Téma slávenia: Blahoslavení chudobní chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo

Servais Pinckaers OP: La via della felicità. Alla riscoperta del Discorso  della montagna (voľný preklad)

Biblický text: Flp 3, 7-14

Modlitba: Všemohúci Bože, daj, aby sme sa nebáli žiť a zamilovať si chudobu v duchu, a tak aby sme sa stali právoplatnými dedičmi nebeského kráľovstva, ktoré si nám pripravil skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Dobrá zvesť pre chudobných

Prvé blahoslavenstvo – ako aj ostatné blahoslavenstvá – je v priamom súlade s Izaiášovým textom, ktorý Ježiš raz komentoval Nazaretskej synagóge: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným (…) A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4,18-21). Ten Istý Izaiášov text je súčasťou Ježišovej odpovede učeníkom Jana Krstiteľa, ktorí boli zvedaví na jeho identitu: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: (…) chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11,5).

Prvé blahoslavenstvo je teda zakorenené v Starom zákone a preberá tému “Pánových chudobných” (po hebrejsky anawim)[1], ktorých hlas počujeme v žalmoch: „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal a vyslobodil ho zo všetkých tiesní“ (Ž 34,7), a „Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc (…), veď on nepohŕda, ani neopovrhuje nešťastným chudákom; ani svoju tvár neodvracia od neho, lež vyslyší ho, keď volá k nemu“ (Ž 22,20.25).

Aby sme uchopili hutnosť pojmu “chudobný” v Biblii treba mať na na zreteli, že biblický jazyk je konkrétny, a že veci vykresľuje v priamom a živom vnímaní. Na rozdiel od moderných jazykov, ktoré sú skôr abstraktné a separujú idey od skúsenosti, na ktorú sú naviazané. Rozlišujeme chudobu na rôznych úrovniach: materiálnej, morálnej, duchovnej, náboženskej – ako sú pokora, malosť a pod. V Biblii, v konkrétnosti, všetky tieto významy koexistujú. Bohatý bezpochyby je ten, kto vlastní toho veľa, ale ťahá ho to potom k pýche a považuje sa za lepšieho od iných. V spoločnosti sa teší autorite a svoju moc využíva vo svoj vlastný prospech, až kým sa nedopustí neprávosti. Kto má moc, stačí sám sebe, už viac nepociťuje svoju odkázanosť na Boha a nebojí sa ho; naopak chudobný často zakúša neprávosť a pohŕdanie, väčšmi pociťuje potrebu Božej pomoci. Je pokorný, dôveruje Bohu a ochotne zachováva Boží zákon.

Toto je tá chudoba, o ktorej hovorí evanjelium a ktorá sa spája s malosťou: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ (Mt 18,3-4). „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11,25).

Chudoba kráča svorne s pokorou, ako toto blahoslavenstvo ospevuje Mária v magnificate: „zhliadol na poníženosť svojej služobnice (…). Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno” (Lk 1,48-52-53).

 

Materiálna chudoba

Tieto lexikálne upresnenia sú viac-menej nedostatočné, ak sa odvážne nepostavíme paradoxu, ktorý konštituuje prvé blahoslavenstvo, aby sme prenikli k úplnej realite, o ktorej sa tu vraví. Vskutku, nech sú naše idey akékoľvek, jedna vec je istá: nik spontánne neverí, že chudoba nás môže urobiť omnoho šťastnými než šťastena; dokonca ani vtedy, ak by sa chudobní mali stať vlastníkmi Kráľovstva. Zdravý rozum tu odporuje slovám evanjelia. Treba teda, aby sme si položili otázku na úrovni skutočnej chudoby, ktorú sa toto blahoslavenstvo snaží osvetliť.

Prvá chudoba, ktorá príde na myseľ, spočíva v nedostatku materiálneho bohatstva. Pre mnohých z nás, v západných krajinách, chudoba nie je nič viac než ideou, ktorú povrchne používame v našich diskusiách. V skutočnosti však chudoba predstavuje veľmi tvrdú realitu, ktorá sa iných dotýka na materiálnej úrovni. Dalo by sa hovoriť o základnej chudobe ako o všeobecnej ľudskej skúsenosti, na ktorú sa evanjeliové blahoslavenstvo predovšetkým zameriava.

