Biblický text: Flp 1,12-26
Modlitba:
Bože, vo svojej nevyspytateľnej prozreteľnosti dávaš Cirkvi účasť na utrpení svojho Syna;
prosíme ťa, posilňuj svojich veriacich, prenasledovaných pre tvoje meno, duchom
trpezlivosti a lásky, aby boli živým dôkazom pravdivosti tvojich prisľúbení. Skrze nášho
Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha
Svätého po všetky veky vekov.
Nespravodlivosť prenasledovania nepochybne vzbudzuje Boží hnev, ale ten je trpezlivý a
čaká na koniec časov, kedy sa naplní miera hriechu i počet vyvolených: „videl som pod
oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným
hlasom: „Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo
obývajú zem?“ Každý z nich dostal biele rúcho a povedali im, aby ešte krátky čas
odpočívali, kým sa nenaplní aj počet ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú byť
zabití ako oni“ (Zjv 6,9-11).
Tajomstvo prenasledovania
Treba totiž, aby sa zavŕšila táto tajuplná hra spravodlivosti a milosrdenstva, ktorá sa
splieta vôkol Pánovho utrpenia a opakuje v živote jeho učeníkov naprieč celými dejinami
Cirkvi. I keď si Ježišovi prenasledovatelia mohli uvedomovať a niesť zodpovednosť za
neprávosť, ktorú na ňom páchali, vôbec si neuvedomovali nesmierne dimenzie drámy, do
ktorej sa zaangažovali. Ako vraví sv. Pavol: „keby ju (=tajomnú Božiu múdrosť) boli
poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy“ (1Kor 2,8). Nevedeli, že keď Ježiša zatkli a
odsúdili, že tým iba prispievajú k tomu, aby sa podľa Ježišových slov jeho učeníkom
naplnili Písma. Koniec koncov, oni sami neboli schopní pochopiť a prijať jeho slová:
„nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto
všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov
vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24,25-27).
Ako mohli vodcovia Izraela, zaslepení závisťou (Mk 15,10), pochopiť, že Ježiš pred nimi
uskutočňuje plány Božieho milosrdenstva a spravodlivosti, ktoré ohlasoval prorok:
„Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil (…) On však bol prebodnutý
pre naše hriechy,
strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme
uzdravení“ (Iz 53,4-5). Ako by sa mohli dovtípiť, že čoskoro im bude ponúknutá spása a
odpustenie v mene toho Ježiša, ktorého odsúdili? A bude to dokonca vďaka milosti jeho
smrti, ako to Peter zvestuje ľudu: „Vy ste synovia prorokov a zmluvy (…) Boh
predovšetkým vám vzbudil svojho Služobníka a poslal ho, aby vás požehnal tým, že
každého z vás odvráti od vašich neprávostí“ (Sk 3,25-26).
Takto sa vo svetle evanjelií zjavuje tajomstvo prenasledovania. V prenasledovaní si
navzájom do hĺbky čelia veľmi spravodlivé Božie milosrdenstvo a skrivodlivý, krutý duch
zla, ktorý proti nemu brojí ako odtrhnutý z reťaze. Milosrdenstvo sa v srdci Ježišových
učeníkov uskutočňuje, keď akceptujú to, aby sa v ich živote reprodukovala Pieseň
Pánovho služobníka tým, že napodobňovaním Ježiša na seba berú biedu a hriechy
dokonca aj tých, ktorí ich prenasledujú, aby tak zvíťazili Božie milosrdenstvo a Božia
spravodlivosť.
Takto vidíme, ako sa do blahoslavenstva prenasledovaných zlievajú hlavné témy Reči na
hore: spravodlivosť, milosrdenstvo a odpustenie. V tých, čo prežívajú toto
blahoslavenstvo, nachádzajú svoju podobu aj ostatné blahoslavenstvá: prenasledovaný
pozná chudobu, keď ho oberú; pred násilím, ktoré sa na ňom pácha, dokáže zachovať
tichosť; zakúša plač a žiaľ z odlúčenia od tých, ktorých miluje; lačnie a smädí po
spravodlivosti, keď ho odsudzujú; má nadbytok príležitosti, aby preukázal milosrdenstvo a
odpustenie; uprostred nástrah, ktoré naňho číhajú, sa snaží zachovať si srdce čisté od
každej dvojtvárnosti; a uprostred boja, ktorý sa proti nemu vedie, vyhľadáva pokoj. Ako
vidno, blahoslavenstvá boli napísané obzvlášť pre prenasledovaných kresťanov.
Blahoslavenstvá sa úplne uskutočňujú práve v nich a zároveň nám opisujú ich dušu:
dôverujúcu pokoru a miernosť, slzy a útechu, túžbu po spravodlivosti a milosrdnú
veľkodušnosť, čistotu a jednoduchosť srdca, pokoj a radosť.
Paradoxné blahoslavenstvo
Blahoslavení prenasledovaní. Už sme si zvykli na toto slovné spojenie, ale keď nad tým
uvažujeme, je snáď paradoxnejšie blahoslavenstvo než toto, a nie je snáď najviac
vzdialené od nášho bežného hodnotenia vecí? Jestvuje azda niečo obťažnejšie, čo treba
pretrpieť, než prenasledovanie vo svojej mnohotvárnej podobe, ktorú na seba berie:
potupy a klebety, nevraživosť v lone rodiny alebo tam, kde žijeme, opovrhnutie zo strany
verejnej mienky, ústrky, surové zaobchádzanie a výsmech? Či nami neotrasie už len
obyčajné ohováranie alebo drobná krivda? Kto by tu hľadal nejaké šťastie? Či nás azda
prenasledovanie neohrozuje tým, že nám zoberie tie najvzácnejšie dobrá: obľúbenosť,
pokoj, dobrú povesť, napredovanie, slobodu a nakoniec samotný život? Nepochybne,
evanjelium nám neprikazuje, aby sme si priali prenasledovanie so všetkým, čo so sebou
prináša, pozýva nás však, aby sme tým smerom obrátili svoje oči a aby sme si tam všimli
cestu k najvyššiemu šťastiu, ktoré je istejšie než pohodlný blahobyt, ktorý zvyčajne
hľadáme. Nakoniec sa môžeme pýtať: či sa azda nenachádza viacej pravej evanjeliovej
radosti medzi skutočne prenasledovanými kresťanmi alebo žijúcimi pod nepriateľským
režimom, než medzi nami, ktorí sa tešíme z toľkých dobrých darov, slobody a
zabezpečeným istotám „konzumnej spoločnosti“?
