Záver tretieho týždňa

Kapitula sa pomaly blíži k záveru, preto aj práca napredovala v tomto duchu. Je totiž potrebné, aby materiály z prípravných skupín začali nadobúdať finálnu podobu. Preto už v piatok a takmer celú sobotu prebiehali plenárne zasadnutia, kde bratia postupne formulovali a schvaľovali texty komisií pre záverečnú redakciu.

Záver týždňa bol obohatený dvoma udalosťami. Prvou bola omša v katedrále za účasti miestnych biskupov a množstva veriacich. V úvode otec biskup Jozef vyzdvihol prácu dominikánov pri evanjelizácii vo Vietname a svedectvo mučeníctva mnohých, ktoré miestnym ľuďom pomohlo pochopiť, ako Bohu záleží na človeku. V homílii sa brat Gerard, nový magister rehole, prihovoril veriacim a poukázal na jednu zo základných vlastností ľudí, schopnosť darovať a prijímať, nech sú v akýchkoľvek životných podmienkach. Na záver otec biskup spomenul, ako sa na tento moment celá diecéza pripravovala. Biskupským listom oslovil miestny hierarcha všetky farnosti, aby sa za našu kapitulu modlili a tak vytvorili duchovné spoločenstvo. Po svätej omši sme spoločne vyšli pred katedrálu, kde sa chceli všetci so všetkými fotiť.

V nedeľu sme sa po rannej svätej omši rozdelili do mikrobusov a zamierili do rôznych spoločenstiev a komunít – bratov, sestier a laikov. Nás to zaviezlo na predmestie Saigonu, kde je komunita sestier Kongregácie sv. Ruženy z Limy. Sestry nám ukázali svoj skromný príbytok a pripravili malé pohostenie. Jena zo sestier oslavovala 60. výročie od doživotných sľubov a keďže je už na vozíčku, tak jej papierovými kvetmi ozdobili vozík. Vedľa domu, v ktorom býva asi 70 sestier a postulantiek, stojí materská škola pre 400 detí. Časť objektu využívajú na lekársku starostlivosť pre tých najchudobnejších. Ukázali nám, ako v provizórnych podmienkach zriadili malú telocvičňu na rehabilitačné účely. Vedú malú lekáreň, kde môžete nájsť nové lieky a prostriedky tradičnej medicíny. V inej miestnosti robili sono brucha a akupunktúru. V inej vyšetrenie očí, atď. Táto staroslivosť je dostupná pre všetkých, nezáleží na vierovyznaní. Práve aj vďaka takejto charitatívnej práci sa stali sestry pre mieste pomery tolerované a môžu dnes viac prijímať dorast.

Potom nás zaviezli do generálneho domu. Tam si pre nás pripravili pohostenie. Následne nás zaviedli do malej pamätnej miestnosti, kde je znázornená celá história a súčasnosť kongregácie. V súčasnosti majú sestry asi 400 členiek. Z toho 100 je vo formácii. Starajú sa najmä o deti v materských škôlkach. No niektoré pracujú aj na univerzitách. Druhou z činností je zdravotná starostlivosť. V centrálnej časti krajiny majú dve komunity, kde sa starajú o pacientov s leprou. Ich záber a obetavosť v ich nasadí je naozaj obdivuhodná. Po tomto intermezze nás zaviedli do pastoračných priestorov pod kostolom, kde si pre nás pripravili milý program. Najskôr nám zahrali dve piesne. Unikátom bola skoro 70 ročná bubeníčka, ktorá hrala veľmi oduševnene. Potom nasledovala časť postulantiek. Na záver bolo milé stretnutie sestier kongregácie s bratmi z Peru, kde sa sv. Ružena narodila, žila a ako bratia povedali, je ako jediná žena pochovaná medzi bratmi v krypte kláštorného kostola. Nasledovalo znovu kopec zábleskov fotoaparátov a cesta naspäť.