Chudoba skutočne zasahuje základné a prirodzené potreby: strava, odev, ubytovanie, práca, vyhliadky do budúcna. Obava ešte rastie, ak sa chudoba dotýka tých, ktorých milujeme. Chudoba robí zajtrajšok neistým a vydáva napospas nečakaným okolnostiam. Často sa spolčuje s chorobou, samotou a neporozumením. Ťažko ju znášať, lebo nevidno jej koniec. Chudobného drží v temnote a núti ho, aby zo strany mocných, ctených a obľúbených podstúpil neporozumenie, pohŕdanie, neúctu a nespravodlivosť. Možno ohrozuje aj jeho česť. Chudoba je príčinou hlbokých psychických tráum, ktoré poznamenávajú človeka počas života, pretože napadá jeho sebadôveru a oberá ho o sily.

La Bruyère[2] rozlišuje medzi bohatým a chudobným epochálnou poznámkou: bohatý pľuje ďaleko, kým chudobný pľuje predovšetkým na svoje nohy. Stáva sa však často, že pľuvanec bohatého zasiahne tvár chudobného a pošpiní ho. Chudoba neláka nikoho, každý si ju drží čo najviac od tela. Aj chudobný sa pred ňou dobrovoľne skrýva. Bez pochyby, rečníci alebo spisovatelia sa radi chytajú chudoby, aby naľakali bohatých a zožali aplauz, ale keby chudobu skutočne poznali, nerozprávali by o nej s takou okázalosťou, pretože chudoba je plachá a treba sa k nej priblížiť s rešpektom a diskrétne.

Chudoba v duchu

Materiálna chudoba je osobitou skúsenosťou na viacerých úrovniach, má svoje dozvuky na psychickej, morálnej a duchovnej úrovni, preto nevidíme žiadne napätie medzi Lukášovým a Matúšovým blahoslavenstvom, ktoré vraví o chudobných duchom. Áno, často sa ľahko oddeľuje materiálna chudoba od tej duchovnej. Chudoba, ktorá však nie je prežitá na tele alebo v hlbinách duše, je iba ilúziou. Chudoba v duchu je niečo skutočné. Zahŕňa v sebe materiálnu chudobu a preniká hlboko do srdca a svojím ostňom až do ducha. Avšak jej rana, ak ju prijmeme dobrovoľne a s vierou, pôsobí v nás blahodarne. Chudobní v duchu sú tí, ktorí s odvahou prijali jej prítomnosť vo svojom živote a sú ochotní zamilovať si ju.

Mnohoraké podoby chudoby

Chudoba môže nadobudnúť rôznorodé podoby. Vymenujme z nich len zopár. Predovšetkým je tu chudoba, ktorá sa viaže na zdravie, formou choroby a neduhou každého druhu. „Nad všetko zlato a striebro drahšia je zdravá myseľ posvätená pravdou a zdravé telo je viac ako nezmerné bohatstvo“ (Sir 30,15). Strata zdravia je skutočná chudoba, najmä ak je dlhodobá a uzdravenie je neisté. Dotýka sa nás to veľmi zblízka. Jóbova choroba bola najväčším útokom, ktorý kedy musel zniesť, keď „satan povedal Pánovi: „Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život!“ (Jób 2,4). Takúto chudobu môžete zakúsiť aj keď ste bohatí.

Jestvuje aj citová chudoba. Problém samoty je dosť častý v dnešnej masovej spoločnosti. Nachádzame ho vo vnútri každej komunity. Dobre vieme, ako môže dieťa poznačiť nedostatok rodičovskej lásky. Každý z nás cíti potrebu uznania a úcty od ostatných, radosti z pozitívnych pocitov a priateľstva v našej blízkosti. Môžeme tiež stráviť celý svoj život vedľa kohosi blízkeho bez toho, aby sme sa mu otvorili alebo utvorili s ním intímne puto. Citlivosť na niektoré bežné nedostatky, inštinktívny strach pred inými, nám často zabraňujú doceniť tých, s ktorými žijeme, aby sme im vyšli v ústrety alebo prejavili im svoju sympatiu. Môžeme taktiež márne hľadať spriaznenú dušu. Nedostatok skutočných citov je osudom mnohých, možno práve tých najbohatších, pretože do vzťahov medzi nimi a tými, ktorých stretávajú, sa vždy infiltrujú peniaze.

