Fra Angelico sa narodil okolo roku 1390 vo Vicchio neďaleko Florencie. Jeho občianske meno bolo Guido di Pietro. Medzi bratov kazateľov vstúpil okolo roku 1420 a prijal rehoľné meno Ján. Bol veľmi zručný a spolu s pokrvným bratom Benedettom, tiež dominikánom,  maľoval miniatúry.

Maliarskemu umeniu sa vyučil ešte pred vstupom do rehole. Jeho umelecké pôsobenie možno rozdeliť do troch období:

  1. do roku 1436 pôsobil najmä vo Fiesole, kde vstúpil do rehole, a potom vo Florencii. Už v tomto období vznikajú Angelicove známe diela: prvé zobrazenie Zvestovania (celkovo tento motív namaľoval asi päťkrát), oltárny obraz konventného kostola vo Fiesole, zvaný Kristus v sláve, a nemožno nespomenúť jedno z jeho vrcholných diel: Posledný súd v San Marco.
  2. V roku 1436 začína druhé obdobie, ktoré trvá do roku 1445, kedy pôsobí vo florentskom dominikánskom konvente San Marco, ktorý vyzdobil svojimi freskami, ktoré tam možno obdivovať do dnes.
  3. keď ho v roku 1445 pápež Eugen IV. povolal do Ríma, aby vyzdobil jednu (dnes už nejestvujúcu) kaplnku, začína Angelicova posledná dekáda tvorby a života. O dva roky neskôr ho nachádzame pracovať v Orviete na maľbách pre tamojšiu katedrálu, odkiaľ ho opäť pápež (Mikuláš V.) povoláva do Ríma, aby freskami vyzdobil jeho súkromnú kaplnku (Cappella Niccolina). Výzdobu tejto kaplnky možno chápať ako maľovanú kázeň, v ktorej fra Angelico pápežovi pripomína, že pápež má byť v prvom „služobník služobníkov Božích“, čo ilustroval práve prostredníctvom charitatívnej činnosti svätých diakonov a mučeníkov Štefana a Vavrinca.

V Ríme fra Angelico pôsobil do roku 1449. Nasledujúce tri roky je priorom vo Fiesole, odkiaľ sa roku 1552 poberá tretí krát do Ríma, kde 18. februára 1455 zomiera. Tento deň je zároveň dňom, kedy Cirkev liturgicky slávi jeho spomienku. Fra Angelico bol krátko po svojej smrti uctievaný ako blahoslavený, avšak úradne jeho úctu potvrdil až Ján Pavol II. roku 1982. O dva roky neskôr ho vyhlásil za patróna umelcov.

Na záver si položme otázku: aký bol fra Angelico? Snáď najvýstižnejšou odpoveďou je jeho prezývka „angelico“ (anjelsky, podobný anjelom). Najstaršia zmienka o tomto označení sa nachádza v spise Theotocon od dominikána Domenica da Corella z roku 1469, ale je pravdepodobné, že týmto označením ho nazvali už počas života.

Giorgio Vasari, životopisec talianskych renesančných maliarov, nám opisuje fra Angelica nasledovne: „Neustále sa cvičil v maliarstve. Nikdy však nechcel maľovať nič iné, než svätcov. Mohol byť bohatý, ale nechcel, ba hovorieval, že pravým bohatstvom je spokojnosť s málom. Mohol dosiahnuť pocty v reholi i mimo nej, ale on o to nestál a tvrdil, že sa usiluje iba o poctu uniknúť peklu a priblížiť sa k raju… Bol nesmierne ľudský a umiernený, žil cudne, vzdialený od osídel sveta… Jednoducho, otec Ján, ktorého nemožno nikdy dostatočne vynachváliť, bol celým svojím dielom a myslením nesmierne pokorný a skromný a vo svojej maľbe obratný a zbožný. Svoje obrazy nikdy neopravoval a neprepracovával. Nechával ich vždy tak, ako ich namaľoval po prvýkrát, pretože veril, že to tak chcel Boh. Podľa niektorých, vraj, nesiahol na štetec, pokiaľ sa nepomodlil… i preto sa dá v tvárach a postojoch jeho postáv postrehnúť hodnovernosť jeho úprimnej a veľkej duše“.

Odkazy na capelle niccolina:

https://it.wikipedia.org/wiki/Cappella_Niccolina

http://www.wga.hu/index1.html

Obrazová meditácia k Trom kráľom:

Nezriedka sa zvyknú traja králi zobrazovať v troch farbách ľudskej pleti. Jeden symbolizuje čiernu Afriku, druhý ďalekú Áziu a posledný farbu pokožky krajín, kam sme sa narodili. Títo traja vlastne predstavujú celé ľudstvo.

Patrón umelcov, dominikán, blahoslavený fra Angelico (+ 1455) na jednej zo svojich fresiek vo florentskom kláštore svätého Marka znázornil univerzalitu ľudstva trochu inak, než sme zvyknutí: prostredníctvom troch rozličných vekových kategórií, a tak traja králi berú na seba podobu starca, muža v zrelom veku a mladíka.

Každý z nich zároveň predstavuje aj určitý životný postoj. Všimnime si, ako pristupujú k Božiemu dieťaťu. Najmladší z nich pristupuje smelo a odvážne. Pevne stojí na nohách. Svoj dar drží pevne v rukách a ukazuje ho s určitou hrdosťou. Akoby hovoril: to som ja a hľa, akú vzácnosť prinášam.

Prostredný kráľ sťaby už nedokázal tak pevne stáť na nohách a smelo sa približovať k Božiemu dieťaťu. Niečo ho zrazilo na kolená a on si uvedomil, že sú tu aj dôležitejšie veci než on sám. Sú chvíle, keď aj kráľ musí odložiť svoju hrdú pózu a kľaknúť si na kolená. Vo svojich rukách nemá nič, iba ich má skrížené na prsiach, čo bolo kedysi symbolom hlbokej intímnej modlitby. Nepotrebuje sa prezentovať svojím darom. Neodovzdáva ho priamo, ale prostredníctvom sv. Jozefa.

K Božej matke a Jezuliatku najbližšie, fyzicky aj duchovne, je kráľ, ktorého už zastihla jeseň života. Ba, jemná inovať staroby mu pokryla vlasy i tvár. Tento kráľ sa opatrne blíži k Božiemu dieťaťu a s úctou sa k Nemu skláňa, aby mu pobozkal nôžku. Nie je to iba ťarcha rokov, čo ho tlačí k zemi; predovšetkým je to pokora a úcta k novému životu.

Kým hlavy ostatných dvoch kráľov zdobia zlaté koruny, tento starec si s úctou a pokorou skladá korunu a kladie ju na zem k Máriiným nohám. Aký to rozdiel oproti smelému mladíkovi! Prečo by nesňal svoju korunu? Veď to, čo  človeka ťaží najviac, je predstava vlastnej dôležitosti.

To najvzácnejšie, čo môže darovať tomuto Novému Životu, je odovzdať mu svoj život, obetovať samého seba. Tak to učinila Mária i sv. Jozef. Obetovali svoj život Bohu. Boží Syn sa stal človekom, aby sa za nás obetoval a daroval nám svoj život. Vtelením do života Panny a smrťou na kríži položil svoju božskú dôstojnosť k nohám vykúpeného ľudstva…

Fr. Patrik P. Vnučko OP