Dnešný evanjeliový príbeh nám ukazuje výrazný rozdiel medzi zrelými a nezrelými postojmi v situáciách, ktoré sa stávajú aj nám. O čo vlastne išlo? Keď Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša, začalo za Ježišom prichádzať množstvo ľudí. Jánovi učeníci si to rýchlo všimli. Prišli k Jánovi a povedali mu: „Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu.“ Mysleli tým práve na Ježiša a vnímali ako problém to, že Ježišov vplyv rastie, kým vplyv ich učiteľa Jána Krstiteľa klesá. A práve v podobných situáciách sa ukazuje zrelosť alebo nezrelosť človeka. Porovnajme dve podobné situácie z Písma, v ktorých ich protagonisti zareagovali opačne.
Väčšina ľudí nemá problém uznať dary druhých, ak sa ich to dotýka iba okrajovo. V galérii obdivujeme diela slávnych umelcov, tlieskame športovcom a spevákom, čítame knihy spisovateľov, pochválime dobrých kuchárov.
Oveľa ťažšie je byť v blízkosti niekoho, kto nás prerastá, koho Boh viac alebo inak obdaroval, pomáhať mu a pritom ustúpiť do úzadia. Komu by boli úplne cudzie pocity Saula, keď v jeho prítomnosti väčšmi oslavovali mladého Dávida? O tom, ako sa vytráca pokora a rodí sa pýcha, hovorí Písmo v príbehu, ktorý je akoby vzorovým príkladom. Keď sa Izraeliti vracali po porážke Filištíncov, „natešené ženy nôtili a hovorili: ‚Porazil Saul svojich tisíc, ale Dávid svojich desaťtisíc.‘ Vtedy sa Saul veľmi nahneval a nepáčila sa mu táto reč. Vravel: ‚Dávidovi dali desaťtisíc a mne dali takých tisíc. Už mu chýba len kráľovstvo.‘ A od toho dňa Saul na Dávida zazeral“ (1 Sam 18,7-9). Saul nedokázal prijať, že Dávid bol v niečom lepší, úspešnejší, vnímal to ako svoje ohrozenie, usídlila sa v ňom zlosť voči Dávidovi, a hoci ju občas potláčal, víťazila nad ním a škodil Dávidovi.
Niekedy sa v zápase o „vyššiu“ pozíciu v politike, v športe, vo vede, dokonca aj v náboženských inštitúciách poriadne iskrí a vôbec nemusí byť ľahké rozhodnúť, či je to preto, že niekto nemá dosť pokory prenechať svoju pozíciu iným, alebo preto, že kohosi ovláda pýcha, nerealisticky preceňuje svoje schopnosti a tlačí sa do pozície, v ktorej narobí viac škody ako úžitku.
Príkladom človeka, ktorý zvládol skúšku pokory, je v Písme práve dnešný hrdina Ján Krstiteľ. Najlepšie jeho pokoru vystihuje výrok, ktorým dáva najavo, ako vníma to, že sa v jeho blízkosti objavil iný duchovný učiteľ – Ježiš – a mnohí prechádzajú k nemu. Reagoval takto: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30).
Ján si dobre uvedomuje hranice svojich schopností a darov, svojho poslania. Nechce konať menej, naplno používa svoje dary a plní svoje poslanie, aj keď to vzbudzuje u niektorých nevôľu. Na druhej strane si už vybudoval určité postavenie, získal si učeníkov, jeho dielo sa začalo sľubne rozvíjať, prišiel však niekto väčší. Keby v ňom zvíťazila pýcha, nevedel by sa zmieriť s tým, že sa situácia zmenila, že niektorí od neho odchádzajú, že stráca vplyv. Začal by Ježiša ohovárať, pomocou manipulácie by si udržiaval vplyv. On sa však k ničomu takému neznížil. Uchoval si vysoký morálny kredit. Platí o ňom: Kto vidí nebo nad sebou a dôveruje mu, ten už na zemi zažíva jeho krásu, výšku, nesmiernosť.
Prosme Jána Krstiteľa, aby nám vyprosoval jeho zrelý postoj odvahy, angažovanosti a pokory.