Jestvuje aj chudoba veku, ktorá dáva pocit neužitočnosti, keď upadajú sily, vädnú črty tváre, kedy vo vedomí vznikajú prázdne miesta a počítajú sa dni, ktoré ešte treba prežiť. Pre dospelého je vtedy ťažké akceptovať vlastné limity a vlastné slabosti. Ešte omnoho tvrdšie je vidieť, ako pomaly ubúdajú vlastné schopnosti. Kedysi starcov považovali za múdrych a skúsených ľudí, dnes sme ich však vytlačili na pokraj aktívneho života a oni spohodlneli v pocite neužitočnosti. Snáď sa aj vyhýbajú vyniesť “starecké” slová, lebo sa zdajú byť nežiadúce. V našej spoločnosti nie je ľahké zostarnúť. Je to skutočná skúška chudoby.

Spomeňme ešte chudobu na vyhliadky do budúcnosti tých, ktorí nečakane narazili na mnohé a neraz definitívne problémy v obchodných záležitostiach, v kariére, v rodine, v plánoch a v legitímnych ambíciách. V dnešných časoch túto skúšku zažívajú aj mnohí kňazi, rehoľníci a rehoľnice, keď nevedia, kto by pokračoval v ich diele, a ktorým ľahkovážni proroci predpovedajú koniec ich životných ideálov. Mali by azda vyhorieť bez nádeje? Tento druh chudoby spochybňuje základné hodnoty, na ktorých postavili celý svoj život.

Nakoniec jestvuje chudoba omylu a hriechu, keď sa akceptujú najťažšie omyly a hriechy, a keď naviac ostávajú skryté. Je úmorné dobrovoľne niesť vedomie viny, zažívať ťažké a zlé stavy. Je taktiež nepríjemné, keď sme sa zo slabosti alebo z akéhokoľvek podvedomého omylu dopustili chyby alebo hlúposti. Ak našu vôľu opantalo zlo, kto nás vyslobodí z tejto smrtonosnej reality, ktorá sa na nás lepí, obviňuje nás a napáda našu dôveru v jej podstate?

Vskutku jestvujú nespočítateľné podoby chudoby. Bolo by ju treba prirovnať k zvyku, ktorý sa v rôznej miere adaptoval na plecia každého: každý má svoju chudobu. Tá najskrytejšia je často najreálnejšia.

Voľba medzi vzburou a prijatím

Všetky tieto formy chudoby – nech je ich rôznorodosť akákoľvek – vedú a sústreďujú sa do jednej pôvodnej chudoby, ktorá spočíva v našom vnútri: vedomie toho, že sme stvorené bytosti. Nestvorili sme sa my sami, svoju existenciu a schopnosti sme prijali; nevlastníme nič, čo by sme nezískali zvonku, aj keď sme to namáhavo nadobudli. A jedného dňa, či chceme alebo nie, o to všetko prídeme. Čas, ktorý plynie bez toho, aby sme ho čo i len na okamih mohli zadržať, nám dáva pocítiť, že nič si nemôžeme podržať ako svoje. Všetko, čo máme a vlastníme, spočíva na tomto centrálnom prázdne, na tejto prvotnej chudobe.

Prvé blahoslavenstvo sa nás dotýka v hĺbke srdca a existencie a kladie nám veľmi osobnú otázku: sme ochotní rozpoznať a akceptovať plnú pravdu o tom, že sme chudobní už vo svojej podstate? Odvážime sa veriť, že tá istá chudoba nám zároveň nad všetko očakávanie otvára cestu k šťastiu a do nebeského kráľovstva?