Spiritualita mučeníctva
Skutočne: prenasledovanie bolo v priebehu dejín akoby kolískou Cirkvi. Prvým trom
storočiam kresťanstva dominovala spiritualita mučeníctva, ktoré sa chápalo ako svedectvo
Kristovi až po preliatie krvi, až po prijatie smrti napodobovaním jeho utrpenia. Mučeníctvo
tvorilo najvyšší ideál prvých kresťanských generácií, ktoré formovali apoštoli. Táto
spiritualita, priamo živená evanjeliom, inšpirovala kresťanov všetkých čias a každého
postavenia, dokonca aj tých, ktorí kvôli okolnostiam neboli povolaní, aby skutočne preliali
svoju krv. Bola to spiritualita silná, pravdivá, hlboko ľudská a realistická; týkala sa celého
človeka, tela i duše, šla ponad všetky teórie a odporovala všetkým vtedajším filozofom a
intelektuálom, ktorí v mene ideí pohŕdali telom alebo naopak hľadali šťastie v rozkošiach.
Spiritualita mučeníctva historicky stojí pri počiatkoch ideálu svätosti a rovnako aj mníšskej
spirituality, ktorá sa rozvíjala o čosi neskôr ako nová podoba evanjeliového života,
prispôsobeného očividne pokojnejším časom. Avšak aj tak, Cirkev v priebehu svojich dejín
neustále poznala obdobia prenasledovania v niektorých častiach sveta, kde kresťania boli
povolaní k tomu, aby nanovo a v konkrétnosti prežívali Pánovo utrpenie.
V srdci každej kresťanskej spirituality
Nemýľme sa teda: spiritualita mučeníctva, a tým menej posledné blahoslavenstvo, nie sú
vyhradené iba pre tie výnimočné časy ako sú obdobia prenasledovania. Ani by sme ju
nemali klásť vedľa ostatných spiritualít akoby spiritualitu rezervovanú iba pre kresťanov,
ktorí žijú v špeciálnej situácii. Ideál mučeníctva preniká do srdca každej kresťanskej
spirituality, do každého života, ktorý sa snaží uskutočňovať evanjelium; a tak sa v podstate
hodí na každý čas a na každé miesto, kde kresťania chcú žiť evanjelium v pravde.
Pôvod a zdroj spirituality mučeníctva tkvie v požiadavkách Kristovej lásky, ktoré
evanjelium vyjadruje rezolútne: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj
kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život
pre mňa, nájde ho“ (Mt 16,24-25). Toto sú skôr spontánne požiadavky lásky, ktorá sa
formuje v učeníkovom srdci, než zvonka nanútené nároky alebo nezáväzné rady. Veď
ľudská láska si tiež vyžaduje, aby muž opustil svojho otca a matku a pripútal sa k svojej
žene. Podobne aj Kristova láska nás v srdci zjednocuje s ním a pobáda nás, aby sme kvôli
nemu dobrovoľne niesli svoj každodenný kríž až po obetovanie utrpenia a smrti, ako
hovorí sv. Pavol: „aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení
tým, že sa mu pripodobním v smrti“ (Flp 3,10). Takáto je (ú-)plnosť lásky: darovanie
vlastného života; „áno“, ktoré necúvne ani pred smrťou. To sa uskutočňuje obzvlášť
zjavným spôsobom v mučeníctve. Toto darovanie života však nie je vyhradené len pre
obete krvavého prenasledovania: každý kresťan tiež môže nasledovať Pána, keď mu
obetuje deň čo deň svoj život, po celé roky, až po prijatie smrti v takej podobe, v akej
príde.
Takto je spiritualita mučeníctva identická s evanjeliovou spiritualitou. Je to spiritualita
nasledovania Krista prostredníctvom lásky, ktorá sa vyjadruje v rôznorodých podobách
rozličných náboženských spiritualít. Odlišuje sa však od nich tým, že omnoho priamejšie
napodobňuje násilnú smrť Krista, odsúdeného nepriateľmi, a podáva o tom svedectvo
omnoho viditeľnejšie a výrečnejšie. Jestvuje teda hlboká podobnosť a príbuznosť medzi
spiritualitou mučeníctva a všetkými ostatnými spiritualitami, ktoré sa zrodili z evanjelia.
Nech už je naša životná situácia akákoľvek, všetci sme povolaní, aby sme svojím
spôsobom uskutočňovali blahoslavenstvo prenasledovaných. To preto každá kresťanská
duša zostáva citlivá na svedectvo mučeníctva ako na najradikálnejší prejav lásky ku
Kristovi. Mnoho svätcov vyjadrilo a mnoho kresťanov vo svojom srdci zakúsilo túžbu po
mučeníctve v súlade so želaním, ktoré vyjadril sv. Pavol: „túžim zomrieť a byť s Kristom,
a to by bolo oveľa lepšie“ (Flp 1,23).
