrý tŕň. Odpoveď sa dostaví okamžite a snažíme sa obrátiť zbraň proti tomu, kto nás zranil. Nič sa nám nezdá byť namáhavejšie, než prijať nespravodlivosť, keď sa nás týka, a nič viac nezatvrdzuje naše srdce, než túžba po pomste, ktorú spôsobila táto nespravodlivosť. Nech nám vtedy niekto hovorí o odpustení! Bezpochyby, neodvažujem sa otvorene protirečiť evanjeliu, ale nájdeme tisíc spôsobov, ako sa vyhnúť jeho požiadavkám. Dokonca, aj keď ústami odpustíme, naše srdce nezabúda a neustúpia ani naše najhlbšie pocity. Potrebujeme veľmi veľa mravnej sily, aby sme boli milosrdní a aby sme v sebe premohli chuť „zabezpečiť si spravodlivosť podľa vlastných predstáv“.

Ako milosrdenstvo bojuje v prospech spravodlivosti

Odpustenie, skutočné odpustenie je ovocím boja medzi dvomi spravodlivosťami: medzi tvrdou a úzkoprsou ľudskou spravodlivosťou a Božou ďalekosiahlou a veľkodušnou spravodlivosťou. Často kladieme do protikladu milosrdenstvo a spravodlivosť, akoby sa odpustenie odchyľovalo od požiadaviek spravodlivosti; avšak to je mylný pohľad, ktorý robí milosrdenstvo nespravodlivým a spravodlivosť zbavuje súcitu. Skutočnosť je však omnoho komplexnejšia, bohatšia a hlbšia. Milosrdenstvu záleží na spravodlivosti; a to nielen v skutkoch, ale dokonca aj v srdci. V očiach milosrdných nie je najväčšou biedou, doslova mizériou, podstúpiť nespravodlivosť, ale sa jej dopúšťať a prestať milovať. Ten, kto je milosrdný, rozpozná za domnelými nespravodlivými skutkami osobu, ktorá je schopná vďaka Božej milosti sa vrátiť k spravodlivosti, a preto aj napriek krivdám neprestáva milovať. Obrátenie srdca k spravodlivosti má pre neho väčšiu cenu než všetky podstúpené vonkajšie škody. Práve o toto sa usiluje milosrdenstvo: obrátiť proti nespravodlivosti zbrane, ktoré ona sama používa, aby ju porazilo ako vo vlastnom srdci, tak aj v srdciach iných.