Voľba je tvrdá, pretože chudoba protirečí inštinktu po vlastníctve, ktorý je v nás hlboko zakorenený. Hnaní strachom z prázdna a starosťou o zabezpečenie si potrebných vecí, sa snažíme sa získať každé dobro, nepretržite ho hromadiť, dokonca vykorisťujeme aj iných, aby sme si nimi poslúžili v našich plánoch alebo sa tešili z toho, že ich ovládame. Sme skúpi na náš čas, námahu, úsmev. Predovšetkým chceme vlastniť seba samých, aby sme boli jedinými pánmi domu a mohli si konať podľa seba. To však je sebecká láska, to je pýcha.

Chudoba vskutku stavia človeka na križovatku: môže sa voči tomu vzbúriť, zvoliť si odmietnutie a uzavrieť sa sám do seba až tak, že zatvrdne, alebo môže akceptovať skúšku a nechať sa stvárňovať chudobou tým, že sa otvorí Bohu a iným. Je to rozhodujúci okamih.

Kristus prítomný v chudobe

Evanjelium nás našťastie nenecháva osamote v tejto obtiažnej situácii. Uprostred temnoty skúšky nám prostredníctvom viery odhaľuje tajomnú a mocnú prítomnosť Krista. „Ak by si veril, ak by si mal odvahu veriť…“: toto je kľúč, ktorý nám Ježiš kladie do rúk a otvára nám bránu, ktorá vedie k stretnutiu s Pánom na ceste do Kráľovstva.

„Poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili,“ píše sv. Pavol Korinťanom (2 Kor 8,9). V Liste Filipanom opäť prevádza celý Kristov život na pokoru a chudobu: „On, hoci má božskú prirodzenosť (…) uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6.8).

Chudoba je skutočne prítomná už pri Ježišovom narodení v betlehemskej maštali a v jeho posledných dňoch sa mu stala akoby „pokrvnou nevestou“. Pašiové rozprávanie – obzvlášť u Matúša – sa zdá byť zbavením sa všetkého, postupným ožobráčením. Ježiša opúšťajú apoštoli na čele s Petrom a Judášom, opúšťa ho i židovský národ, rozoštvaný svojimi predstaviteľmi,  opúšťa ho aj Pilát, ktorý predstavuje pohanské národy. Zbavili ho cti a nakoniec aj života popravou na kríži. Dráma sa zavŕši najväčšou duchovnou stratou: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Takýmto spôsobom si Ježiš zvolí spoznať a zosobášiť sa s chudobou, aby sa stal blízkym všetkým vydedencom, všetkým chudobným ako sme my. Skutočne to bola jediná cesta, aby sa dostal až k nám a odstránil všetky prekážky medzi ním a nami.

Oslobodenie prostredníctvom chudoby

Chudoba je omnoho lepšia než si myslíme. Učí nás totiž slobode srdca. V skutočnosti bohatstvo a vlastníctvo vytvárajú v nás rozličné putá, ktoré zároveň sú okovami, ktoré nás zväzujú a sú nám na príťaž: nemôžeme sa z nich viac vytrhnúť, aby sme opäť začali hľadať lepšie dobrá. Sú akoby tenké nite, ale pevné, ktoré v nás tká pavúk sebalásky. Stávame sa ich zajatcami bez toho, že by sme si to uvedomovali. Chudoba pretrháva tieto putá – samozrejme, že nie bezbolestným spôsobom – aby nám prinavrátila slobodu srdca, a aby sme mohli objaviť, v čom spočívajú skutočné bohatstvá, ktoré z nás nerobia otrokov, aby sme sa tak stali bohatými Kristovou chudobou, ako to pekne vyjadril sv. Pavol.

Chudoba a láska

Tieto nové bohatstvá nájdeme v láske. Bez chudoby niet skutočnej lásky. Na konci Piesni piesní čítame: „A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním“ (Pies 8,7). Láska pozná svoju vlastnú cenu a oprávnene je žiarlivá. Chce zaplniť celý priestor v našom srdci. Neznesie konkurentov, ani nič podobné. Je teda nutné, aby sme sa stali chudobnými a prázdnymi, pretože láska chce do nás vstúpiť a usadiť sa tam. Chudoba posluhuje láske a je jej spoločníčka. Robí nás slobodnými, učenlivými a pohotovými na pôsobenie Ducha Svätého, ktorý je učiteľom skutočnej lásky.

Okrem toho chudoba očisťuje naše srdcia od pudu po vlastnení, ktorý je najväčší nepriateľ lásky. Bez pomoci chudoby sa láska stáva majetníckou, chce sa zmocniť milovaného, ponižuje ho a znevažuje ho, ten sa potom dáva na útek, a nakoniec deštruuje a ničí samú seba.

Dobrovoľná a nedobrovoľná chudoba

Treba ešte rozlišovať medzi dvomi druhmi chudoby: dobrovoľnou a nedobrovoľnou chudobou. Chudoba v plnom význame slova je tá, ktorú si nevyvolíme, ale tá, ktorú nám nadelí život, Prozreteľnosť. Toto je tá skutočná chudoba, ktorá umŕtvuje našu vôľu a preniká do nás, aby tam konala svoje dielo po celý čas, kým len bude treba, pretože jej koniec nezávisí od nás. Táto chudoba so sebou prináša všetky formy, ktoré sme rozlíšili (vyššie), a zvyčajne privedie aj to, čo by sme  nikdy nečakali, a čo sa práve preto dokonale hodí. „To, čoho som sa obával, to ma práve postihlo“ vravel Jób (por. 3,25). A práve v tomto spočíva osteň chudoby.

Evanjelium nás však pozýva, aby sme sa podieľali na diele chudoby, ktorú si do určitej miery zvolíme sami, aby sme tak nasledovali Krista. Nemôžeme zámerne ochorieť, ani sa uvrhnúť do krajnej núdze, ani zámerne vyhľadávať neúspech a utrpenie pod zámienkou, aby sme zakúsili všetky formy chudoby. Nebolo by to múdre a také počínanie by sa ľahko nakazilo sebeckou láskou. Ale vo všetkom, čo je na dosah slobodnej vôle, v užívaní dobier, ktorými disponujeme, môžeme do určitej miery praktizovať chudobu ako prípravu na omnoho hlbšiu chudobu, ktorá sa od nás bude vyžadovať. Táto námaha je tiež prostriedkom a podmienkou slobody ducha v používaní našich dobier, dokonca aj pri uplatňovaní citov, ktoré nás spájajú s inými.

Toto je zmysel sľubu chudoby, ktorý rehoľníkov zbavuje osobného vlastníctva vonkajších dobier a ich užívania v službe evanjelia v takej miere, ktorá je v súlade so skutočnými potrebami. To má za hlavný cieľ, napodobňovaním Krista, konkrétne a postupne v nich formovať ducha chudoby a lásku k nej. Taký je aj zmysel kresťanskej askézy: aby aj samo telo prostredníctvom primeraného odopretia si pokrmu, slastí a potešenia z dobrých vecí malo účasť na našom vnútornom oslobodzovaní sa, a v napredovaní v pravej láske, so zreteľom na to, čo treba milovať viac, než všetko ostatné. Kto chce získať víťaznú odmenu – podľa Pavlovho prirovnania kresťana k atlétovi[3] – nesmie so sebou vliecť nadmernú batožinu, ani by nemal so sebou brať nič, čo je nadbytočné, aby o to rýchlejšie mohol bežať za vytýčeným cieľom – za šťastím Kráľovstva.

Chudoba – ohlasovateľka viery

Prvé blahoslavenstvo sa obracia na všetkých ľudí, pretože chudoba je súčasťou podmienok ľudského života. Každý človek ju raz v živote stretne v niektorej z jej podôb, aj keď to, čo ho postretne, nenazve chudobou, pretože chudoba nás vždy rada zaskočí a vždy sa smeje z toho, ako ju onálepkujeme. Vo chvíli, keď sa ruka chudoby dotkne človeka, v tejto temnote a samote prvé blahoslavenstvo kladie človeku otázku viery.

Keď človek rozpozná skúšku chudoby, Kristus sa k nemu tajomne priblíži a prostredníctvom chudoby preniká do neho, aby mu položil rozhodujúcu otázku: „V tomto rozpoložení, v ktorom sa teraz nachádzaš, veríš alebo nie?“ Tieto veci sa dejú mimo slov a mimo viditeľných vecí, v tej najhlbšej zóne, kam aj napriek nášmu vzdoru preniká chudoba a utrpenie, kam vidí len Otec a kde môže prehovoriť len Duch. A práve tam nadobúdajú konkrétne podoby viera a láska, aj napriek vzbure a odmietaniu.

Chudoba je ohlasovateľkou prvého blahoslavenstva medzi ľuďmi, aby ich viedla – nezriedka skrytými cestami – a priviedla ich k viere v Krista, až ku bráne Kráľovstva. Či snáď bedári, mrzáci, chromí a slepí nie sú podľa Kristových slov tými, ktorí sú prednostne pozvaní (por. Lk 14,13)? Niet žiadnej zmienky o tom, že by si títo vybrali takýto údel. Evanjeliová chudoba sa teda nemusí obmedzovať iba na veriacich, vynechávajúc ostatných. Chudoba je skôr taká, že ju môže žiť každý človek, ktorého vyprovokuje k viere, či už vonkajším slovom, ktoré zvestuje Evanjelium, alebo vnútorným slovom, ktoré vysloví Duch a ktoré môže začuť iba ten, komu je určené. Chudoba má mocnejší hlas než profesionálny rečník a Duch, ktorý „pozná Slovo“, si ňou vie veľmi dobre poslúžiť. On si ju vyvolil za prvú hlásateľku nebeského kráľovstva.

Chudoba a spravodlivosť

V dnešnom svete, keď sa kladie dôraz na spravodlivosť, aby sme zabránili akejkoľvek pochybnosti,  musíme konštatovať, že evanjeliové akceptovanie chudoby v žiadnom prípade neznamená pasivitu zoči-voči neprávostiam, ktoré stoja pri pôvode chudoby. Istotne, ani chudobný človek nemiluje spravodlivosť menej než chudobu; ba chudobný, viac než ktokoľvek iný je slobodný, aby bojoval za presadenie spravodlivosti a pravdy tak, ako to robili proroci, ktorí nestáli v ceste dobru a prospešným veciam, ktoré bolo treba hájiť. Spravodlivosť sa snaží presadiť s pokojným srdcom – a to je nevyhnutnou podmienkou na jej dosiahnutie; kým revolucionár presadzuje spravodlivosť vždy pre seba samého alebo vlastnú skupinu, a preto sa takmer vždy nevyhnutne uzatvorí v kruhu násilia, ktoré v ňom zotrváva. Chudobný v duchu evanjelia sa predovšetkým snaží, aby sa spravodlivosť zabezpečila aj pre ostaných a sám je kvôli tomu ochotný trpezlivo znášať aj nespravodlivosť, ak sa jej nedá vyhnúť bez toho, aby svojou rukou spustil mechanizmus pomsty a vlastným pričinením sa tak dopustil neprávosti. V tomto prípade uprednostňuje, aby svoju záležitosť – niekedy aj s bolestným volaním, ako to nachádzame v Žalmoch – radšej zveril tomu, komu veril, vediac, že Božia spravodlivosť je omnoho lepšia, správnejšia, hlbšia a omnoho prozreteľnejšia než ľudská spravodlivosť.

[1]„Týmto slovom sa pôvodne označovali materiálne chudobní. Postupom času sa však výraz stal náboženským termínom

na označenie tých, ktorí sú chudobní aj z hľadiska sociálneho, náboženského a ľudského. V žalmoch a prorockej

literatúre sú takíto chudobní predmetom osobitnej Božej starostlivosti a lásky. „Chudobní“ vidia svoju záchranu v Božej

pomoci a starostlivosti, a preto sú pokorní, trpezliví a oddaní Pánovi. Neskoršie sa „chudobní“ stotožňujú so „zvyškom

Izraela“, ktorý ostal verný Bohu a bol nositeľom mesiášskych prisľúbení“ (Jozef Heriban: Príručný lexikón biblických

vied).

[2]Jean La Bruyère († 10. mája 1696), francúzsky spisovateľ a filozof.

[3]1 Kor 9,24-27; Flp 3,7-12; Hebr 12,1-3.